Drak sa vracia - Kapitola 9 by Dobroslav Chrobk Lyrics
Ešte pred západom slnca dostali sa cez Závory do Tichej.
Je tu trochu útulnejšie ako v Smrečinách, široká, úložná poľana je z oboch strán okrúžená nerušenou stácou horou, prostriedkom preteká potok a pod dvoma svrčinami na dolnom konci vidieť zrubenú kolibu s riadnou šindľovou strechou.
Drak dvakrát krátko zahvízda, psi sa obzrú, a keď vidia, že gazda zastal, predbehnú čriedu, zakrúžia pred ňou a zastavia ju.
Drak prejde poľanou nakríž, vrátia sa, sotí klobúk do tyla, poškrabe sa na čele.
− Tráva nie je najhoršia. Volom by nezaškodilo pár dní sa na nej popásť, potrebovali by nabrať síl.
Cez Pyšné bude trochu strmšie a Tomanová je už v Poľsku. Šimon ho počúva a vidí, že má pravdu. No do týždňa sa majú vrátiť. Chce mu to pripomenúť, ale zháči sa zavčasu. Nemyslí, že jemu patrí rozhodovať o tejto veci. Tak či onak, do rána sa odtiaľto nepohnú; statok potrebuje oddych.
Drak znova ide medzi čriedu, znova ohmatáva volom rohy, díva sa im na ratice. Potom siaha do trávy, prejde po nej dlaňou.
− Bude rosa, − vraví, − voly sa do rána napasú.
A voly naozaj − oňuchávajú trávu, rozchádzajú sa so spustenými šijami − a už aj počuť to jemné chrumkanie, to tiché šklbanie trávy, čo ťa vždy rozveselí okolo srdca.
Je však čas starať sa o nocľah. Koliba je iste plná bĺch, treba ju vyriadiť, pozametať, vyhádzať starú ovädnutú čečinu a nanosiť novej. Šimon vezme na to Drakovu valašku, prejde palcom po jej ostrí a naodtína hromadu mäkkých jedľových halúzok. Ukladá ich v kolibe pozdĺž steny, pekne vedľa seba, počnúc tam, kde budú nohy, a končiac pod hlavou, kde nastelie mäkkušký zvýšený vankúš. Keď je s tým hotový, začína sa stmievať. Nanosí ešte k opačnej stene suchej haluziny, porúbe ju na prahu a nocľah je hotový. Len sa už natiahnuť, založiť ruky pod hlavu a dívať sa dierou v streche na hviezdy, čo začínajú pučiť na temnejúcej oblohe ako hlávky sedmokrások, ako drobné hlávky púpavy. Nad Kamenistou sa ukázal úzky kosáčik. Dosadol spodným rožkom práve na jej končiar, pobudol tam chvíľu, váhajúc, či nemá vykonať dáky kúsok, ktorému by sa Šimon začudoval, a potom ticho skĺzol dolu. Súčasne sa les trochu pohol, slabo zašumel a vzal na známosť, že sa skončil deň, ktorý je v kalendári označený menom proroka Daniela.
Až teraz pocítil Šimon hlad. Hľadá si pohľadom kapsu, kde by ešte mal byť kúsok chleba. Sotva si však sadne na prah, sotva kapsu otvorí, zbadá Draka, ktorý sa blíži z dolného konca poľany a je obložený ako Mikuláš. Zďaleka možno rozoznať, že v jednej ruke nesie geletku a druhou si pridržiava na pleci baranca.
„Nech som dobrý, celého živého baranca! A pod pazuchou ... Pod pazuchou má hrudu čohosi bieleho. Namojpravdu, má tam celú hrudu syra."
Šimon sa naň díva s otvorenými ústami. Kde to len mohol nabrať, kde sa len k tomu dostal? Vari vie naozaj čarovať?
− Poniže je salaš, ani nie na pol hodiny, − vysvetľuje Drak, keď sa priblížil k prahu. − Bača je známy, z Pribyliny, − dokladá a podáva Šimovi geletku.
− Dobrá je, okoštuj.
A Šimon, stále ešte neveriac vlastným očiam, prikladá k ústam geletku. Pije rovno z nej.
Žinčica, urda, áá, hotová smotana. Tečie ti dolu bradou, kvapká pomedzi kolená do trávy vedľa prahu. Toto nám ver dávno chýbalo. Toto nám zasa raz poriadne vymasti črevá!
Napokon odtrhne Šimon geletku od úst a díva sa na Draka. Nová nedôvera prikráda sa spoza uhla.
− Akože? Salaš? A čo oheň? Neboja sa pastieri ohňa?
− S ovcami? S ovcami prejdú hocikade. To nie sú voly. − A držiac baranca pod pazuchou, siaha druhou rukou do vrecka v nohaviciach. Vyberá odtiaľ nožík, otvára ho na kolene a ani sa neodvrátiac, jediným pohybom prereže nim barancovi hrtan.
„Ten sa v tom vyzná," myslí si Šimon. ,,Ani si na to kabát nezobliekol, ani rukávy si nevysúkal. Mal zájsť aspoň za roh, nie tuná, rovno pred prahom."
Znova sa v ňom prebudí starý odpor. Akoby zarezať baranca bol bohvieaký hrozitánsky skutok. No tento baranec nemal času ani zabľačať, Šimon sa mu nestihol ani len podívať do očí. Drak ho stisol medzi kolená, ľavou rukou vykrútil mu pysk dohoda, pravou pichol a urobil krátky pohyb zľava doprava, to bolo všetko. To všetko netrvalo ani minútu. A predsa sa za tú minútu odohralo v mrazivej skratke všetko, čo ľudí od Draka odpudzovalo, čo prezrádzalo jeho bezcitnú pokojnosť, jeho istotu v každom počínaní.
Ale ani naše myšlienky o tom všetkom netrvajú dlhšie ako minútu. O chvíľu je zasa všetko v úplnom poriadku. „Mal sa vari pomodliť. Mal baranca ľutovať? Lepšie takto, ako robiť dlhé parády. Pravda, mohol sa odvrátiť, no ale — azda sme krv nikdy nevideli. Kvôli nám sa ver nemusel odvracať."
Drak si konečne vyzliekol kabát, vysúkal rukávy a pitve baranca pred kolibou. Stisnutou päsťou derie z neho kožu, držiac pritom otvorený nožík medzi zubami. Počína si obratne a s istotou ako vyučený mäsiar. Medzi prácou sa nebadane rozvraví. Stručne, v skratkách, v začatých a nedopovedaných vetách robí poznámky o barancovi, ktorého pitve, o voloch, ktoré sa pokojne pasú, o ceste, ktorá ich čaká. Napokon si spomenie na kotlík.
− Kotlík... − obzerá sa okolo seba, − kotlík som zabudol na salaši. A chcel som ho... v urde. Varený v urde by bol najlepší. No to nič, upečieme ho. Mastný je... dosť je mastný, laďže... Ale oheň... Treba
už oheň ... Drak sa pomkne, spraví Šimovi miesto a
Šimon rozloží pred kolibou oheň.
− A ražeň...? I ražeň treba.
Šimon pripraví aj ražeň.
O chvíľu obracia sa už baranec nad pahrebou. Masť z neho kvape, syčí a prská, celý sa pokrýva zlatohnedou chrumkavou kôrkou. Vôňa pečienky privábi oboch psov. Okália z úctivej vzdialenosti a − nevediac sa dočkať − prestupujú z nohy na nohu, akoby stáli na žeravom uhlí. Vlhkými jazykmi olizujú si čierne ňufáky a vrtia netrpezlivo chvostami. Drak si ich všimne a pohodí im vnútornosti. Zhltnú ich v tú chvíľu a znovu sa postavia do predošlej pózy.
Vatra pomaly prehára. Tma a ticho približujú sa z kroka na krok ku kolibe. Nenápadne ju obstupujú v úzkom polkruhu a sledujú s neodbytným záujmom každý pohyb na osvetlenom priestranstve.
Drak stiahol z ražňa dopečeného baranca a položil ho na dva lopúchy, ktoré Šimon rozprestrel pred kolibou. Obaja si odkroja svoj diel a jedia ho mlčky, jeden z tejto, druhý z onej strany pahreby. Geletka s urdou stojí pod ústreším. Keď sa nasýtia, pijú z nej postojačky dlhými dúškami. To všetko, i ďalšie, odohráva sa potichu a bez rečí, v nevyslovenej dohode s okolím, ktoré sa pokrylo neprístupnými tôňami a vyslalo mlčanlivých strážcov až tesne k pahrebe.
Pre Šimona je táto zmena trochu náhla. Cíti sa ňou skoro osobne dotknutý. Zazlieva Drakovi, že − sotva sa rozvravel − znova zamĺkol a vrátil sa k predošlým odmeraným pohybom. Sám sa nechtiac zatvrdí a utiahne do tmy pod kolibu. Pred chvíľou rád by sa bol Draka na čosi spýtal, no teraz nevie už otázku vysloviť. Nevie ani, čo sa chcel vlastne od Draka dozvedieť. Cíti len, že premeškal vhodnú chvíľu a že to hlavné a konečné, na čom sa raz zvrtne všetko ostatné, zostane už navždy nevyslovené, že sa to už teraz nedá vybaviť slovami a že musí počkať na inakšie rozhodnutie. Netrúfa si však uhádnuť, kde a kedy toto rozhodnutie dozreje. Uvedomuje si len, že sám ho nijako nemôže posúriť, že sa naň nemôže ani pripraviť. Riešenie, ktoré sa ukazovalo možné v prvý večer po Drakovom návrate, vidí sa mu teraz trápne primitívne a myslí naň s najväčším odporom. A to, že sa Drak tomuto riešeniu nevyhýbal, ba že mu dokonca poskytol možnosť, aby ho použil, načisto ho odzbrojilo a vnieslo dokonalý zmätok do všetkých jeho predpokladov.
Čím ďalej je totiž zrejmejšie, že v hre, do ktorej sa s Drakom pustil, nie je v stávke už len Eva, ale ešte aj čosi iné, väčšie a významnejšie a zďaleka nie také určité, ako sú Evine pohľady a jej úsmevom poodhalené zuby. Je to hádam jeho alebo Drakova česť. A je to, hádam aj stratená dôvera ľudí, ktorá sa donedávna zdala daromná a nepotrebná, no časom nadobudla takú dôležitosť, že stojí zato pustiť sa teraz o ňu za pasy a dobývať ju nazad hoci s nasadením vlastného života.
Nevie − nemôže to posúdiť. Nedozvie sa ani, akú úlohu má tu hrať on, Šimon, a čo treba urobiť, aby z nej nevypadol pred koncom. A Drak, ktorý mal istotne viac času, aby si všetko dokonale rozvážil, neprezradí mu nič zo svojich plánov. Ako tam sedí nad pahrebou a znovu poťahuje z fajky, nevidieť na ňom ani len to, či i jeho zamestnávajú tie isté myšlienky, alebo či sedí len tak, pofajčieva a trávi večeru. Nezdá sa, že by mal úmysel pustiť sa znovu do reči. A jednako Šimon na to ešte dlho čaká a díva sa naň zamračene z tmy pod ústreším. Ani raz však neobráti Drak k nemu tvár, ani raz neurobí trochu voľnejší pohyb. Sedí meravo na nízkom pni, díva sa do pahreby, a keby chvíľami nepotiahol z fajky, zdalo by sa, že tam zaspal, že vie usnúť i v takejto neprirodzene meravej polohe. A predsa − napriek tomu všetkému, napriek odcudzeniu, ktoré sa medzi nich znova dostalo, cíti Šimon celkom zreteľne, že ich spolu viaže akési nevysloviteľné tajomstvo, nepostihnuteľné, ale nadmieru mocné puto, ktoré spôsobí, že ich osudy sa rozhodnú spoločne v jeden a ten istý deň, na jednom a tom istom mieste. A tu si Šimon znova spomenie na kríž, ktorý sa im zjavil toho dňa na svitaní medzi vetvami stromov. Nebolo to ono? Nebolo to niečo, čo ich oboch poznačilo spoločným znakom?
Nie, istotne nie. Ani toto, ani ono lastovičie mláďa, čo Drak jedného iného rána zodvihol zo zeme a uložil nazad do hniezda, nemohli vytvoriť takéto silné, do žíl sa zarezávajúce puto. Musí tu byť ešte čosi iné, čosi hlbšie, čo tkvie v samej podstate ich pováh a vzájomného pomeru a čo sa nemôže prejaviť takýmito viditeľnými znakmi. To mláďa vtedy a ten kríž dneska možno len na chvíľu poodhalili clonu, ktorú stále cíti pred očami. Ani dnes ani vtedy nestihol sa však presvedčiť, čo sa za ňou skrýva. Bolo to, zdá sa, čosi svietivé, čosi čisté, čosi podobné pohľadu Eviných očí, ktorý sa mu pár ráz podarilo zachytiť, keď sediac pri ňom v slnečný, jasný deň na lúke − zahľadela sa ponad zelené polia a modrasté vrchy kamsi do neznámej diaľky.
Čo to len mohlo byť, že to nikdy nevedel postihnúť a že sa nad tým musí teraz trápiť?
Šimon unavene vstane a pretiahne sa pomedzi dvercia do koliby. Zohnutý vpoly prekročí vysoký prah a hmatajúc rukami po zemi, nájde svoje lôžko. Kým usne, dlho mu ešte chodia popred oči zahmlené obrazy so vzorkami vyšitými náhle sa vynorujúcimi, svietiacimi, akoby zlatými niťami.
Ráno sa zobudil na tichý a jednotvárny šumot dažďa na streche. Draka už v kolibe nebolo. A nevidel ho, ani keď vystrčil hlavu pomedzi dvercia a rozhliadol sa po poľane. Pomyslel si, že sa azda znova vybral na salaš. Prečo to však urobil tak zavčasu? A prečo ho neupovedomil, ak odišiel niekam ďalej?
Pršalo, vlastne len mrholilo, celé predpoludnie. Voly si našli úkryt na okraji poľany a ležiac roztratene popod svrčiny, pokojne meridzali. Psi sa prikmotrili ku kolibe a vyňuchajúc žinčicu, ktorú zabudol odložiť na neprístupné miesto, vychlemtali ju do dna. Našiel ich vyvalených, spokojne sa olizujúcich predo dvermi.
Celé predpoludnie strávil tým, že chodil v daždi pomedzi horu a hľadal kúsok rovnej rakyty, súcej na vyrezanie kúdele. Nechce si vlastne priznať, že to má byť kúdeľ. Chce sa len niečím zamestnať a potrebuje na to kúsok rovnej rakyty. Od začiatku má však pred očami vyrezávanú a žeravým klincom vypaľovanú kúdeľ. Z predošlého večera zostali mu v mysli niektoré z tých obrazcov, čo sa mu pred usnutím motali hlavou, a rád by ich teraz videl pekne vykrúžené na podnoží kúdele. Okolo poludnia naďabil konečne na mladý, náležíte hrubý a všade pekne rovný stromček. Nebola to rakyta, ale javor.
„I javor je dobrý," pomyslel si. Opatrne ho odrezal popri samom koreni.
Idúcky ho okliesnil a priam cestou začal stružlikať. Dôjduc ku kolibe, sadol si na holú zem pod ústrešie a vtiahnuc kolená pod bradu, pokračoval v práci. Začal od horného konca, kde vyrezal guľatú hlávočku v podobe makovice, potom urobil niekoľko ostrých zárezov a poniže pustil sa do vyrezávania cifrovaného hada, ovinutého koldokola a siahajúceho otvorenou papuľou po makovici. Spodobenie hada ho natoľko zaujalo, že zabudol temer na voly, popásajúce sa v tichom daždi popod horu. Zabudol i na Draka a nezbadal ho, keď sa celý premoknutý vynoril náhle z hory a zočiac Šima, postál chvíľu na uhle a uprene ho pozoroval. Všimol si ho až po chvíli, keď počul za chrbtom pukať oheň. Nazrel škárou do koliby a videl ho napoly zvlečeného, chystajúceho sa usušiť si premoknuté háby. Videl, že si sňal i pásku z ľavého oka, a nevdojak sa odvrátil, keď zbadal, že jazva, tiahnuca sa cez čelo až k lícnej kosti, má podobu hada so vztýčenou hlavou a rozzevenou papuľou. Striasol sa odporom a podívajúc sa na kúdeľ, ktorú držal v ruke, schoval ju s nijako neodôvodneným chvatom medzi mach, ktorým bola upchatá spodná škára v zrube.
„Hlúposť," pomyslel si, „čo má kúdeľ spoločného s jazvou na jeho čele."
No jednako nechal ju tam a pod zámienkou, že na noc treba zohnať voly do čriedy, vošiel po bič do koliby. Drak bol k nemu obrátený chrbtom. Zostal tak za celý čas, kým hľadal bič.
Dlhými krokmi prešiel potom cez poľanu a plieskajúc, začal pomocou psov zháňať voly do čriedy. Keď bol s tým hotový a vrátil sa ku kolibe, sedel už Drak na prahu a večeral.
− Bol som v Tomanovej, − začal sám od seba. − Prezvedieť sa, − doložil po chvíli. Potom urobil dlhú prestávku, akoby hľadal slová na najstručnejšie vyslovenie toho, čo chcel ešte povedať.
− Dolina je plná statku, − pokračoval. − Dve čriedy z Koščelísk a dve zo Zakopaného. Okrem toho ovce... Pastieri vravia, že zostanú až do Mitra... Neviem, ako prejdeme, dovtedy čakať nemôžeme...
To bolo všetko, čo povedal. A nebol by už istotne toho večera povedal viac, keby sa na samom mraku nebol ukázal honelník z pribylinského salaša. Prišiel si po geletku a doniesol v ľadvenici čerstvej žinčice od večerného pôdoja. Drak vyňal z mešca peniaz a dával mu od cesty. Vtom sa náhle zarazil, podíval sa chlapcovi do očí, vzal mu peniaz z ruky a siahol znova do mešca.
− Dám ti zlatku, − vraví a díva sa mu stále do očí. − Túto zlatku ti dám, ale musíš mi niečo vykonať. Pôjdeš do Leštín, vyhľadáš tam richtára a povieš mu: ... Dávaj pozor, čo mu povieš... Povieš, že chlapi, čo išli po statok do Smrečín, nemôžu sa vrátiť do týždňa. Že sú s volmi v Tichej a čakajú, kým budú môcť prejsť cez Tomanovú. Tam že sú Poliaci. Ale nech sa neboja, črieda príde v poriadku domov. V Tichej je dobrá paša. Aj to mu povedz: v Tichej je dobrá paša. Možno, že tu zostanú až do Mitra. Zapamätal si si? Všetko musíš richtárovi rozpovedať.
Chlapčisko prikývlo hlavou a berie zlatku z Drakových prstov.
− A neboj sa, s bačom sa pozhováram, aby ťa pustil hneď zajtra ráno.
Šimon sa nečuduje tomuto Drakovmu rozhodnutiu. Naopak, pokladá ho za múdre a prirodzené. Menej prirodzené sa mu zdá, že Drak od tohto prvého dňa stále niekam odchádza, nevídať ho často celý deň a často sa nevracia ani na noc. Neprezradí ani len slovom, čo za robotu si našiel. Nemôže predsa večne trčať v Tomanovej. Čo by tam hľadal a načo by sa denne štveral cez príkre sedlo?
No nech tam, nech si chodí, keď mu je vôľa. Nám je dobre vyvaľovať sa v kolibe, stružlikať kúdeľ a večierkom chodiť na posiedky k bačovi na pribylinskom salaši. Dívať sa, ako vyťahuje z putery medzi kolenami hrudy syra, ako ich miesi v priehrští, vytláča z nich srvátku a formuje oštiepky, zdobené uprostred a na koncoch vypuklými ciframi. Možno sa tu všeličomu priučiť, možno donekonečna načúvať bačovým múdrym rečiam a žartovným porekadlám. Má ich stále v zásobe plné cedidlo. Má tam i zásobu spomienok na bitky pri Solferíne, Majlande a iných talianskych mestách, ktoré všetky dobyl Franc Jozef, zdá sa, hlavne jeho, bačovou zásluhou.
Raz sa Šimon pokúsil zaviesť s ním reč o Drakovi. Vie predsa, že sú tu spolu, že vedú voly zo Smrečín cez Tomanovú. Nespomínal Drak pred ním nič? Nevravel, kam to stále chodí? Sú predsa starí známi. No akokoľvek nenápadne si počína, bača sa nedá zvábiť do rozhovoru. Strúha tajomnú tvár a obratne sa vyhýba Šimonovým narážkam. Začrie do cedidla a vytiahne daktorú zo svojich nedokončených spomienok na Lombardiu. Z celého môže mať Šimon dojem, že bača alebo sám nič nevie a robí sa len dôležitým, alebo že je s Drakom uzrozumený a bojí sa prezradiť, čo spolu kujú.
Našťastie ani bačovo tajnostkárstvo, ani Drakove výlety nie sú dostatočnou príčinou, aby sme sa priveľmi znepokojovali. Všetko ostatné má pokojný a očakávaný priebeh. Zem po dlhotrvajúcom suchu znova navlhla, tráva zmäkla, rozzelenala sa a zakvitla oneskorenými sedmokráskami a tureckými klincami. Voly sa na nej pasú od rána do večera s dvojhodinovou prestávkou cez obed, keď pokojne vylihujú v tôni pod svrčinami. Boky sa im zo dňa na deň vypĺňajú, srsť na nich zhustla, dostala nový lesk. I ratice sa im zahojili. Dokonca aj zvonce na ich šijách majú od istého času celkom iný, utišujúci a lahodný zvuk. Psom sme odznove museli pripnúť klepce na obojok, pretože sa z dlhej chvíle opäť začali túlať po hore. Opäť začali znepokojovať mladé srnky. Inak slnce každého rána vychádza nad Krížnou a večer zapadá nad Kamenistou. Dni sú ako lenivé bravy, prevaľujú sa v koryte medzi týmito dvoma vrchmi, spokojne si pochrochtávajú a nezdá sa, že by sa raz muselo dačo zmeniť na tomto poriadku. Od rána do noci stoja štíty na svojich miestach a strážia túto chvíľu, keď ležiac horeznačky pod svrčinou, hľadíme na biele obláčiky a pripodobňujeme si ich ku kŕdľu husí, plá- vajúcich po tichej hladine rybníka. I hora je, hľa, večne tá istá a potok pri jej nohách stále má s ňou o čom šepletiť. Vietor spoza vrchov donáša samé dobré zvesti. Naozaj, netreba sa trápiť o zajtrajšok a nemusí nás mýliť ani Drakova častá neprítomnosť. Jedného dňa sa beztak všetko vysvetlí.
Je tu trochu útulnejšie ako v Smrečinách, široká, úložná poľana je z oboch strán okrúžená nerušenou stácou horou, prostriedkom preteká potok a pod dvoma svrčinami na dolnom konci vidieť zrubenú kolibu s riadnou šindľovou strechou.
Drak dvakrát krátko zahvízda, psi sa obzrú, a keď vidia, že gazda zastal, predbehnú čriedu, zakrúžia pred ňou a zastavia ju.
Drak prejde poľanou nakríž, vrátia sa, sotí klobúk do tyla, poškrabe sa na čele.
− Tráva nie je najhoršia. Volom by nezaškodilo pár dní sa na nej popásť, potrebovali by nabrať síl.
Cez Pyšné bude trochu strmšie a Tomanová je už v Poľsku. Šimon ho počúva a vidí, že má pravdu. No do týždňa sa majú vrátiť. Chce mu to pripomenúť, ale zháči sa zavčasu. Nemyslí, že jemu patrí rozhodovať o tejto veci. Tak či onak, do rána sa odtiaľto nepohnú; statok potrebuje oddych.
Drak znova ide medzi čriedu, znova ohmatáva volom rohy, díva sa im na ratice. Potom siaha do trávy, prejde po nej dlaňou.
− Bude rosa, − vraví, − voly sa do rána napasú.
A voly naozaj − oňuchávajú trávu, rozchádzajú sa so spustenými šijami − a už aj počuť to jemné chrumkanie, to tiché šklbanie trávy, čo ťa vždy rozveselí okolo srdca.
Je však čas starať sa o nocľah. Koliba je iste plná bĺch, treba ju vyriadiť, pozametať, vyhádzať starú ovädnutú čečinu a nanosiť novej. Šimon vezme na to Drakovu valašku, prejde palcom po jej ostrí a naodtína hromadu mäkkých jedľových halúzok. Ukladá ich v kolibe pozdĺž steny, pekne vedľa seba, počnúc tam, kde budú nohy, a končiac pod hlavou, kde nastelie mäkkušký zvýšený vankúš. Keď je s tým hotový, začína sa stmievať. Nanosí ešte k opačnej stene suchej haluziny, porúbe ju na prahu a nocľah je hotový. Len sa už natiahnuť, založiť ruky pod hlavu a dívať sa dierou v streche na hviezdy, čo začínajú pučiť na temnejúcej oblohe ako hlávky sedmokrások, ako drobné hlávky púpavy. Nad Kamenistou sa ukázal úzky kosáčik. Dosadol spodným rožkom práve na jej končiar, pobudol tam chvíľu, váhajúc, či nemá vykonať dáky kúsok, ktorému by sa Šimon začudoval, a potom ticho skĺzol dolu. Súčasne sa les trochu pohol, slabo zašumel a vzal na známosť, že sa skončil deň, ktorý je v kalendári označený menom proroka Daniela.
Až teraz pocítil Šimon hlad. Hľadá si pohľadom kapsu, kde by ešte mal byť kúsok chleba. Sotva si však sadne na prah, sotva kapsu otvorí, zbadá Draka, ktorý sa blíži z dolného konca poľany a je obložený ako Mikuláš. Zďaleka možno rozoznať, že v jednej ruke nesie geletku a druhou si pridržiava na pleci baranca.
„Nech som dobrý, celého živého baranca! A pod pazuchou ... Pod pazuchou má hrudu čohosi bieleho. Namojpravdu, má tam celú hrudu syra."
Šimon sa naň díva s otvorenými ústami. Kde to len mohol nabrať, kde sa len k tomu dostal? Vari vie naozaj čarovať?
− Poniže je salaš, ani nie na pol hodiny, − vysvetľuje Drak, keď sa priblížil k prahu. − Bača je známy, z Pribyliny, − dokladá a podáva Šimovi geletku.
− Dobrá je, okoštuj.
A Šimon, stále ešte neveriac vlastným očiam, prikladá k ústam geletku. Pije rovno z nej.
Žinčica, urda, áá, hotová smotana. Tečie ti dolu bradou, kvapká pomedzi kolená do trávy vedľa prahu. Toto nám ver dávno chýbalo. Toto nám zasa raz poriadne vymasti črevá!
Napokon odtrhne Šimon geletku od úst a díva sa na Draka. Nová nedôvera prikráda sa spoza uhla.
− Akože? Salaš? A čo oheň? Neboja sa pastieri ohňa?
− S ovcami? S ovcami prejdú hocikade. To nie sú voly. − A držiac baranca pod pazuchou, siaha druhou rukou do vrecka v nohaviciach. Vyberá odtiaľ nožík, otvára ho na kolene a ani sa neodvrátiac, jediným pohybom prereže nim barancovi hrtan.
„Ten sa v tom vyzná," myslí si Šimon. ,,Ani si na to kabát nezobliekol, ani rukávy si nevysúkal. Mal zájsť aspoň za roh, nie tuná, rovno pred prahom."
Znova sa v ňom prebudí starý odpor. Akoby zarezať baranca bol bohvieaký hrozitánsky skutok. No tento baranec nemal času ani zabľačať, Šimon sa mu nestihol ani len podívať do očí. Drak ho stisol medzi kolená, ľavou rukou vykrútil mu pysk dohoda, pravou pichol a urobil krátky pohyb zľava doprava, to bolo všetko. To všetko netrvalo ani minútu. A predsa sa za tú minútu odohralo v mrazivej skratke všetko, čo ľudí od Draka odpudzovalo, čo prezrádzalo jeho bezcitnú pokojnosť, jeho istotu v každom počínaní.
Ale ani naše myšlienky o tom všetkom netrvajú dlhšie ako minútu. O chvíľu je zasa všetko v úplnom poriadku. „Mal sa vari pomodliť. Mal baranca ľutovať? Lepšie takto, ako robiť dlhé parády. Pravda, mohol sa odvrátiť, no ale — azda sme krv nikdy nevideli. Kvôli nám sa ver nemusel odvracať."
Drak si konečne vyzliekol kabát, vysúkal rukávy a pitve baranca pred kolibou. Stisnutou päsťou derie z neho kožu, držiac pritom otvorený nožík medzi zubami. Počína si obratne a s istotou ako vyučený mäsiar. Medzi prácou sa nebadane rozvraví. Stručne, v skratkách, v začatých a nedopovedaných vetách robí poznámky o barancovi, ktorého pitve, o voloch, ktoré sa pokojne pasú, o ceste, ktorá ich čaká. Napokon si spomenie na kotlík.
− Kotlík... − obzerá sa okolo seba, − kotlík som zabudol na salaši. A chcel som ho... v urde. Varený v urde by bol najlepší. No to nič, upečieme ho. Mastný je... dosť je mastný, laďže... Ale oheň... Treba
už oheň ... Drak sa pomkne, spraví Šimovi miesto a
Šimon rozloží pred kolibou oheň.
− A ražeň...? I ražeň treba.
Šimon pripraví aj ražeň.
O chvíľu obracia sa už baranec nad pahrebou. Masť z neho kvape, syčí a prská, celý sa pokrýva zlatohnedou chrumkavou kôrkou. Vôňa pečienky privábi oboch psov. Okália z úctivej vzdialenosti a − nevediac sa dočkať − prestupujú z nohy na nohu, akoby stáli na žeravom uhlí. Vlhkými jazykmi olizujú si čierne ňufáky a vrtia netrpezlivo chvostami. Drak si ich všimne a pohodí im vnútornosti. Zhltnú ich v tú chvíľu a znovu sa postavia do predošlej pózy.
Vatra pomaly prehára. Tma a ticho približujú sa z kroka na krok ku kolibe. Nenápadne ju obstupujú v úzkom polkruhu a sledujú s neodbytným záujmom každý pohyb na osvetlenom priestranstve.
Drak stiahol z ražňa dopečeného baranca a položil ho na dva lopúchy, ktoré Šimon rozprestrel pred kolibou. Obaja si odkroja svoj diel a jedia ho mlčky, jeden z tejto, druhý z onej strany pahreby. Geletka s urdou stojí pod ústreším. Keď sa nasýtia, pijú z nej postojačky dlhými dúškami. To všetko, i ďalšie, odohráva sa potichu a bez rečí, v nevyslovenej dohode s okolím, ktoré sa pokrylo neprístupnými tôňami a vyslalo mlčanlivých strážcov až tesne k pahrebe.
Pre Šimona je táto zmena trochu náhla. Cíti sa ňou skoro osobne dotknutý. Zazlieva Drakovi, že − sotva sa rozvravel − znova zamĺkol a vrátil sa k predošlým odmeraným pohybom. Sám sa nechtiac zatvrdí a utiahne do tmy pod kolibu. Pred chvíľou rád by sa bol Draka na čosi spýtal, no teraz nevie už otázku vysloviť. Nevie ani, čo sa chcel vlastne od Draka dozvedieť. Cíti len, že premeškal vhodnú chvíľu a že to hlavné a konečné, na čom sa raz zvrtne všetko ostatné, zostane už navždy nevyslovené, že sa to už teraz nedá vybaviť slovami a že musí počkať na inakšie rozhodnutie. Netrúfa si však uhádnuť, kde a kedy toto rozhodnutie dozreje. Uvedomuje si len, že sám ho nijako nemôže posúriť, že sa naň nemôže ani pripraviť. Riešenie, ktoré sa ukazovalo možné v prvý večer po Drakovom návrate, vidí sa mu teraz trápne primitívne a myslí naň s najväčším odporom. A to, že sa Drak tomuto riešeniu nevyhýbal, ba že mu dokonca poskytol možnosť, aby ho použil, načisto ho odzbrojilo a vnieslo dokonalý zmätok do všetkých jeho predpokladov.
Čím ďalej je totiž zrejmejšie, že v hre, do ktorej sa s Drakom pustil, nie je v stávke už len Eva, ale ešte aj čosi iné, väčšie a významnejšie a zďaleka nie také určité, ako sú Evine pohľady a jej úsmevom poodhalené zuby. Je to hádam jeho alebo Drakova česť. A je to, hádam aj stratená dôvera ľudí, ktorá sa donedávna zdala daromná a nepotrebná, no časom nadobudla takú dôležitosť, že stojí zato pustiť sa teraz o ňu za pasy a dobývať ju nazad hoci s nasadením vlastného života.
Nevie − nemôže to posúdiť. Nedozvie sa ani, akú úlohu má tu hrať on, Šimon, a čo treba urobiť, aby z nej nevypadol pred koncom. A Drak, ktorý mal istotne viac času, aby si všetko dokonale rozvážil, neprezradí mu nič zo svojich plánov. Ako tam sedí nad pahrebou a znovu poťahuje z fajky, nevidieť na ňom ani len to, či i jeho zamestnávajú tie isté myšlienky, alebo či sedí len tak, pofajčieva a trávi večeru. Nezdá sa, že by mal úmysel pustiť sa znovu do reči. A jednako Šimon na to ešte dlho čaká a díva sa naň zamračene z tmy pod ústreším. Ani raz však neobráti Drak k nemu tvár, ani raz neurobí trochu voľnejší pohyb. Sedí meravo na nízkom pni, díva sa do pahreby, a keby chvíľami nepotiahol z fajky, zdalo by sa, že tam zaspal, že vie usnúť i v takejto neprirodzene meravej polohe. A predsa − napriek tomu všetkému, napriek odcudzeniu, ktoré sa medzi nich znova dostalo, cíti Šimon celkom zreteľne, že ich spolu viaže akési nevysloviteľné tajomstvo, nepostihnuteľné, ale nadmieru mocné puto, ktoré spôsobí, že ich osudy sa rozhodnú spoločne v jeden a ten istý deň, na jednom a tom istom mieste. A tu si Šimon znova spomenie na kríž, ktorý sa im zjavil toho dňa na svitaní medzi vetvami stromov. Nebolo to ono? Nebolo to niečo, čo ich oboch poznačilo spoločným znakom?
Nie, istotne nie. Ani toto, ani ono lastovičie mláďa, čo Drak jedného iného rána zodvihol zo zeme a uložil nazad do hniezda, nemohli vytvoriť takéto silné, do žíl sa zarezávajúce puto. Musí tu byť ešte čosi iné, čosi hlbšie, čo tkvie v samej podstate ich pováh a vzájomného pomeru a čo sa nemôže prejaviť takýmito viditeľnými znakmi. To mláďa vtedy a ten kríž dneska možno len na chvíľu poodhalili clonu, ktorú stále cíti pred očami. Ani dnes ani vtedy nestihol sa však presvedčiť, čo sa za ňou skrýva. Bolo to, zdá sa, čosi svietivé, čosi čisté, čosi podobné pohľadu Eviných očí, ktorý sa mu pár ráz podarilo zachytiť, keď sediac pri ňom v slnečný, jasný deň na lúke − zahľadela sa ponad zelené polia a modrasté vrchy kamsi do neznámej diaľky.
Čo to len mohlo byť, že to nikdy nevedel postihnúť a že sa nad tým musí teraz trápiť?
Šimon unavene vstane a pretiahne sa pomedzi dvercia do koliby. Zohnutý vpoly prekročí vysoký prah a hmatajúc rukami po zemi, nájde svoje lôžko. Kým usne, dlho mu ešte chodia popred oči zahmlené obrazy so vzorkami vyšitými náhle sa vynorujúcimi, svietiacimi, akoby zlatými niťami.
Ráno sa zobudil na tichý a jednotvárny šumot dažďa na streche. Draka už v kolibe nebolo. A nevidel ho, ani keď vystrčil hlavu pomedzi dvercia a rozhliadol sa po poľane. Pomyslel si, že sa azda znova vybral na salaš. Prečo to však urobil tak zavčasu? A prečo ho neupovedomil, ak odišiel niekam ďalej?
Pršalo, vlastne len mrholilo, celé predpoludnie. Voly si našli úkryt na okraji poľany a ležiac roztratene popod svrčiny, pokojne meridzali. Psi sa prikmotrili ku kolibe a vyňuchajúc žinčicu, ktorú zabudol odložiť na neprístupné miesto, vychlemtali ju do dna. Našiel ich vyvalených, spokojne sa olizujúcich predo dvermi.
Celé predpoludnie strávil tým, že chodil v daždi pomedzi horu a hľadal kúsok rovnej rakyty, súcej na vyrezanie kúdele. Nechce si vlastne priznať, že to má byť kúdeľ. Chce sa len niečím zamestnať a potrebuje na to kúsok rovnej rakyty. Od začiatku má však pred očami vyrezávanú a žeravým klincom vypaľovanú kúdeľ. Z predošlého večera zostali mu v mysli niektoré z tých obrazcov, čo sa mu pred usnutím motali hlavou, a rád by ich teraz videl pekne vykrúžené na podnoží kúdele. Okolo poludnia naďabil konečne na mladý, náležíte hrubý a všade pekne rovný stromček. Nebola to rakyta, ale javor.
„I javor je dobrý," pomyslel si. Opatrne ho odrezal popri samom koreni.
Idúcky ho okliesnil a priam cestou začal stružlikať. Dôjduc ku kolibe, sadol si na holú zem pod ústrešie a vtiahnuc kolená pod bradu, pokračoval v práci. Začal od horného konca, kde vyrezal guľatú hlávočku v podobe makovice, potom urobil niekoľko ostrých zárezov a poniže pustil sa do vyrezávania cifrovaného hada, ovinutého koldokola a siahajúceho otvorenou papuľou po makovici. Spodobenie hada ho natoľko zaujalo, že zabudol temer na voly, popásajúce sa v tichom daždi popod horu. Zabudol i na Draka a nezbadal ho, keď sa celý premoknutý vynoril náhle z hory a zočiac Šima, postál chvíľu na uhle a uprene ho pozoroval. Všimol si ho až po chvíli, keď počul za chrbtom pukať oheň. Nazrel škárou do koliby a videl ho napoly zvlečeného, chystajúceho sa usušiť si premoknuté háby. Videl, že si sňal i pásku z ľavého oka, a nevdojak sa odvrátil, keď zbadal, že jazva, tiahnuca sa cez čelo až k lícnej kosti, má podobu hada so vztýčenou hlavou a rozzevenou papuľou. Striasol sa odporom a podívajúc sa na kúdeľ, ktorú držal v ruke, schoval ju s nijako neodôvodneným chvatom medzi mach, ktorým bola upchatá spodná škára v zrube.
„Hlúposť," pomyslel si, „čo má kúdeľ spoločného s jazvou na jeho čele."
No jednako nechal ju tam a pod zámienkou, že na noc treba zohnať voly do čriedy, vošiel po bič do koliby. Drak bol k nemu obrátený chrbtom. Zostal tak za celý čas, kým hľadal bič.
Dlhými krokmi prešiel potom cez poľanu a plieskajúc, začal pomocou psov zháňať voly do čriedy. Keď bol s tým hotový a vrátil sa ku kolibe, sedel už Drak na prahu a večeral.
− Bol som v Tomanovej, − začal sám od seba. − Prezvedieť sa, − doložil po chvíli. Potom urobil dlhú prestávku, akoby hľadal slová na najstručnejšie vyslovenie toho, čo chcel ešte povedať.
− Dolina je plná statku, − pokračoval. − Dve čriedy z Koščelísk a dve zo Zakopaného. Okrem toho ovce... Pastieri vravia, že zostanú až do Mitra... Neviem, ako prejdeme, dovtedy čakať nemôžeme...
To bolo všetko, čo povedal. A nebol by už istotne toho večera povedal viac, keby sa na samom mraku nebol ukázal honelník z pribylinského salaša. Prišiel si po geletku a doniesol v ľadvenici čerstvej žinčice od večerného pôdoja. Drak vyňal z mešca peniaz a dával mu od cesty. Vtom sa náhle zarazil, podíval sa chlapcovi do očí, vzal mu peniaz z ruky a siahol znova do mešca.
− Dám ti zlatku, − vraví a díva sa mu stále do očí. − Túto zlatku ti dám, ale musíš mi niečo vykonať. Pôjdeš do Leštín, vyhľadáš tam richtára a povieš mu: ... Dávaj pozor, čo mu povieš... Povieš, že chlapi, čo išli po statok do Smrečín, nemôžu sa vrátiť do týždňa. Že sú s volmi v Tichej a čakajú, kým budú môcť prejsť cez Tomanovú. Tam že sú Poliaci. Ale nech sa neboja, črieda príde v poriadku domov. V Tichej je dobrá paša. Aj to mu povedz: v Tichej je dobrá paša. Možno, že tu zostanú až do Mitra. Zapamätal si si? Všetko musíš richtárovi rozpovedať.
Chlapčisko prikývlo hlavou a berie zlatku z Drakových prstov.
− A neboj sa, s bačom sa pozhováram, aby ťa pustil hneď zajtra ráno.
Šimon sa nečuduje tomuto Drakovmu rozhodnutiu. Naopak, pokladá ho za múdre a prirodzené. Menej prirodzené sa mu zdá, že Drak od tohto prvého dňa stále niekam odchádza, nevídať ho často celý deň a často sa nevracia ani na noc. Neprezradí ani len slovom, čo za robotu si našiel. Nemôže predsa večne trčať v Tomanovej. Čo by tam hľadal a načo by sa denne štveral cez príkre sedlo?
No nech tam, nech si chodí, keď mu je vôľa. Nám je dobre vyvaľovať sa v kolibe, stružlikať kúdeľ a večierkom chodiť na posiedky k bačovi na pribylinskom salaši. Dívať sa, ako vyťahuje z putery medzi kolenami hrudy syra, ako ich miesi v priehrští, vytláča z nich srvátku a formuje oštiepky, zdobené uprostred a na koncoch vypuklými ciframi. Možno sa tu všeličomu priučiť, možno donekonečna načúvať bačovým múdrym rečiam a žartovným porekadlám. Má ich stále v zásobe plné cedidlo. Má tam i zásobu spomienok na bitky pri Solferíne, Majlande a iných talianskych mestách, ktoré všetky dobyl Franc Jozef, zdá sa, hlavne jeho, bačovou zásluhou.
Raz sa Šimon pokúsil zaviesť s ním reč o Drakovi. Vie predsa, že sú tu spolu, že vedú voly zo Smrečín cez Tomanovú. Nespomínal Drak pred ním nič? Nevravel, kam to stále chodí? Sú predsa starí známi. No akokoľvek nenápadne si počína, bača sa nedá zvábiť do rozhovoru. Strúha tajomnú tvár a obratne sa vyhýba Šimonovým narážkam. Začrie do cedidla a vytiahne daktorú zo svojich nedokončených spomienok na Lombardiu. Z celého môže mať Šimon dojem, že bača alebo sám nič nevie a robí sa len dôležitým, alebo že je s Drakom uzrozumený a bojí sa prezradiť, čo spolu kujú.
Našťastie ani bačovo tajnostkárstvo, ani Drakove výlety nie sú dostatočnou príčinou, aby sme sa priveľmi znepokojovali. Všetko ostatné má pokojný a očakávaný priebeh. Zem po dlhotrvajúcom suchu znova navlhla, tráva zmäkla, rozzelenala sa a zakvitla oneskorenými sedmokráskami a tureckými klincami. Voly sa na nej pasú od rána do večera s dvojhodinovou prestávkou cez obed, keď pokojne vylihujú v tôni pod svrčinami. Boky sa im zo dňa na deň vypĺňajú, srsť na nich zhustla, dostala nový lesk. I ratice sa im zahojili. Dokonca aj zvonce na ich šijách majú od istého času celkom iný, utišujúci a lahodný zvuk. Psom sme odznove museli pripnúť klepce na obojok, pretože sa z dlhej chvíle opäť začali túlať po hore. Opäť začali znepokojovať mladé srnky. Inak slnce každého rána vychádza nad Krížnou a večer zapadá nad Kamenistou. Dni sú ako lenivé bravy, prevaľujú sa v koryte medzi týmito dvoma vrchmi, spokojne si pochrochtávajú a nezdá sa, že by sa raz muselo dačo zmeniť na tomto poriadku. Od rána do noci stoja štíty na svojich miestach a strážia túto chvíľu, keď ležiac horeznačky pod svrčinou, hľadíme na biele obláčiky a pripodobňujeme si ich ku kŕdľu husí, plá- vajúcich po tichej hladine rybníka. I hora je, hľa, večne tá istá a potok pri jej nohách stále má s ňou o čom šepletiť. Vietor spoza vrchov donáša samé dobré zvesti. Naozaj, netreba sa trápiť o zajtrajšok a nemusí nás mýliť ani Drakova častá neprítomnosť. Jedného dňa sa beztak všetko vysvetlí.