Drak sa vracia - Kapitola 8 by Dobroslav Chrobk Lyrics
Cesta vedie najprv hore trávnatým svahom, potom lesom. Práve tak ako včera nachádza Drak s udivujúcou istotou chodník, ktorý mierne stúpa a v širokej zákrute obchádza príkro vypučený bok Kriváňa.
Les dosiaľ tíško spí. Zdá sa ti, že musíš našľapovať na prstý, aby si ho nevyrušil z driemot. Mladý jeleň v hustej siatine zodvihol síce na chvíľu hlavu a vetrí proti nim, no nepokladá za vhodné pohnúť sa zo svojho pelechu. Necháva ich prejsť pomimo a potom zas ukladá orosený pysk pod zadnú slabinu. A práve tak i čierny vták, čo drieme na borovici, otvorí na chvíľu svoje vtáčie oko, pustí z výšky trus, raz, dva razy prestúpi z nohy na nohu, hľadajúc si pohodlnejšiu polohu, a pokojne dospáva ďalej.
Z tejto strany nehrozí predbežne nijaké prekvapenie. No trávou, ktorá rastie v riedkych chumáčoch popod svrčiny, prebieha už čudný, chvejivý život. Jej steblá, čo cez noc oklepli k zemi, sa nepozorovane napružujú a obracajú širšiu plochu listov oproti svetlu, ktoré sa úsilne prediera pomedzi kmene stromov v dlhých, rovnobežných zväzkoch, takže to chvíľami vyzerá, akoby krížom cez cestu boli preložené trámy zo striebrosivej hmoty.
Tesne v pätách za stúpajúcimi chlapmi dvíha sa z údolia hmla. Obchádza ich z dolnej strany svahu a nečakane sa im stavia do cesty s nehybnou, studenou výzvou. Drak sa do nej bezcitne zaborí a zmizne o chvíľu Šimovi z očí. Šimon ho sleduje vo vzdialenosti asi sto krokov s prstami zastoknutými do oboch rázporkov v súkenkách. Občas štrngne o kameň okovaný špic Drakovej valašky, občas zachytí Šimon osamelý tón nejakej pesničky, ktorú si Drak teraz ticho pohvizduje.
Vskutku: Drak si teraz ticho pohvizduje...
A či sa to len drozd preberá konečne zo sna a trilkuje tento neznámy nápev?
Šimon to nemôže rozoznať, no ani sa o to veľmi neusiluje. O chvíľu sa to beztak ukáže, pretože Drak nemôže koniec koncov dlho trilkovať ako drozd, a naopak, drozd sa musí čoskoro rozhodnúť pre nejaký určitejší nápev.
Ale skôr než sa to rozhodne, skôr než sa táto otázka rozrieši, stane sa čosi iné, celkom neočakávané: les náhle zredne a po pravej strane, z horného konca svahu vzplanie medzi kolmými kmeňmi stromov a medzi ich vodorovnými haluzami veľký rovnoramenný kríž. Je to celkom blízko, nie ďalej než nejakých dvadsať-tridsať krokov. V jeho strede žiari nádherný ohnivý kotúč a vystreľuje snopy lúčov vpravo a vľavo, nahor a nadol. Nemôže to byť klam, pretože i keď Šimon odvráti hlavu a znovu sa podíva v tú stranu, kríž visí ďalej medzi haluzím stromov. Je celkom jasný a určitý, neuveriteľne žiarivý, nádherne ligotavý, celkom ako zjavenie. Ako zjavenie svätého Huberta, o ktorom Šimon dosiaľ myslel, že jestvuje len vymaľované na obrázku, čo visí nad posteľou mladého horára pred Svídovým.
Teraz je však tu, celkom nablízku, Šimon sa môže naň dívať vlastnými očami, mohol by sa ho dotknúť, keby sa opovážil pristúpiť k nemu ešte bližšie.
I Drak zastal na ceste, opiera sa bokom na obuch valašky a díva sa v tú stranu. I Šimon po chvíli zastal a díva sa vedno s Drakom. Stoja vedľa seba bok po boku a dívajú sa bez slova na kríž medzi vetvami stromov. A napodiv, vôbec im neprekáža, že tak stoja a dívajú sa dlho na vec, ktorá nemôže byť než zjavenie a ktorá zas musí po chvíli zmiznúť, aby sa nikdy viac neopakovala. Šimon má pritom trochu odškerené pery a medzerou medzi nimi svietia konce jeho vlhkých zubov. Drak má aj teraz pevne zomknuté pery, podobné dávno zaškretej jazve, no v jeho oku, v kútiku jeho jediného oka, leskne sa drobná kvapôčka. Šimon ju tam vidí a čuduje sa drobnej kvapôčke skoro práve tak ako svietivému znameniu kríž nad svahom. Nie, nie je to slza, len drobná kvapôčka, ktorú ostrý ranný vzduch vytisol spod mihalnice do očného kútika, kde sa teraz chvíľu ligoce oproti slncu, poznačenému krížom. Azda ju Drak zbadal, azda zbadal Šimov kosí pohľad, zotrel ju zohnutým ukazovákom, vysniakal sa a rozhodne vykročil.
Vzdialenosť medzi ním a Šimom nie je teraz taká, aby Šimon nemohol sledovať jeho nachýlený chrbát, kedykoľvek zodvihne zrak. I hmla začína rednúť, ustupuje pred nimi z kroka na krok do výšky, a keď po chvíli vyjdú z lesa a dostanú sa cez kosodrevie na trávnatý chrbát Vyšnej priehyby, tu hmla, ktorá ich zatiaľ predbehla, vznáša sa vysoko nad nimi. Ešte pár krokov a pri náhodnom zdvihnutí hlavy ukáže sa trhlinou v hmle, v neuveriteľnej výške kamenný oltár, obliaty plným slnečným svetlom. Vznáša sa nad mrakmi ako zázračný nebeský koráb, zdá sa ti, pláva, tichučko plynie pomedzi zdrapy chmár a vrhá späť od tmavolesklých hladkých brál celé stohy zlatožltých slnečných lúčov. Nemôže to byť Kriváň, pretože Kriváň zdola nikdy takto nevyzeral. Skôr je to archa, Noemova archa dohody, ktorá znova pristála na vrchu Ararat.
A jednak je to Kriváň, samotný jeho končiar, celý z čiernolesklých žulových platní, naukladaných odzdola až nahor. Hľa, Drak dvíha k nemu pravicu, ukazuje naň vystretým ukazovákom a vraví:
− Kriváň.
− Kriváň, − opakuje po ňom Šimon a slovo vzbudzuje v ňom úctu. Zanecháva nový dojem, príbuzný s dojmom, ktorý sa bol pred rokmi vytvoril pri slabikovaní katechizmu plného neznámych, vznešene znejúcich slov.
— Teraz už len kúsok, — vraví Drak a púšťa sa, prikrčený k zemi, rovno do sedla, ktoré otvára ružové ďasná medzi dvoma radmi vyškerených zubov priamo nad ich hlavami. Blížia sa k sedlu z kroka na krok a jeho pažerák je rozďavený čím ďalej hrozivejšie, akoby sa ich chystal pohltiť, akoby to boli jeho obvyklé raňajky, na ktoré tu teraz čaká.
Drak už stojí v jeho otvore. Zuby z oboch strán sa napodiv za ním nezaklapli. Stojí tam pokojne a díva sa kamsi do hĺbky na druhej strane. O chvíľu stojí pri ňom aj Šimo. A iba teraz ukáže tajomstvo pažeráka v úplnej hrôze. Pažerák pokračuje na druhej strane nesmierne dlhým, úzkym, prudko sa zvažujúcim hrtanom, ktorý ústi hlboko pod nimi do bezodného, široko zívajúceho jazera.
− Zelené pleso, − vraví Drak a ukazuje prstom pred seba. − Zídeme tadeto.
− Tadeto? − spytuje sa Šimon pre istotu, lebo sa mu nezdá možné spustiť sa rovno dolu sypkým, nesmierne prudkým úšustom.
No Drak sa už pričupil, oba drúčiky vzal pod pravú pazuchu, a hľa, už sa aj vezie dolu svahom ako v zime na dobrej sanici. Váľa vopred seba hromady drobného štrku i veľkých skál, ktoré sa rušili na neistom podklade a rútia sa s hrmotom do priepasti.
Šimona zamrazilo. V chrbte medzi lopatkami cíti studený prst, ktorý ho strká a pomkýna k okraju úšustu:
„Teraz, teraz nadišla chvíľa... Keby som to urobil po ňom, keby som nedočkal, kým sa spustí až dolu, a začal váľať rovnaké množstvo skál... A on ma ani neupozornil, nepovedal, aby som počkal... Šimon nedomyslí. Mohutný balvan, príliš veľký, aby sa rušil razom, zaostal za Drakom, a teraz sa odrazu pohol. Začína sa pozvoľna sunúť nadol, najprv len plochou, na ktorej ležal, už sa však lenivo obracia a jeho pád sa čochvíľa zrýchli.
− Varuj dušu na doline... − zahúkal náhle Šimon, ako bol zvyknutý húkať v šlôgu pri spúšťaní ťažkých okliesnených kmeňov.
Drak v poslednej chvíli uskočil. Pritisol sa chrbtom k stene a balvan, zlostne dudrúc, prehrmel okolo neho. Potom sa Drak podíval hore na Šimona, chcel vari čosi riecť, no dotkol sa len strechy na klobúku, nie ani ako na pozdrav, len akoby si chcel napraviť klobúk na hlave, a znovu prikľakol, znovu sa pustil šmykom dolu úšustom.
O chvíľu stál už dolu, na dne hlbokého hrtana. Šimon sa naň díval, aký bol malý a nepatrný v tej strašnej hĺbke, potom sa pričupil, privrel oči a odstrčiac sa dlaňami, začal sa spúšťať. A odrazu to bolo celkom zábavné, prestal si uvedomovať nebezpečenstvo a oddal sa pôžitku z rýchleho, hladkého pohybu. Mačky na krpcoch boli znamenité hamovky a sledovali presne stopu, ktorú v štrku zanechal Drak. V jednu chvíľu bol pohyb nádherne rýchly. Studený vzduch z dolného konca údolia hvízdal mu okolo uší vzrušujúci nápev, akoby mu prichádzal v ústrety roztopašný parobčisko a chytal sa s ním zo samej bujnosti za pasy. Potom sa pohyb spomalil, Šimon skúsil vstať na rovné nohy a ľahkým, tancujúcim krokom zbehol zvyšok cesty.
Smial sa naširoko roztvorenými ústami, keď krepčiac na jednej nohe, zastal pred Drakom, a ani si v prvej chvíli neuvedomil, že je to Drak a že mu aj on odpovedá miernym, chápavým úsmevom.
Pravdaže, Šimon je ešte mladý, mohol by dosiaľ parobčiť, a tento úsmev mu náramne svedčí. Môže to byť širší úsmev, než je úsmev Drakov, ktorý je o hodne starší, skoro raz taký starý ako Šimon. Ani ho ver nepoznávame, ani sa v ňom nevyznáme. No keď sa už veci takto vyvinujú, tu škoda prestať, škoda znovu sa zakaboniť, najmä ak príde do cesty ešte viac takýchto kĺzačiek. Prečo by sme napríklad neurobili toto: priložíme dlane k ústam, vypneme prsia a obrátiac sa proti skalnej stene, čo sa tu vytŕča − ľa, ako naduto sa vytŕča na druhej strane plesa − prečo by sme jej nezavolali niečo hodne veselého?
− Hahó, − volá Šimon roztopašne proti zamračenej skalnej stene.
A stena, stiahnuc trochu obrvy, odpovedá nevrle: − Hahó.
− Hahó. − A ešte raz: − Hahó.
Kam však teraz, kam sa podejeme ďalej, keď zo všetkých strán týčia sa bralá rovno do neba, akoby si tu zastali schválne kvôli tomu, aby nás okrúžili, aby nám zahatali spiatočnú cestu? Tuto vpravo je, zdá sa, priechod, no Drak ukazuje práve na opačnú stranu, rovno oproti zubatému hrebeňu, ktorý spája Kriváň s Krátkym vrchom. Vidieť tam medzi zubami hrebeňa úzku štrbinu, súcu najskôr ak na to, aby ňou netvor, do ktorého úst patrí, vypúšťal kotúče dymu. A vskutku, valí sa odtiaľ hustý kúdol hmly, akoby to bol otvor do pekiel.
− Špára, − vysvetľuje Drak. A dokladá: − Tam budeme potrebovať drúčiky.
Šimon pozrie najprv na Špáru, potom na drúčiky a nevie si predstaviť, na čo ich tam budú potrebovať.
„No, poručeno bohu, ak je to Špára, musíme ju zabehať." A púšťa sa s dôverou, ktorá sa k nemu znezrady pridala, za Drakom.
Za Špárou sa ukázali nové dve plesá a nad nimi vrch, ktorý sa volá Hrubý. Obišli ho z ľavej strany ponad kosodrevie, a tu boli − i keď sa to v prvej chvíli zdalo neuveriteľné − ďalšie dve plesá, celkom podobné predošlým, takže Šimon sa začal nechápavo obzerať z Draka na plesá a z plies na Draka.
− Temné smrečiny, − povedal Drak a dotknúc sa Šimovho pleca, obrátil ho trochu doľava.
− Oheň ...
Spomedzi hory pod nimi i proti nim na svahoch Krížnej vystupovali biele machnaté obláčiky. Tmolili sa nad vrcholcami stromov, spájali a rozchádzali sa v nevinnej hre na kolembabu. Len nástojčivosť a vytrvalosť, s ktorou tam trčali a nerozplynuli sa, ani keď zadul vietor, prezrádzala ich pôvod a svedčila, že sú živené odspodu desivou potravou. Inak sem nebolo cítiť nijaký zápach, nebolo vidieť plameň, neozval sa odtiaľ jediný zvuk, jediné zastonanie.
Všetko sa odohrávalo v mŕtvolnom tichu, hlboko v lone lesa, v samotných jeho útrobách, rozhlodávaných nezadržateľne postupujúcou ohnivou rakovinou.
− A črieda? — spýtal sa Šimon.
− Črieda? Črieda je tamto, — a Drak ukázal na nehybné červenkasté bodky na protiľahlom svahu, ktoré vyzerali odtiaľto ako promincle na medovníku.
Došli k čriede okolo poludnia. Voly, na ktorých sa už začal ukazovať nedostatok paše, nemali nijaký košiar a stáli alebo ležali roztratené pomedzi skaly a kosodrevie vždy po páre, náručný so sedlovým, ako sa naučili v jarme. Srsť na nich bola schlpená, bez lesku, trčali spod nej hranaté rebrá a hnáty. Slabiny pod vpadnutými bokmi sa im chveli ako v zimnici a okolo chriap i v očných kútikoch usadzoval sa hustný lepkavý šliam, na ktorý sadalo množstvo múch, zatiaľ čo ovady a veľké bzučiace sršne vyhľadávali citlivé miesta popod slabiny, na bruchu a nad pyskom. Zdravý vôl by to nestrpel. Oháňal by sa chvostom, pchal sa do kosodrevia, v najhoršom prípade začal by bzíkať, kým by sa nezbavil príliš neodbytného sršňa. Tieto tu, zdá sa, odovzdali sa už svojmu osudu. Stoja s ovisnutými chvostami, s mútnym a neprítomným pohľadom. Nebo nad nimi je prázdne, bez akéhokoľvek prejavu účasti, a vrchy dookola stoja nehybne, v napätej bezcitnosti. Jediný zvuk, čo sem dolieha, je temné hučanie vodopádu. Znie ako neprerušovaný dunivý hukot blížiacej sa skazy, blížiacej sa pohromy.
Jediným pohľadom vôkol seba postihne Drak situáciu. Ide rovno k volom, ide od páru k páru, ohmatáva dlaňou rohy, či nie sú teplé od horúčky, obzerá
ratice, odškiera pysky a díva sa do chriap.
− Nebudeme čakať, − vraví napokon, keď je s tým hotový. − Tieto štyri musíme z čriedy vylúčiť, tie by sa cez Závory nedostali. Ostatné prejdú, hádam prejdú... Porátame ich.
Stal si na vyvýšenú skalu a začal rátať, ukazujúc si poriskom valašky. Šimon chodí pomedzi čriedu a ráta s ním.
− Tristo dvanásť, − hlási Šimon.
− Tak je, a menej štyri je tristoosem. − Drak odväzuje od slučky na kapse oba biče. Jeden z nich hodí Šimovi, druhý rozmotá, zakrúži ním nad hlavou a potom prudko trhne späť popod pravú pazuchu.
Je to opravdivý voliarsky bič, upletený z konopných vláken, dobre natretý kolomažou, s lesklou mosadznou obrúčkou na hornom a s umne usúkanom srstienkou na dolnom konci. Váži bez bičiska dobré tri funty. Keď ním Drak zakrúžil nad hlavou a potom prudko trhol popod pravú pazuchu, ozval sa opravdivý voliarsky pleskot, ťažký a dunivý, ako keď z mažiara na Božie telo vystrelia. Tri, štyrikrát odrazil sa od skál, od Čubriny, Koprového, Hrubého a napokon od Liptovským múrov. Voly pohli srstnatými ušami, zodvihli ovesené hlavy: „Je to opravdivý voliarsky bič, opravdivý voliarsky pleskot. A či nás len naše volské uši klamú?"
Drak plesol ešte raz a potom ešte dva, tri, štyri − hádam desaťkrát rýchle za sebou. Teraz už nekrúžil pred každým plesknutím bičom nad hlavou, ale trhal ním spakruky v dlhých osmičkách a pri každom obrate ozval sa krátky, suchý, naliehavý praskot. To už ani Šimovi nedalo. Strčil do úst medzi vtiahnuté pery oba ukazováky a zakaždým, keď Drak plesol, hvizdol krátko a mocne, dobre mu bubníky v ušiach nepraskli. A potom aj on zakrúžil bičom a plesol, až mu ruka v pleci mala odletieť. A tak sa tu porážali, jeden druhého prehlúšali, až im ani dolina nestačila odpovedúvať. Zježila sa v rade ozvien, celá sa rušila, zachvela a triasla. Voly nahrbili chrbty, jeden po druhom začali sa hýbať, obzerať a švihať chvostami. Potom ten, čo sa pokladal za vodcu, čo vždy chodieval popredu, ťahavo zabučal. Otrčil chriapu proti Šimovi a proti Drakovi a mocne zaručal. Ako že už rozumie, že už netreba viac plieskať.
− Pôjdem popredku, − zavolal Drak.
Ale skôr než skočil zo skaly, skôr než sa rozbehol do svahu, pribehli odkiaľsi − celí zadychčaní − dvaja chlpáni, dvaja bieli Dunčovia. Vyrútili sa z kosodrevia s náramným štekotom, s vybíjanými obojkami, s klepcami pod hrdlom.
− Aha, na vás zveril Kubo čriedu. Vy tu vartujete. No, nože, no, poď sem, tutona, − vábi ich Drak kúskom chleba, ktorý vytiahol z kapsy. Tľapká si pritom dlaňou o stehno. Psi vrtia nedôverčivo chvostami a dvíhajú predné laby k rozpačitému pozdravu. Keď sa k nim Drak blíži s kúskom chleba medzi prstami, ustupujú pospiatky, stále chvíľami vrčiac, chvíľami krútiac chvostom, akoby sa nevedeli rozhodnúť. Náhle však zachytia otrčeným čumákom Drakov pach, ich nedôvera razom poklesne. Ten, čo je bližšie, dáva sa potľapkať po papuli. Drak ho berie za obojok a odopne mu klepec.
Tomuto zas rozumie každý pes. Behať s klepcom po hore, keď máš chuť na mladého zajačika, keď by ti dobre padol kúsok srňacinky, nie je veru nijaká pasia. A človek, ktorý ti ho odopne, nemôže mať s tebou zlé úmysly.
− Dur! − volá Drak a tľapne si povzbudivo do dlaní. Psiskovia sú hneď uzrozumení. Začnú obskakovať okolo volov, zháňajú ich do kŕdľa a duria za Drakom, ktorý rýchle stúpa hore trávnatým svahom šikmo do sedla. Šimon zostáva so psami za čriedou a pomáha im
bičom.
Les dosiaľ tíško spí. Zdá sa ti, že musíš našľapovať na prstý, aby si ho nevyrušil z driemot. Mladý jeleň v hustej siatine zodvihol síce na chvíľu hlavu a vetrí proti nim, no nepokladá za vhodné pohnúť sa zo svojho pelechu. Necháva ich prejsť pomimo a potom zas ukladá orosený pysk pod zadnú slabinu. A práve tak i čierny vták, čo drieme na borovici, otvorí na chvíľu svoje vtáčie oko, pustí z výšky trus, raz, dva razy prestúpi z nohy na nohu, hľadajúc si pohodlnejšiu polohu, a pokojne dospáva ďalej.
Z tejto strany nehrozí predbežne nijaké prekvapenie. No trávou, ktorá rastie v riedkych chumáčoch popod svrčiny, prebieha už čudný, chvejivý život. Jej steblá, čo cez noc oklepli k zemi, sa nepozorovane napružujú a obracajú širšiu plochu listov oproti svetlu, ktoré sa úsilne prediera pomedzi kmene stromov v dlhých, rovnobežných zväzkoch, takže to chvíľami vyzerá, akoby krížom cez cestu boli preložené trámy zo striebrosivej hmoty.
Tesne v pätách za stúpajúcimi chlapmi dvíha sa z údolia hmla. Obchádza ich z dolnej strany svahu a nečakane sa im stavia do cesty s nehybnou, studenou výzvou. Drak sa do nej bezcitne zaborí a zmizne o chvíľu Šimovi z očí. Šimon ho sleduje vo vzdialenosti asi sto krokov s prstami zastoknutými do oboch rázporkov v súkenkách. Občas štrngne o kameň okovaný špic Drakovej valašky, občas zachytí Šimon osamelý tón nejakej pesničky, ktorú si Drak teraz ticho pohvizduje.
Vskutku: Drak si teraz ticho pohvizduje...
A či sa to len drozd preberá konečne zo sna a trilkuje tento neznámy nápev?
Šimon to nemôže rozoznať, no ani sa o to veľmi neusiluje. O chvíľu sa to beztak ukáže, pretože Drak nemôže koniec koncov dlho trilkovať ako drozd, a naopak, drozd sa musí čoskoro rozhodnúť pre nejaký určitejší nápev.
Ale skôr než sa to rozhodne, skôr než sa táto otázka rozrieši, stane sa čosi iné, celkom neočakávané: les náhle zredne a po pravej strane, z horného konca svahu vzplanie medzi kolmými kmeňmi stromov a medzi ich vodorovnými haluzami veľký rovnoramenný kríž. Je to celkom blízko, nie ďalej než nejakých dvadsať-tridsať krokov. V jeho strede žiari nádherný ohnivý kotúč a vystreľuje snopy lúčov vpravo a vľavo, nahor a nadol. Nemôže to byť klam, pretože i keď Šimon odvráti hlavu a znovu sa podíva v tú stranu, kríž visí ďalej medzi haluzím stromov. Je celkom jasný a určitý, neuveriteľne žiarivý, nádherne ligotavý, celkom ako zjavenie. Ako zjavenie svätého Huberta, o ktorom Šimon dosiaľ myslel, že jestvuje len vymaľované na obrázku, čo visí nad posteľou mladého horára pred Svídovým.
Teraz je však tu, celkom nablízku, Šimon sa môže naň dívať vlastnými očami, mohol by sa ho dotknúť, keby sa opovážil pristúpiť k nemu ešte bližšie.
I Drak zastal na ceste, opiera sa bokom na obuch valašky a díva sa v tú stranu. I Šimon po chvíli zastal a díva sa vedno s Drakom. Stoja vedľa seba bok po boku a dívajú sa bez slova na kríž medzi vetvami stromov. A napodiv, vôbec im neprekáža, že tak stoja a dívajú sa dlho na vec, ktorá nemôže byť než zjavenie a ktorá zas musí po chvíli zmiznúť, aby sa nikdy viac neopakovala. Šimon má pritom trochu odškerené pery a medzerou medzi nimi svietia konce jeho vlhkých zubov. Drak má aj teraz pevne zomknuté pery, podobné dávno zaškretej jazve, no v jeho oku, v kútiku jeho jediného oka, leskne sa drobná kvapôčka. Šimon ju tam vidí a čuduje sa drobnej kvapôčke skoro práve tak ako svietivému znameniu kríž nad svahom. Nie, nie je to slza, len drobná kvapôčka, ktorú ostrý ranný vzduch vytisol spod mihalnice do očného kútika, kde sa teraz chvíľu ligoce oproti slncu, poznačenému krížom. Azda ju Drak zbadal, azda zbadal Šimov kosí pohľad, zotrel ju zohnutým ukazovákom, vysniakal sa a rozhodne vykročil.
Vzdialenosť medzi ním a Šimom nie je teraz taká, aby Šimon nemohol sledovať jeho nachýlený chrbát, kedykoľvek zodvihne zrak. I hmla začína rednúť, ustupuje pred nimi z kroka na krok do výšky, a keď po chvíli vyjdú z lesa a dostanú sa cez kosodrevie na trávnatý chrbát Vyšnej priehyby, tu hmla, ktorá ich zatiaľ predbehla, vznáša sa vysoko nad nimi. Ešte pár krokov a pri náhodnom zdvihnutí hlavy ukáže sa trhlinou v hmle, v neuveriteľnej výške kamenný oltár, obliaty plným slnečným svetlom. Vznáša sa nad mrakmi ako zázračný nebeský koráb, zdá sa ti, pláva, tichučko plynie pomedzi zdrapy chmár a vrhá späť od tmavolesklých hladkých brál celé stohy zlatožltých slnečných lúčov. Nemôže to byť Kriváň, pretože Kriváň zdola nikdy takto nevyzeral. Skôr je to archa, Noemova archa dohody, ktorá znova pristála na vrchu Ararat.
A jednak je to Kriváň, samotný jeho končiar, celý z čiernolesklých žulových platní, naukladaných odzdola až nahor. Hľa, Drak dvíha k nemu pravicu, ukazuje naň vystretým ukazovákom a vraví:
− Kriváň.
− Kriváň, − opakuje po ňom Šimon a slovo vzbudzuje v ňom úctu. Zanecháva nový dojem, príbuzný s dojmom, ktorý sa bol pred rokmi vytvoril pri slabikovaní katechizmu plného neznámych, vznešene znejúcich slov.
— Teraz už len kúsok, — vraví Drak a púšťa sa, prikrčený k zemi, rovno do sedla, ktoré otvára ružové ďasná medzi dvoma radmi vyškerených zubov priamo nad ich hlavami. Blížia sa k sedlu z kroka na krok a jeho pažerák je rozďavený čím ďalej hrozivejšie, akoby sa ich chystal pohltiť, akoby to boli jeho obvyklé raňajky, na ktoré tu teraz čaká.
Drak už stojí v jeho otvore. Zuby z oboch strán sa napodiv za ním nezaklapli. Stojí tam pokojne a díva sa kamsi do hĺbky na druhej strane. O chvíľu stojí pri ňom aj Šimo. A iba teraz ukáže tajomstvo pažeráka v úplnej hrôze. Pažerák pokračuje na druhej strane nesmierne dlhým, úzkym, prudko sa zvažujúcim hrtanom, ktorý ústi hlboko pod nimi do bezodného, široko zívajúceho jazera.
− Zelené pleso, − vraví Drak a ukazuje prstom pred seba. − Zídeme tadeto.
− Tadeto? − spytuje sa Šimon pre istotu, lebo sa mu nezdá možné spustiť sa rovno dolu sypkým, nesmierne prudkým úšustom.
No Drak sa už pričupil, oba drúčiky vzal pod pravú pazuchu, a hľa, už sa aj vezie dolu svahom ako v zime na dobrej sanici. Váľa vopred seba hromady drobného štrku i veľkých skál, ktoré sa rušili na neistom podklade a rútia sa s hrmotom do priepasti.
Šimona zamrazilo. V chrbte medzi lopatkami cíti studený prst, ktorý ho strká a pomkýna k okraju úšustu:
„Teraz, teraz nadišla chvíľa... Keby som to urobil po ňom, keby som nedočkal, kým sa spustí až dolu, a začal váľať rovnaké množstvo skál... A on ma ani neupozornil, nepovedal, aby som počkal... Šimon nedomyslí. Mohutný balvan, príliš veľký, aby sa rušil razom, zaostal za Drakom, a teraz sa odrazu pohol. Začína sa pozvoľna sunúť nadol, najprv len plochou, na ktorej ležal, už sa však lenivo obracia a jeho pád sa čochvíľa zrýchli.
− Varuj dušu na doline... − zahúkal náhle Šimon, ako bol zvyknutý húkať v šlôgu pri spúšťaní ťažkých okliesnených kmeňov.
Drak v poslednej chvíli uskočil. Pritisol sa chrbtom k stene a balvan, zlostne dudrúc, prehrmel okolo neho. Potom sa Drak podíval hore na Šimona, chcel vari čosi riecť, no dotkol sa len strechy na klobúku, nie ani ako na pozdrav, len akoby si chcel napraviť klobúk na hlave, a znovu prikľakol, znovu sa pustil šmykom dolu úšustom.
O chvíľu stál už dolu, na dne hlbokého hrtana. Šimon sa naň díval, aký bol malý a nepatrný v tej strašnej hĺbke, potom sa pričupil, privrel oči a odstrčiac sa dlaňami, začal sa spúšťať. A odrazu to bolo celkom zábavné, prestal si uvedomovať nebezpečenstvo a oddal sa pôžitku z rýchleho, hladkého pohybu. Mačky na krpcoch boli znamenité hamovky a sledovali presne stopu, ktorú v štrku zanechal Drak. V jednu chvíľu bol pohyb nádherne rýchly. Studený vzduch z dolného konca údolia hvízdal mu okolo uší vzrušujúci nápev, akoby mu prichádzal v ústrety roztopašný parobčisko a chytal sa s ním zo samej bujnosti za pasy. Potom sa pohyb spomalil, Šimon skúsil vstať na rovné nohy a ľahkým, tancujúcim krokom zbehol zvyšok cesty.
Smial sa naširoko roztvorenými ústami, keď krepčiac na jednej nohe, zastal pred Drakom, a ani si v prvej chvíli neuvedomil, že je to Drak a že mu aj on odpovedá miernym, chápavým úsmevom.
Pravdaže, Šimon je ešte mladý, mohol by dosiaľ parobčiť, a tento úsmev mu náramne svedčí. Môže to byť širší úsmev, než je úsmev Drakov, ktorý je o hodne starší, skoro raz taký starý ako Šimon. Ani ho ver nepoznávame, ani sa v ňom nevyznáme. No keď sa už veci takto vyvinujú, tu škoda prestať, škoda znovu sa zakaboniť, najmä ak príde do cesty ešte viac takýchto kĺzačiek. Prečo by sme napríklad neurobili toto: priložíme dlane k ústam, vypneme prsia a obrátiac sa proti skalnej stene, čo sa tu vytŕča − ľa, ako naduto sa vytŕča na druhej strane plesa − prečo by sme jej nezavolali niečo hodne veselého?
− Hahó, − volá Šimon roztopašne proti zamračenej skalnej stene.
A stena, stiahnuc trochu obrvy, odpovedá nevrle: − Hahó.
− Hahó. − A ešte raz: − Hahó.
Kam však teraz, kam sa podejeme ďalej, keď zo všetkých strán týčia sa bralá rovno do neba, akoby si tu zastali schválne kvôli tomu, aby nás okrúžili, aby nám zahatali spiatočnú cestu? Tuto vpravo je, zdá sa, priechod, no Drak ukazuje práve na opačnú stranu, rovno oproti zubatému hrebeňu, ktorý spája Kriváň s Krátkym vrchom. Vidieť tam medzi zubami hrebeňa úzku štrbinu, súcu najskôr ak na to, aby ňou netvor, do ktorého úst patrí, vypúšťal kotúče dymu. A vskutku, valí sa odtiaľ hustý kúdol hmly, akoby to bol otvor do pekiel.
− Špára, − vysvetľuje Drak. A dokladá: − Tam budeme potrebovať drúčiky.
Šimon pozrie najprv na Špáru, potom na drúčiky a nevie si predstaviť, na čo ich tam budú potrebovať.
„No, poručeno bohu, ak je to Špára, musíme ju zabehať." A púšťa sa s dôverou, ktorá sa k nemu znezrady pridala, za Drakom.
Za Špárou sa ukázali nové dve plesá a nad nimi vrch, ktorý sa volá Hrubý. Obišli ho z ľavej strany ponad kosodrevie, a tu boli − i keď sa to v prvej chvíli zdalo neuveriteľné − ďalšie dve plesá, celkom podobné predošlým, takže Šimon sa začal nechápavo obzerať z Draka na plesá a z plies na Draka.
− Temné smrečiny, − povedal Drak a dotknúc sa Šimovho pleca, obrátil ho trochu doľava.
− Oheň ...
Spomedzi hory pod nimi i proti nim na svahoch Krížnej vystupovali biele machnaté obláčiky. Tmolili sa nad vrcholcami stromov, spájali a rozchádzali sa v nevinnej hre na kolembabu. Len nástojčivosť a vytrvalosť, s ktorou tam trčali a nerozplynuli sa, ani keď zadul vietor, prezrádzala ich pôvod a svedčila, že sú živené odspodu desivou potravou. Inak sem nebolo cítiť nijaký zápach, nebolo vidieť plameň, neozval sa odtiaľ jediný zvuk, jediné zastonanie.
Všetko sa odohrávalo v mŕtvolnom tichu, hlboko v lone lesa, v samotných jeho útrobách, rozhlodávaných nezadržateľne postupujúcou ohnivou rakovinou.
− A črieda? — spýtal sa Šimon.
− Črieda? Črieda je tamto, — a Drak ukázal na nehybné červenkasté bodky na protiľahlom svahu, ktoré vyzerali odtiaľto ako promincle na medovníku.
Došli k čriede okolo poludnia. Voly, na ktorých sa už začal ukazovať nedostatok paše, nemali nijaký košiar a stáli alebo ležali roztratené pomedzi skaly a kosodrevie vždy po páre, náručný so sedlovým, ako sa naučili v jarme. Srsť na nich bola schlpená, bez lesku, trčali spod nej hranaté rebrá a hnáty. Slabiny pod vpadnutými bokmi sa im chveli ako v zimnici a okolo chriap i v očných kútikoch usadzoval sa hustný lepkavý šliam, na ktorý sadalo množstvo múch, zatiaľ čo ovady a veľké bzučiace sršne vyhľadávali citlivé miesta popod slabiny, na bruchu a nad pyskom. Zdravý vôl by to nestrpel. Oháňal by sa chvostom, pchal sa do kosodrevia, v najhoršom prípade začal by bzíkať, kým by sa nezbavil príliš neodbytného sršňa. Tieto tu, zdá sa, odovzdali sa už svojmu osudu. Stoja s ovisnutými chvostami, s mútnym a neprítomným pohľadom. Nebo nad nimi je prázdne, bez akéhokoľvek prejavu účasti, a vrchy dookola stoja nehybne, v napätej bezcitnosti. Jediný zvuk, čo sem dolieha, je temné hučanie vodopádu. Znie ako neprerušovaný dunivý hukot blížiacej sa skazy, blížiacej sa pohromy.
Jediným pohľadom vôkol seba postihne Drak situáciu. Ide rovno k volom, ide od páru k páru, ohmatáva dlaňou rohy, či nie sú teplé od horúčky, obzerá
ratice, odškiera pysky a díva sa do chriap.
− Nebudeme čakať, − vraví napokon, keď je s tým hotový. − Tieto štyri musíme z čriedy vylúčiť, tie by sa cez Závory nedostali. Ostatné prejdú, hádam prejdú... Porátame ich.
Stal si na vyvýšenú skalu a začal rátať, ukazujúc si poriskom valašky. Šimon chodí pomedzi čriedu a ráta s ním.
− Tristo dvanásť, − hlási Šimon.
− Tak je, a menej štyri je tristoosem. − Drak odväzuje od slučky na kapse oba biče. Jeden z nich hodí Šimovi, druhý rozmotá, zakrúži ním nad hlavou a potom prudko trhne späť popod pravú pazuchu.
Je to opravdivý voliarsky bič, upletený z konopných vláken, dobre natretý kolomažou, s lesklou mosadznou obrúčkou na hornom a s umne usúkanom srstienkou na dolnom konci. Váži bez bičiska dobré tri funty. Keď ním Drak zakrúžil nad hlavou a potom prudko trhol popod pravú pazuchu, ozval sa opravdivý voliarsky pleskot, ťažký a dunivý, ako keď z mažiara na Božie telo vystrelia. Tri, štyrikrát odrazil sa od skál, od Čubriny, Koprového, Hrubého a napokon od Liptovským múrov. Voly pohli srstnatými ušami, zodvihli ovesené hlavy: „Je to opravdivý voliarsky bič, opravdivý voliarsky pleskot. A či nás len naše volské uši klamú?"
Drak plesol ešte raz a potom ešte dva, tri, štyri − hádam desaťkrát rýchle za sebou. Teraz už nekrúžil pred každým plesknutím bičom nad hlavou, ale trhal ním spakruky v dlhých osmičkách a pri každom obrate ozval sa krátky, suchý, naliehavý praskot. To už ani Šimovi nedalo. Strčil do úst medzi vtiahnuté pery oba ukazováky a zakaždým, keď Drak plesol, hvizdol krátko a mocne, dobre mu bubníky v ušiach nepraskli. A potom aj on zakrúžil bičom a plesol, až mu ruka v pleci mala odletieť. A tak sa tu porážali, jeden druhého prehlúšali, až im ani dolina nestačila odpovedúvať. Zježila sa v rade ozvien, celá sa rušila, zachvela a triasla. Voly nahrbili chrbty, jeden po druhom začali sa hýbať, obzerať a švihať chvostami. Potom ten, čo sa pokladal za vodcu, čo vždy chodieval popredu, ťahavo zabučal. Otrčil chriapu proti Šimovi a proti Drakovi a mocne zaručal. Ako že už rozumie, že už netreba viac plieskať.
− Pôjdem popredku, − zavolal Drak.
Ale skôr než skočil zo skaly, skôr než sa rozbehol do svahu, pribehli odkiaľsi − celí zadychčaní − dvaja chlpáni, dvaja bieli Dunčovia. Vyrútili sa z kosodrevia s náramným štekotom, s vybíjanými obojkami, s klepcami pod hrdlom.
− Aha, na vás zveril Kubo čriedu. Vy tu vartujete. No, nože, no, poď sem, tutona, − vábi ich Drak kúskom chleba, ktorý vytiahol z kapsy. Tľapká si pritom dlaňou o stehno. Psi vrtia nedôverčivo chvostami a dvíhajú predné laby k rozpačitému pozdravu. Keď sa k nim Drak blíži s kúskom chleba medzi prstami, ustupujú pospiatky, stále chvíľami vrčiac, chvíľami krútiac chvostom, akoby sa nevedeli rozhodnúť. Náhle však zachytia otrčeným čumákom Drakov pach, ich nedôvera razom poklesne. Ten, čo je bližšie, dáva sa potľapkať po papuli. Drak ho berie za obojok a odopne mu klepec.
Tomuto zas rozumie každý pes. Behať s klepcom po hore, keď máš chuť na mladého zajačika, keď by ti dobre padol kúsok srňacinky, nie je veru nijaká pasia. A človek, ktorý ti ho odopne, nemôže mať s tebou zlé úmysly.
− Dur! − volá Drak a tľapne si povzbudivo do dlaní. Psiskovia sú hneď uzrozumení. Začnú obskakovať okolo volov, zháňajú ich do kŕdľa a duria za Drakom, ktorý rýchle stúpa hore trávnatým svahom šikmo do sedla. Šimon zostáva so psami za čriedou a pomáha im
bičom.