Song Page - Lyrify.me

Lyrify.me

Drak sa vracia - Kapitola 7 by Dobroslav Chrobk Lyrics

Genre: misc | Year: 1943

       Tí dvaja pohli sa z domu na mraku. Vydali sa na cestu, keď slnce práve len čo zašlo za nízky obzor na západe — priam vpravo od Choča. Obloha bola tam teraz žiarivo žltá, akoby svet v tú stranu nemal nijaký koniec, kým naopak od východu sa obzor v hustnúcom súmraku zúžil a sveta akoby tam ubúdalo.
       Tí dvaja namierili svoje kroky rovno v tú stranu, proti hustnúcej tme, krížom cez Brezia. Ich kroky v machnatej a vypálenej tráve temer nepočuť. Tí dvaja sa po nej posunujú nehlučne ako dve čierne tône na temnejúcom obzore.
       Drak ide popredku, pár krokov za ním ide Šimon. Obaja sú asi rovnakej výšky, obaja idú rovnakým krokom. Ibaže Drak je pri chôdzi trochu nachýlený a jeho silueta je štíhlejšia ako silueta Šimonova. A potom: Drak má na nohách čižmy, je oblečený do úzkych čiernych nohavíc a krátkeho čierneho kabáta, na hlave má nízky čierny klobúk s okrúhlou, vpredu sklopenou strechou. − Drak je celý Čierny. Kdežto Šimon − Šimon kráča v mäkkých valaských krpcoch s mačkami na pätách, v bielych súkenkách, v košeli so širokými rukávmi, v kamizole, ktorý má prehodený cez ľavé plece, a v klobúku s úzkou, všade dokola vyhrnutou strechou. Šimon je skôr biely než čierny a jeho silueta odráža sa preto jasnejšie od tmavého pozadia. Veci si obaja nesú v remenných kapsách, prehodených cez plece. Okrem kapsy má však Drak ešte i dva dlhatánske, ťažké pastierske biče na krátkom, mocnom bičisku. Má ich zavesené na slučke vedľa kapsy. A má ešte i ľahkú valašku s dlhým jaseňovým poriskom. Neopiera sa o ňu, má ju zakriačenú na ľavom ramene a tisne si ju k boku.
       Takýto je Drak a takýto zas Šimon, keď sa toho večera pustili krížom cez Brezia proti hustnúcej tme, proti vrchom, ktorých jasné štíty zachycovali dosiaľ ostatné lúče zapadajúceho slnca, takže tie štíty, samotné ich špice, žiarili tam v tme, nezvyčajne vysoko nad obzorom, ako modrasté zafíry, ako ligotavé drahokamy.
       Rovina, po ktorej tí dvaja kráčajú najprv od juhu na sever, potom viac doprava, k východu, celá tá rovina nemá nič spoločné s naším prostredím. Nehodí sa doň, nemá v ňom nijaký zrejmý účel. Zabudli ju tuná veky. Zabudli ju odpratať súčasne s Rákócziho a Tőkőlyho vojskami, ktoré kedysi táborili a ktorým slúžili za miesto mnohých bojov a bitiek. Vojská dávno odtiahli v iné strany, no rovina tu zostala — zbytočná a nepotrebná, cudzia a nežičlivá k obyvateľom niekoľkých dedín, čo sa rozložili v údoliach pod jej vyvýšeným okrajom. Svojou suchou a riedkou trávou sotvaže rovina uživí dve čriedy kráv, čo sa na nej pasú každého leta od Dzura do Egida. Inak nedáva nijaký úžitok.
       A je to rovina rozsiahla, dlhá a priestranná, tiahnuca sa od Dovalovského jarku na juhu až hore k Sihlám na severe − dobré dve hodiny ostrej chlapskej chôdze.
       Tieto dve hodiny chôdze sú teraz súce len na to, aby si Šimon zvykol na Drakovu postavu pred sebou. Napodiv má táto postava čosi spoločné s pustým prostredím okolo. Akoby Drak i rovina patrili spolu, akoby ich tuná oboch zabudli veky.
       Šimon o tom rozmýšľa, kedykoľvek zodvihne hlavu a kedykoľvek sa podíva na obrys Drakovej postavy, ktorý je v hustnúcej tme čím ďalej tmavší a neurčitejší. Z oboch, z roviny i Draka, má rovnaký dojem cudzoty a opustenosti. Zmocňuje sa ho pocit clivoty a hlboká potreba vyplniť nejakým činom prázdny priestor okolo seba.
       Dalo by sa to spraviť celkom ľahko. Prázdnota okolo dala by sa celkom ľahko vyplniť pokojným chlapským hovorom. Tí dvaja nemajú si však čo povedať. Kráčajú mlčky, naoko len na pár krokov, v skutočnosti na míle vzdialení od seba.
       Za tmy vchádzajú do lesa. Šimon sa čuduje, ako Drak, nedovidiac azda na päť krokov pred seba, predsa s istotou nachádza vozovú cestu, o ktorej Šimon tuší, že vedie cez Sihly k vyšnému koncu východniarskych lúk. Viac po pamäti než podľa zvuku Drakových podpätkov na prašnej ceste sleduje Šimon jeho kroky.
       Les stojí ticho, niet v ňom jediného zvuku, vysoké svrčiny z oboch strán cesty ani sa nepohnú. No i keby si šiel tadeto po prvý raz, vytušil by si jeho obrovskú rozlohu práve podľa toho zvláštneho ticha, ktoré vlastne nie je tichom, ale miliónkrát znásobeným dýchaním každej jednotlivej vetvičky, každej trávy a bylinky. Z času na čas postaví sa im do cesty pár svietiacich očí lesného dravca, ktorý obchádza nocou za svojou korisťou. Zakaždým zmiznú však svietiace lampáše nečujne v tme, prv než sa k nim dostatočne priblížia. Bolo by zaujímavé zistiť, myslí si Šimon, či aj Drakovo oko má tento žltý svietiaci lesk, čo preniká bez akejkoľvek námahy nočnou tmou. Za celý čas sa však Drak ani raz neobrátil, a tak táto otázka zostáva predbežne nerozriešená.
       Okrem očí lesnej zveri sú hviezdy, ktoré sa chvíľami ukazujú medzi haluzím stromov, jedinými jasnými bodmi na tmavej klenbe, a to až do chvíle, keď les náhle prestal a Šimon odznove ucítil vôkol seba voľný priestor.
       „Mohli by to byť východniarske lúky," myslí si Šimon a usiluje sa rozoznať stodoly a známe cibuľovité kopy sena. Vskutku, tu stojí jedna z tých kôp a trochu bokom je aj stodola. Drakova postava sa opäť temne črtá v popredí. Odbočuje teraz doľava, hore miernym svahom, na konci ktorého tuší Šimon nový les a za ním hradbu vrchov.
       „Azda len nechce stúpať celú noc? Mal by som sa ho spýtať, kde mieni prenocovať." No táto otázka mohla by vzbudiť nedôveru. A k nedôvere niet predbežne nijakej príčiny. Rozhoduje sa preto sledovať Draka hoci do rána.
       Chôdza do kopca ho príjemne rozptyľuje a nepatrná námaha, ktorú musí vynakladať, aby udržal s Drakom krok, odvádza jeho myšlienky iným smerom, takže v prvej chvíli ani nezbadal, že sa Drak zastavil. Nevdojak priblížil sa k nemu až na dva kroky. Po prvý raz za celý čas zodvihol teraz k nemu tvár, očakávajúc z tmy jeho svietiaci pohľad. No Drakov pohľad zviezol sa práve v tej chvíli bokom, k stodole, ktorú si Šimon až teraz všimol tesne po pravej ruke. Drak sa nakláňa do jej nízkych dvierok a skúma jej vnútro.
       − Môžeme tu zostať na noc, − vraví Drak. A sú to jeho prvé slová toho večera, prvé, čo Šimon vôbec počul z jeho úst. Prekvapuje ho ich samozrejmosť a pokojná vecnosť. Nemo prisvedčí kývnutím hlavy a súčasne s Drakom sníma z pleca kapsu a vešia ju pod štít na vyčnievajúci koniec zrubu. Vzápätí Drak kamsi zmizol a o chvíľu sa vrátil s náručou suchého raždia. Prv než sa Šimon spamätal, vzplanul pred vchodom do stodoly neveľký oheň a trocha unáhlene osvietil blízke okolie jasným svetlom. Nepríjemne dotknutý, že sa tak stalo bez akéhokoľvek prechodu a bez patričného upozornenia, obracia sa Šimon chrbtom k ohňu a tvári sa, že sa zaväzuje návlaky na krpcoch. Súčasne si však uvedomuje, ako hlúpo si počína: keby si naozaj zaväzol návlaky na krpcoch, obrátil by sa predsa tvárou k ohňu, aby lepšie videl. Celkom neodôvodnene vzplanie v ňom na chvíľu zlosť a musí ustúpiť pár krokov do tmy, za uhol stodoly, aby ju premohol. Drak medzitým doniesol ďalšie raždie a teraz už horí pred stodolou poriadna vatra. Šimon vyzrel spoza uhla a vidí, že Drak, vtiahnuc pravú nohu pod seba, sedí na zemi a krája dlhým úzkym nožíkom rezeň slaniny. Pripravuje si ražeň, stýka naň slaninu, kladie celkom blízko k ohňu okruštek chleba a nevyčkajúc ani, kým drevo trochu prehorí, začína opekať slaninu priamo nad plameňom.
       „Nie zlá myšlienka," myslí si Šimon a cíti, ako sa mu v ústach zbiehajú sliny. A keď vietor dovial k nemu vôňu škvarenej masti, badá, že dlho nevydrží dívať sa, ako si Drak chystá večeru.
       „Prečo by som neurobil i ja tak?" rozhoduje sa náhle. A tak isto ako Drak pripraví si ražeň a pekný rezník slaniny.
       A teraz tu kvačia proti sebe na zemi, každý z jednej strany ohňa, a opekajú si voňavú slaninu nad pahrebou. Šimon vychránil pár žeravých uhlíkov k okraju ohňa, pretože piecť slaninu priamo nad plameňom nie je múdre, a keď to Drak uvidel, spravil tak isto.
       − Tak je to naozaj lepšie, − povedal Drak a krútil ražeň nad pahrebou.
       Keď dojedli, vyňal Drak z kapsy bachratú čutoru,
upil z nej a potom ju bez slova podal Šimovi.
       Ten sprvu nepochopil, podíval sa prekvapene na Draka, Drak mu ju musel strčiť temer pod nos, kým mu ju vzal z ruky. Priložil čutoru k ústam, no znovu ju na chvíľu odchýlil a znovu sa podíval na Draka, akoby sám sebe neveril, že to, čo práve robí, je skutočné. A tu sa Drak pousmial − naozaj, Šimovi sa zdalo, že sa Drak pousmial ledva znateľným pohybom v kútikoch úst.
       − Na zdravie, − zamumlal Šimon v rozpakoch do
hrdla čutory. To boli zas jeho prvé slová Drakovi.
       − Na zdravie, − opakoval Drak, a keď si Šimon upil, vzal čutoru z jeho rúk, zapchal ju starostlivo a uložil späť do kapsy.
       − A dobrú noc, − doložil Šimon, keď vstal a chystal sa vojsť do stodoly, spola naplnenej senom. Nemôže tu predsa presedieť celú noc, nemôže besedovať s Drakom do rána.
       Drak sa za ním podíval ponad plece, objal si dlaňami kolená a zostal sedieť pri dohorievajúcom ohni. Šimon ho videl škárou v zrube, ako tam sedí, napcháva si fajku a zapaľuje ju uhlíkom z pahreby. Pozoroval jeho odvrátený profil, ktorého časť bola zakrytá páskou na ľavom oku, díval sa na jeho sklonený chrbát a na ruky, ktoré dlaňami objímali kolená. Sledoval s tichou účasťou, ako v pravidelných prestávkach poťahuje z krátkej fajky, ako zohriaty vzduch nad pahrebou pohlcuje dym z jeho úst. Potom sa tento obraz pred ním zaclonil a na jeho miesto vystúpilo čosi rovnako utišujúce, no čosi ešte príjemnejšie, ešte bezpečnejšie.
       Pocit príjemného zmierenia zostal v ňom až do rána, no za živý svet si nevedel spomenúť, v čom sa mu prejavil, prv ako usnul. Videl len, že Drak je už zasa v robote a že len vyhĺbené miesto v sene na opačnej strane koliby ukazuje, kde spal a že naozaj vôbec spal.
       Lebo teraz je už zasa v usilovnej práci. Ostrou valaškou kliesni pred stodolou dva mocné, asi pol druhej siahy vysoké sihliačiky. Obratne odtína halúzky, nie popri samom kmeni, ale asi na piaď od neho, takže napokon držal v ruke dva drúčiky, podobné ostrvám, ktoré sa používajú na sušenie ďateliny. Prezeral si ich znalecky a napokon ich oprel o stodolu.
       Šimon ho nechal, kým dokončil túto prácu, usilujúc sa uhádnuť, načo mu drúčiky asi budú. Keď videl, že Drak odišiel k blízkemu jarčeku, ktorý si včera nevšimol, vstal a vyšiel aj on zo stodoly.
       Priamo proti jej štítu, neskutočne blízko a v celkom inej podobe, v zmenených jasných farbách, týčil sa tu z rannej hmly mohutný bok Kriváňa. Netušil, že sa v noci dostali k nemu tak blízko, priamo pod úpätie, a odhadoval, ktorým smerom ho Drak asi povedie.
       Vľavo je Kôprová, tade priechodu niet, i keď odtiaľto nebadať nič, čo by prezrádzalo, že tam už vyše týždňa horí les. A tu sa Šimon začudoval, že na oheň, vlastnú príčinu toho, po čo sem prišiel, temer zabudol. Nespomenul si naň celý predošlý večer. Stále mal pred sebou Draka a Drak zaujal všetku jeho pozornosť. Až teraz si uvedomuje, že je tu s ním len preto, lebo oheň zatarasil cestu cez Kôprovú a zatisol statok až hore k Temnosmrečianskym plesám. A hoc prítomnosť Draka ešte vždy prevažuje v jeho predstavách a zatláča všetko ostatné do pozadia, cíti odrazu vzrušenie a skrytú radosť z tohto podniku. Prvý raz po dlhom čase dostáva znovu chuť do života, chuť zamestnať si ruky, široké plecia a mocné nohy. Cíti už, že sa tak stane čoskoro, že ruky i nohy i plecia budú mať onedlho plno opravdivej, chlapskej práce. A tu si Šimon uťahuje pevnejšie opasok, naberá do pľúc zhlboka vzduch a dvíha bradu k vyzývavo čnejúcemu končiaru Kriváňa.
       Drak sa medzitým umýva pri jarku na dostrel od Šima. Zobliekol sa na to do pása a dlho sa čliapka vo vode, ktorá musí byť za rána poriadne studená. Šimon vidí, že Drakovo telo vyzerá oproti jeho vlastnému telu, na ktoré je zvyknutý, celkom útle, že je neobyčajne počerné, a zdá sa, náramne pružné. Počkal, kým sa Drak začal obliekať, a potom, bohvie prečo, podobral sa na to isté. Aj on si zobliekol košeľu, vytriasol z nej seno, čo sa tam nazbieralo cez noc, a pritisnúc bradu k prsiam, čliapol si na ne, na plecia a na tvár vodu z potoka. Keď bol s tým hotový, videl, že Drak už stojí pred kolibou s kapsou a s oboma drúčikmi na pleci. V ruke držal valašku a čakal. Čakal, kým sa Šimon na neho nepodíval, potom zdvihol valašku a ukázal jej poriskom šikmo do hory, ktorá sa začínala na hornom konci svahu:
       − Tadeto, − zvolal.
       Šimon mu z diaľky prikývol a Drak vykročil kosmo hore svahom.