Drak sa vracia - Kapitola 6 by Dobroslav Chrobk Lyrics
− Náramne sme to zaonačili.
− Peknej kaše sme si navarili.
− Len čo je pravda, baranca sme na vlka zverili.
− Hahaha.
− Čit!
− Môžem sa vari zasmiať, hahaha. Prekabátil nás.
Poriadne nás prekabátil. Ak, vraj, páni úradskí dovolia
... Čože by nedovolili. Všetko dovolia. Sami sa ti ponúknu.
− Dobre si to vyrátal. Dobre vyčíhol pravú chvíľu, huncút jeden. Iste za dvermi načúval, počkal, kým Kubuš dokončí, a keď videl, že sme v závoze, že nemôžeme čihi ani hot, vošiel a pekne sa predstavil: Viem, vraj, o priechode, viem ako statku pomôcť... ak páni úradskí dovolia ... Hahaha, dostal nás, dostal, figliar jeden. −
Vec má naozaj i žartovnú stránku. Teraz, keď krpka − frajerka neverná − koluje už po tretí či po štvrtý raz od úst k ústam a každý sa s ňou môže pomaznať podľa chuti, teraz by sa už radi zvesela zasmiali. A keby nešlo o celú čriedu, keby sa to bolo stalo niekomu inému, aj by sa nasmiali do popuku. Či je to nie špás prísť si po čriedu rovno do obecného výboru a dostať ju, dostať pekne z rúčky do rúčky, so schválením richtárovým, všetkých prísažných a boženíkov! Nech som dobrý, deti našich detí to budú spomínať ako najpodarenejší fígeľ, čo sa kedy u nás stal.
I richtár by sa zasmial, no richtárovi sa patrí murgotiť. Stojí pri peci, ďube nazlostene richtárskou palicou do hlinenej podlahy a nadúva sa ani moriak.
− Dobre teda, − vybuchne odrazu, − pošlem za ním hajdúcha, poviete mu, vy mu to poviete, − ukazuje prstom z jedného na druhého, − aby nikam nechodil, že ste našli inakší spôsob, ako statku pomôcť.
− Aj mu to povieme. Nech len príde, sám mu to poviem.
− Počkaj, kmotre, pomaly do vŕška, nezadychči sa. Čože mu povieš? Že sám statok dovedieš, či ako?
− Ja, že by ja? Povedal som to? Počul to tuná niekto? − Kmotor sa poľakane rozhliada po ostatných. − Najprv nech pašienkový gazda ... Nech on povie čo a ako.
S pašienkovým je zle. Pašienkový bol rád, že mu táto starosť spadla z pliec, a teraz aby znova. Mrští tvár a chytá sa za kríže. Chcel by im pripamätať, že má v nich od jari lámku. No darmo sa myká, darmo sa vykrúca, ich pohľady sú nemilosrdné, čakajú na odpoveď.
− Aj by som išiel. Sám by som išiel. Ale kdeže v parome sú tie Závory, či ako povedal.
Ozaj, ozaj, nikto poriadne nevie, kde sú Závory. A okrem toho má každý odrazu hromadu pilnej práce: krava je na otelení, žena na zľahnutí, dievka neviem, či sa neprespala...
− Viem, viem, − skáče im richtár do reči. − v komore sa myš okotila, kura vajce zniesla, poriadny gazda nemôže opustiť domácnosť v takomto položení. Pôjdem teda po statok sám. Chcete?
− Že by naozaj? Konečne ... no nie, s tým jeho
pupkom.
− Hej, choď, ale brucho si nechaj doma.
− Hahaha.
Teraz je tu konečne nálada, keď sa dá o veci hovoriť voľne a bez preháňania. Richtár sa v tom vyzná. Chlapík − ten náš richtár. Hotový fiškál. Chlapi ho opäť počúvajú ako svojho rechtora. Sedia spôsobne okolo stola, s bradami v dlaniach, s lakťami naširoko rozloženými, s klobúkmi sotenými do tyla a s očami upretými na richtára. Počúvne detičky pred pánom rechtorom.
A richtár im vykladá pekne od začiatku, od prvých rodičov pádu, aby každý pochopil, aby sa ani jeden neskôr nevyhováral.
− Tak je, chlapi, máte pravdu. Drak nie je náš človek, nemôžeme mu dôverovať. Ale máme lepšieho? Trúfa si niekto miesto neho? Kto z nás sa vyzná vo vrchoch, čo tu spomínal? Čie sú to vrchy? Vari naše? Čerta kopasného! Poviem vám, hneď vám poviem, čie sú to vrchy, dobre počúvajte: zbojnícke, pytliacke, poľské sú. Nedbám, pošlime Draka preč, ale potom musíme nájsť iného − zbojníka, pytliaka, Poliaka − čo sa podoberie na jeho úlohu. A dá si to zaplatiť, dobre si dá zaplatiť. Lenže istotu zas nebudeme mať nijakú. A potom, − richtár stlmil hlas a jeho hlas znel teraz tajomne, akoby prezrádzal veci, o ktorých sa dozvedel nejakým hlbším vnuknutím. − Hej, to vám tiež musím povedať, lebo − dávno ma to škrie: dávno si nad tým lámem hlavu: Načo sa Drak vrátil? Čo má za lubom, že sa vrátil po toľkých rokoch? Akoby sa nič nebolo stalo, akoby bol odišiel len predvečerom. A ešte jedno: Šimon Jariabek sa ho ani nedotkol. Myslíte, že je tá vec so Šimom v poriadku? Há − ? Poviem vám, nie... nie je v poriadku. Muselo sa niečo stať, Šimovi muselo niečo prísť do cesty, že Draka neodpratal priam v prvý deň. Nevieme, čo to mohlo byť, čo sa mohlo stať, no videli ste ho: chodí ako pomátaný, ako bez duše chodí, nevidí a nepočuje. Hej, poviete si: Drak mu porobil, zariekol ho. Ale ja vám zas poviem: takému chlapovi, ako je Šimo len tak hocičo neporobí. No, čo vy na to?
Chlapi ani nemuknú. Žmurkajú len na richtára a opierajúc hlavy o dlane, čakajú. Čakajú, ako sa skončí táto epištola.
− Čo vy na to, − pokračuje richtár, znova sa rozohniac a pichajúc prstom do vzduchu, − čo vy na to, že si dal do poriadku chalupu, celú ju vybielil, že si koňa kúpil, že chodí v čistých šatách, celkom čiernych, a v čižmách, akoby bol jednostaj na ceste k farárovi. A že je už celý šedivý, že keď tu stál, vôbec už nevyzeral ako Drak, ale ako... ako... no veď ste ho videli, ako ponížený služobník. Hej, to je ono, to je to pravé: Drak ostarel, vypadali mu zuby, zacnelo sa mu po ľuďoch. Prišiel medzi nás a ponúkol sa nám. Povedzte, bol by sem prišiel, bol by sa ponúkol? Veď mohol ísť rovno do Smrečín a zahnať čriedu do Poľskej...
− Ako že aj zaženie... Nech ma síra ohnivá spáli a mráz nech ma zdrví, ak nezaženie. Peknerúče zadurí čriedu do Poľskej.
− Môžeš mať pravdu. Nevravím, že nemáš pravdu. Ale musel by som sa šeredne mýliť, a priam odložím richtársku palicu, ak sa naozaj mýlim. Lebo teraz už do toho vidím, mám to ako na dlani: Drakovi sa zunovalo túlať po svete samému ako prst, bez domova. Či sa var nazdáte, že je to slasť nejaká nemať pri sebe nikoho, nemať človeka, čo by ti podal kapce z prípecka, keď sa večer vrátiš uzimený a premoknutý, keď ti náramne zachutí najprv hrniec teplého mlieka a potom pekne vyhriata posteľ s dvoma — tento, ono... Hehe, čože sa rehoceš, starigáň? Vari neviem, že to máš dosiaľ rád?
Nech som dobrý, hotový farár tento náš richtárisko. Akú kázeň im tu vystrúhal, ako pekne ho počúvajú. Vskutku, keď sa tak na nich dívaš, môžeš čakať, že každú chvíľu povie dajeden z nich „amen", ako sa naučil v kostole.
− A možno, že máš pravdu. Možno sa Drak naozaj dal na pokánie.
− No len aby! Nedal by som za to deravý grajciar. Prekabátil nás, jednoducho nás prekabátil.
Chlapom sa teraz zachcelo fajčiť. Potrvá chvíľu, kým sa im richtárova reč rozleží v hlave. A na to, aby sa ti niečo poriadne rozležalo v hlave, na to je najlepšie zapiecť si. Pravda, vec sa má tak, že nemôžu začať s fajčením všetci odrazu. Na to by bolo treba naklásť na ohnisko poriadnu vatru. Vychádzajú teda po jednom do pitvora a tu, prikľaknúc pred ohnisko na pravé koleno, odsype každý z mechúra za štipku tabaku. Pľuvne do dlane, mädlí v nej dohán so sústredeným výrazom v tvári raz palcom, raz zas ukazovákom. Napchatú fajku strčí pozorne do pahreby. Pipka tam chvíľu tíško drieme, no zrazu začne sa prebúdzať k čulému životu: z trúbeľky vyrazí úzky pramienok dymu, najprv bieleho − tým sa nesmieš dať oklamať, je to len para z vlhkého tabaku, a keby si teraz z fajky potiahol, poriadne by si si obaril jazyk — potom krásne modrého − to je už opravdivý dym, zvestujúci, že zápek je hotový. Prvé dva-tri ťahy sú opatrné. Fajčiar bedlivo pozoruje, ako tabak napuchnutý teplom vytŕča z fajky žeravú hlávočku. Koncom ukazováka zatlačí tabak späť do fajky. Tak − teraz sa už možno oddať pôžitku z fajčenia bez vyrušovania.
Celý tento obrad zapekania má tú velikánsku výhodu, že dáva dosť času, aby sa fajčiar spamätal z richtárových pekných rečičiek, takže keď sa vracia do izby, má v zovretých črtách tváre a najmä v ostrých vráskach okolo úst nové, vážne pochybnosti.
− Akože vravel, kedy pôjde?
− Na noc. „Pôjdem na noc," povedal.
− Na noc, ták, akosi mu je naponáhlo, hm.
To „hm" tam azda ani nepatrí, dostalo sa nevdojak medzi dva ťahy z fajky, no vystihuje znamenite položenie.
− Hm, − odpovedajú aj ostatní. Každý svojím „hm".
− A čo ešte povedal?
− „Ak sa chce niekto pridať, ak chcete niekoho so mnou poslať, nech sa na mraku ohlási." Tak povedal.
− Hm.
− Koho by sme s ním poslali? Nebolo by vari od veci...
− Šima...? Chceš povedať, že by sme s ním mali poslať Šima?
− Hm... Nepovedal som, že Šima. Ale kohože iného, ak nie Šima?
− Vari nie naozaj? Vari to nemyslíš vážne? Veď by sa priam za dedinou poklali.
− Baf, baf... − Zasa je na richtárovi, aby zasiahol, aby o veci rozhodol. Rozkročil sa na to zoširoka a urobil dva dlhé bafy zo svojej richtárskej pipky:
− Baf, baf... Nepovedal by som, nebál by som sa toho. Keby Šimo chcel Draka odpratať, mal už na to dosť času. Nemusel by s ním chodiť do Smrečín. A Drak? Už som povedal: za Draka strčím richtársku palicu do ohňa. Tak. Skúsme to teda, oprobujeme. Lepšieho spoločníka sme mu nemohli vybrať. Šimovi neujde, Šimo dá naň pozor ako na vlastný nos medzi očami. Ták! − A richtár si po prvýkrát poriadne prihol z krpky. Mädlí si dlane, akoby bol spravil bohvieaký obchod. Tak, veru, nech sa teraz niekto opováži pozdvihnúť hlas proti nášmu richtárovi. Či nerozriešil i túto situáciu, ako aj všetky predošlé, so šalamúnskou rozšafnosťou?
− Dobre, dobre, lenže Šimona treba o veci upovedomiť, zasvätiť ho treba.
− Pravdaže, treba. Sám to urobím. Hneď to urobím. Richtár je vo svojom živle. Má rád situácie, ako je táto, keď treba konať rýchle a rozhodne. O chvíľu už ho aj vidieť kráčať dolu dedinou. A niet nijakých pochybností, že kráča v úradnej veci: po pravom boku sprevádza ho richtárska palica, po ľavom pašienkový gazda. Uprostred klenie sa v mohutnom oblúku jeho richtárske brucho.
− Nech vidí každý, − vraví richtárske brucho, − že konáme svoje úradné povinnosti statočne a svedomite.
A naozaj, každý to vidí a každý sa so záľubou podíva na richtárovo brucho.
Iba na Šimona neurobí ono nijaký dojem. Šimon sa naň podíva bez akéhokoľvek rešpektu. Sedí na klátoch vo dvore a nevidieť, že by sa niečím zamestnával. Je bez kabáta, neobriadený, v košeli z minulého týždňa, v papučiach na bosú nohu. Na jeho strnisku nepoznať, že by bola nedeľa. Sedí zohnutý vo dva konce, s dlaňami zastoknutými medzi kolená. Akoby tu sedel od rána alebo priam od stvorenia sveta a nepohol sa za celý ten čas. Nevstal a nepozdravil richtára. Počúva jeho reč bez záujmu a zdá sa, že ju ani nevníma.
− Chorý si, Šimo? − spytuje s richtár napokon, a usiluje sa vložiť do hlasu trocha účasti.
Šimon nadvihne hlavu a žmúriac ľavým okom, obzrie si richtára zdola nahor, akoby chcel preskúmať, či je richtárova účasť úprimná. − Chorý? Či azda vyzerá ako chorý? Nie, nie je chorý. No neverí richtárovi. Podozrieva ho, že má za lubom čosi nečisté, že mu nepovedal pravú príčinu, pre ktorú za ním prišiel. Posielajú ho s Drakom po čriedu do Temných smrečín. − Dobre. Ale je to naozaj všetko, čo od neho chcú? Nenalíčili mu nejakú pascu? Nevnucujú mu príležitosť, aby sa s Drakom konečne porátal, aby napravil, čo zameškal toho rána hneď po jeho príchode.
Vstal, prešiel na opačný koniec dvora a obrátiac sa chrbtom, šmátral tam čosi pod rebríkom.
Aby teda vedeli: nie, túto hru on s nimi nehrá. Ak dačo od neho chcú, nech mu to povedia z mosta doprosta. Na schovávačku sa baviť nemusia. Kvôli tomu, aby sa zbavili Draka, netreba s ním posielať jeho, Šimona, do Smrečín. Pekne sa im poďakúva za dôveru. A spánombohom, zostaňte zdraví...
Vchádza do stajne ku kravám, ako že už nemá viac
čo povedať. A richtár tu stojí ako obarený.
− Šimon, ale veď... Šimon. − A podíduc za ním, začne znova od začiatku. Je neúnavný a vytrvalý. Duplikuje a replikuje. − Šimo, Šimko, pozri sa... nože počúvaj!
Draka nemožno poslať samotného, celá dedina by sa vzbúrila. − A nechcú od neho dočista nič, len aby ho odprevadil, aby všetci mali istotu: Šimo dá na neho pozor, Šimona neprekabáti. − Pre mňa, za mňa, mohol by Drak ísť hoci sám, mám príčinu, pre ktorú mu dôverujem. Ale ostatní zmýšľajú ináč, ostatní mu neveria...
Šimon, zdá sa, načúva pozornejšie: Naozaj, nechcú od neho nič viac, len aby Draka odprevadil? Nie je to klepec? Nemajú bočné úmysly?
Richtár sa dušuje a znovu opakuje: Drak je jediný, no musia s ním niekoho poslať. Sám to nadhodil a výbor si to žiada. Hneď od začiatku mysleli všetci na Šimona. Tak to vraj bude najlepšie. Nielen pre vec, o ktorú ide, ale aj pre neho samého, pre Šimona.
− Lebo to, čo je medzi vami dvoma, o čom všetci vieme, nemôže zostať naveky nevybavené. Nemôžeš s tým chodiť ako so zvoncom na krku, aby si každý za tebou obzeral. Raz to len musíš nejako skoncovať. A skoncuj to tak alebo onak, nik sa ti do toho nezastane. Nechcem to tvrdiť, nechcem ťa nahovárať, ale hádam sa aj dohodnete, hádam sa pozhovárate a...
− Nemám sa s nikým čo dohadovať, − skočil mu do reči Šimon napajedene, −ale keď chcete, keď ste si to už vzali do hlavy, dobre, pôjdem. Môžete mu odkázať, že sa na mraku ohlásim.
Šimon zachlopil za sebou dvere na maštali a richtár triumfuje.
Nestačíme chváliť tohto nášho richtára. Ako sa v tom vyzná, ako sa len vie obracať medzi ľuďmi! Keď sa raz rozreční, keď sa raz do toho pustí, vymámi aj od jalovej kravy teľa. Tvár mu žiari a očká sa mu smejú. Potľapká pašienkového gazdu blahosklonne po pleci:
− To by sme teda mali z krku... Poďme, pašienka, napijeme sa.
− Peknej kaše sme si navarili.
− Len čo je pravda, baranca sme na vlka zverili.
− Hahaha.
− Čit!
− Môžem sa vari zasmiať, hahaha. Prekabátil nás.
Poriadne nás prekabátil. Ak, vraj, páni úradskí dovolia
... Čože by nedovolili. Všetko dovolia. Sami sa ti ponúknu.
− Dobre si to vyrátal. Dobre vyčíhol pravú chvíľu, huncút jeden. Iste za dvermi načúval, počkal, kým Kubuš dokončí, a keď videl, že sme v závoze, že nemôžeme čihi ani hot, vošiel a pekne sa predstavil: Viem, vraj, o priechode, viem ako statku pomôcť... ak páni úradskí dovolia ... Hahaha, dostal nás, dostal, figliar jeden. −
Vec má naozaj i žartovnú stránku. Teraz, keď krpka − frajerka neverná − koluje už po tretí či po štvrtý raz od úst k ústam a každý sa s ňou môže pomaznať podľa chuti, teraz by sa už radi zvesela zasmiali. A keby nešlo o celú čriedu, keby sa to bolo stalo niekomu inému, aj by sa nasmiali do popuku. Či je to nie špás prísť si po čriedu rovno do obecného výboru a dostať ju, dostať pekne z rúčky do rúčky, so schválením richtárovým, všetkých prísažných a boženíkov! Nech som dobrý, deti našich detí to budú spomínať ako najpodarenejší fígeľ, čo sa kedy u nás stal.
I richtár by sa zasmial, no richtárovi sa patrí murgotiť. Stojí pri peci, ďube nazlostene richtárskou palicou do hlinenej podlahy a nadúva sa ani moriak.
− Dobre teda, − vybuchne odrazu, − pošlem za ním hajdúcha, poviete mu, vy mu to poviete, − ukazuje prstom z jedného na druhého, − aby nikam nechodil, že ste našli inakší spôsob, ako statku pomôcť.
− Aj mu to povieme. Nech len príde, sám mu to poviem.
− Počkaj, kmotre, pomaly do vŕška, nezadychči sa. Čože mu povieš? Že sám statok dovedieš, či ako?
− Ja, že by ja? Povedal som to? Počul to tuná niekto? − Kmotor sa poľakane rozhliada po ostatných. − Najprv nech pašienkový gazda ... Nech on povie čo a ako.
S pašienkovým je zle. Pašienkový bol rád, že mu táto starosť spadla z pliec, a teraz aby znova. Mrští tvár a chytá sa za kríže. Chcel by im pripamätať, že má v nich od jari lámku. No darmo sa myká, darmo sa vykrúca, ich pohľady sú nemilosrdné, čakajú na odpoveď.
− Aj by som išiel. Sám by som išiel. Ale kdeže v parome sú tie Závory, či ako povedal.
Ozaj, ozaj, nikto poriadne nevie, kde sú Závory. A okrem toho má každý odrazu hromadu pilnej práce: krava je na otelení, žena na zľahnutí, dievka neviem, či sa neprespala...
− Viem, viem, − skáče im richtár do reči. − v komore sa myš okotila, kura vajce zniesla, poriadny gazda nemôže opustiť domácnosť v takomto položení. Pôjdem teda po statok sám. Chcete?
− Že by naozaj? Konečne ... no nie, s tým jeho
pupkom.
− Hej, choď, ale brucho si nechaj doma.
− Hahaha.
Teraz je tu konečne nálada, keď sa dá o veci hovoriť voľne a bez preháňania. Richtár sa v tom vyzná. Chlapík − ten náš richtár. Hotový fiškál. Chlapi ho opäť počúvajú ako svojho rechtora. Sedia spôsobne okolo stola, s bradami v dlaniach, s lakťami naširoko rozloženými, s klobúkmi sotenými do tyla a s očami upretými na richtára. Počúvne detičky pred pánom rechtorom.
A richtár im vykladá pekne od začiatku, od prvých rodičov pádu, aby každý pochopil, aby sa ani jeden neskôr nevyhováral.
− Tak je, chlapi, máte pravdu. Drak nie je náš človek, nemôžeme mu dôverovať. Ale máme lepšieho? Trúfa si niekto miesto neho? Kto z nás sa vyzná vo vrchoch, čo tu spomínal? Čie sú to vrchy? Vari naše? Čerta kopasného! Poviem vám, hneď vám poviem, čie sú to vrchy, dobre počúvajte: zbojnícke, pytliacke, poľské sú. Nedbám, pošlime Draka preč, ale potom musíme nájsť iného − zbojníka, pytliaka, Poliaka − čo sa podoberie na jeho úlohu. A dá si to zaplatiť, dobre si dá zaplatiť. Lenže istotu zas nebudeme mať nijakú. A potom, − richtár stlmil hlas a jeho hlas znel teraz tajomne, akoby prezrádzal veci, o ktorých sa dozvedel nejakým hlbším vnuknutím. − Hej, to vám tiež musím povedať, lebo − dávno ma to škrie: dávno si nad tým lámem hlavu: Načo sa Drak vrátil? Čo má za lubom, že sa vrátil po toľkých rokoch? Akoby sa nič nebolo stalo, akoby bol odišiel len predvečerom. A ešte jedno: Šimon Jariabek sa ho ani nedotkol. Myslíte, že je tá vec so Šimom v poriadku? Há − ? Poviem vám, nie... nie je v poriadku. Muselo sa niečo stať, Šimovi muselo niečo prísť do cesty, že Draka neodpratal priam v prvý deň. Nevieme, čo to mohlo byť, čo sa mohlo stať, no videli ste ho: chodí ako pomátaný, ako bez duše chodí, nevidí a nepočuje. Hej, poviete si: Drak mu porobil, zariekol ho. Ale ja vám zas poviem: takému chlapovi, ako je Šimo len tak hocičo neporobí. No, čo vy na to?
Chlapi ani nemuknú. Žmurkajú len na richtára a opierajúc hlavy o dlane, čakajú. Čakajú, ako sa skončí táto epištola.
− Čo vy na to, − pokračuje richtár, znova sa rozohniac a pichajúc prstom do vzduchu, − čo vy na to, že si dal do poriadku chalupu, celú ju vybielil, že si koňa kúpil, že chodí v čistých šatách, celkom čiernych, a v čižmách, akoby bol jednostaj na ceste k farárovi. A že je už celý šedivý, že keď tu stál, vôbec už nevyzeral ako Drak, ale ako... ako... no veď ste ho videli, ako ponížený služobník. Hej, to je ono, to je to pravé: Drak ostarel, vypadali mu zuby, zacnelo sa mu po ľuďoch. Prišiel medzi nás a ponúkol sa nám. Povedzte, bol by sem prišiel, bol by sa ponúkol? Veď mohol ísť rovno do Smrečín a zahnať čriedu do Poľskej...
− Ako že aj zaženie... Nech ma síra ohnivá spáli a mráz nech ma zdrví, ak nezaženie. Peknerúče zadurí čriedu do Poľskej.
− Môžeš mať pravdu. Nevravím, že nemáš pravdu. Ale musel by som sa šeredne mýliť, a priam odložím richtársku palicu, ak sa naozaj mýlim. Lebo teraz už do toho vidím, mám to ako na dlani: Drakovi sa zunovalo túlať po svete samému ako prst, bez domova. Či sa var nazdáte, že je to slasť nejaká nemať pri sebe nikoho, nemať človeka, čo by ti podal kapce z prípecka, keď sa večer vrátiš uzimený a premoknutý, keď ti náramne zachutí najprv hrniec teplého mlieka a potom pekne vyhriata posteľ s dvoma — tento, ono... Hehe, čože sa rehoceš, starigáň? Vari neviem, že to máš dosiaľ rád?
Nech som dobrý, hotový farár tento náš richtárisko. Akú kázeň im tu vystrúhal, ako pekne ho počúvajú. Vskutku, keď sa tak na nich dívaš, môžeš čakať, že každú chvíľu povie dajeden z nich „amen", ako sa naučil v kostole.
− A možno, že máš pravdu. Možno sa Drak naozaj dal na pokánie.
− No len aby! Nedal by som za to deravý grajciar. Prekabátil nás, jednoducho nás prekabátil.
Chlapom sa teraz zachcelo fajčiť. Potrvá chvíľu, kým sa im richtárova reč rozleží v hlave. A na to, aby sa ti niečo poriadne rozležalo v hlave, na to je najlepšie zapiecť si. Pravda, vec sa má tak, že nemôžu začať s fajčením všetci odrazu. Na to by bolo treba naklásť na ohnisko poriadnu vatru. Vychádzajú teda po jednom do pitvora a tu, prikľaknúc pred ohnisko na pravé koleno, odsype každý z mechúra za štipku tabaku. Pľuvne do dlane, mädlí v nej dohán so sústredeným výrazom v tvári raz palcom, raz zas ukazovákom. Napchatú fajku strčí pozorne do pahreby. Pipka tam chvíľu tíško drieme, no zrazu začne sa prebúdzať k čulému životu: z trúbeľky vyrazí úzky pramienok dymu, najprv bieleho − tým sa nesmieš dať oklamať, je to len para z vlhkého tabaku, a keby si teraz z fajky potiahol, poriadne by si si obaril jazyk — potom krásne modrého − to je už opravdivý dym, zvestujúci, že zápek je hotový. Prvé dva-tri ťahy sú opatrné. Fajčiar bedlivo pozoruje, ako tabak napuchnutý teplom vytŕča z fajky žeravú hlávočku. Koncom ukazováka zatlačí tabak späť do fajky. Tak − teraz sa už možno oddať pôžitku z fajčenia bez vyrušovania.
Celý tento obrad zapekania má tú velikánsku výhodu, že dáva dosť času, aby sa fajčiar spamätal z richtárových pekných rečičiek, takže keď sa vracia do izby, má v zovretých črtách tváre a najmä v ostrých vráskach okolo úst nové, vážne pochybnosti.
− Akože vravel, kedy pôjde?
− Na noc. „Pôjdem na noc," povedal.
− Na noc, ták, akosi mu je naponáhlo, hm.
To „hm" tam azda ani nepatrí, dostalo sa nevdojak medzi dva ťahy z fajky, no vystihuje znamenite položenie.
− Hm, − odpovedajú aj ostatní. Každý svojím „hm".
− A čo ešte povedal?
− „Ak sa chce niekto pridať, ak chcete niekoho so mnou poslať, nech sa na mraku ohlási." Tak povedal.
− Hm.
− Koho by sme s ním poslali? Nebolo by vari od veci...
− Šima...? Chceš povedať, že by sme s ním mali poslať Šima?
− Hm... Nepovedal som, že Šima. Ale kohože iného, ak nie Šima?
− Vari nie naozaj? Vari to nemyslíš vážne? Veď by sa priam za dedinou poklali.
− Baf, baf... − Zasa je na richtárovi, aby zasiahol, aby o veci rozhodol. Rozkročil sa na to zoširoka a urobil dva dlhé bafy zo svojej richtárskej pipky:
− Baf, baf... Nepovedal by som, nebál by som sa toho. Keby Šimo chcel Draka odpratať, mal už na to dosť času. Nemusel by s ním chodiť do Smrečín. A Drak? Už som povedal: za Draka strčím richtársku palicu do ohňa. Tak. Skúsme to teda, oprobujeme. Lepšieho spoločníka sme mu nemohli vybrať. Šimovi neujde, Šimo dá naň pozor ako na vlastný nos medzi očami. Ták! − A richtár si po prvýkrát poriadne prihol z krpky. Mädlí si dlane, akoby bol spravil bohvieaký obchod. Tak, veru, nech sa teraz niekto opováži pozdvihnúť hlas proti nášmu richtárovi. Či nerozriešil i túto situáciu, ako aj všetky predošlé, so šalamúnskou rozšafnosťou?
− Dobre, dobre, lenže Šimona treba o veci upovedomiť, zasvätiť ho treba.
− Pravdaže, treba. Sám to urobím. Hneď to urobím. Richtár je vo svojom živle. Má rád situácie, ako je táto, keď treba konať rýchle a rozhodne. O chvíľu už ho aj vidieť kráčať dolu dedinou. A niet nijakých pochybností, že kráča v úradnej veci: po pravom boku sprevádza ho richtárska palica, po ľavom pašienkový gazda. Uprostred klenie sa v mohutnom oblúku jeho richtárske brucho.
− Nech vidí každý, − vraví richtárske brucho, − že konáme svoje úradné povinnosti statočne a svedomite.
A naozaj, každý to vidí a každý sa so záľubou podíva na richtárovo brucho.
Iba na Šimona neurobí ono nijaký dojem. Šimon sa naň podíva bez akéhokoľvek rešpektu. Sedí na klátoch vo dvore a nevidieť, že by sa niečím zamestnával. Je bez kabáta, neobriadený, v košeli z minulého týždňa, v papučiach na bosú nohu. Na jeho strnisku nepoznať, že by bola nedeľa. Sedí zohnutý vo dva konce, s dlaňami zastoknutými medzi kolená. Akoby tu sedel od rána alebo priam od stvorenia sveta a nepohol sa za celý ten čas. Nevstal a nepozdravil richtára. Počúva jeho reč bez záujmu a zdá sa, že ju ani nevníma.
− Chorý si, Šimo? − spytuje s richtár napokon, a usiluje sa vložiť do hlasu trocha účasti.
Šimon nadvihne hlavu a žmúriac ľavým okom, obzrie si richtára zdola nahor, akoby chcel preskúmať, či je richtárova účasť úprimná. − Chorý? Či azda vyzerá ako chorý? Nie, nie je chorý. No neverí richtárovi. Podozrieva ho, že má za lubom čosi nečisté, že mu nepovedal pravú príčinu, pre ktorú za ním prišiel. Posielajú ho s Drakom po čriedu do Temných smrečín. − Dobre. Ale je to naozaj všetko, čo od neho chcú? Nenalíčili mu nejakú pascu? Nevnucujú mu príležitosť, aby sa s Drakom konečne porátal, aby napravil, čo zameškal toho rána hneď po jeho príchode.
Vstal, prešiel na opačný koniec dvora a obrátiac sa chrbtom, šmátral tam čosi pod rebríkom.
Aby teda vedeli: nie, túto hru on s nimi nehrá. Ak dačo od neho chcú, nech mu to povedia z mosta doprosta. Na schovávačku sa baviť nemusia. Kvôli tomu, aby sa zbavili Draka, netreba s ním posielať jeho, Šimona, do Smrečín. Pekne sa im poďakúva za dôveru. A spánombohom, zostaňte zdraví...
Vchádza do stajne ku kravám, ako že už nemá viac
čo povedať. A richtár tu stojí ako obarený.
− Šimon, ale veď... Šimon. − A podíduc za ním, začne znova od začiatku. Je neúnavný a vytrvalý. Duplikuje a replikuje. − Šimo, Šimko, pozri sa... nože počúvaj!
Draka nemožno poslať samotného, celá dedina by sa vzbúrila. − A nechcú od neho dočista nič, len aby ho odprevadil, aby všetci mali istotu: Šimo dá na neho pozor, Šimona neprekabáti. − Pre mňa, za mňa, mohol by Drak ísť hoci sám, mám príčinu, pre ktorú mu dôverujem. Ale ostatní zmýšľajú ináč, ostatní mu neveria...
Šimon, zdá sa, načúva pozornejšie: Naozaj, nechcú od neho nič viac, len aby Draka odprevadil? Nie je to klepec? Nemajú bočné úmysly?
Richtár sa dušuje a znovu opakuje: Drak je jediný, no musia s ním niekoho poslať. Sám to nadhodil a výbor si to žiada. Hneď od začiatku mysleli všetci na Šimona. Tak to vraj bude najlepšie. Nielen pre vec, o ktorú ide, ale aj pre neho samého, pre Šimona.
− Lebo to, čo je medzi vami dvoma, o čom všetci vieme, nemôže zostať naveky nevybavené. Nemôžeš s tým chodiť ako so zvoncom na krku, aby si každý za tebou obzeral. Raz to len musíš nejako skoncovať. A skoncuj to tak alebo onak, nik sa ti do toho nezastane. Nechcem to tvrdiť, nechcem ťa nahovárať, ale hádam sa aj dohodnete, hádam sa pozhovárate a...
− Nemám sa s nikým čo dohadovať, − skočil mu do reči Šimon napajedene, −ale keď chcete, keď ste si to už vzali do hlavy, dobre, pôjdem. Môžete mu odkázať, že sa na mraku ohlásim.
Šimon zachlopil za sebou dvere na maštali a richtár triumfuje.
Nestačíme chváliť tohto nášho richtára. Ako sa v tom vyzná, ako sa len vie obracať medzi ľuďmi! Keď sa raz rozreční, keď sa raz do toho pustí, vymámi aj od jalovej kravy teľa. Tvár mu žiari a očká sa mu smejú. Potľapká pašienkového gazdu blahosklonne po pleci:
− To by sme teda mali z krku... Poďme, pašienka, napijeme sa.