Drak sa vracia - Kapitola 5 by Dobroslav Chrobk Lyrics
Drak sa vrátil o Jáne. To je čas, keď je už všetko v kvete, keď sa nad lúkami a nad tablami prvej ďateliny stelie omamujúca vôňa medonosného nektáru, keď sú včely v pilnej práci, keď pomedzi zemiakovú vňať vyrážajú prvé kvety ohnice, keď na jačmeni môžeš už nahmatať v kukle lístia mäkký klas, ktorý tu dýcha ako plod v matkinom tele. Je to čas plný sladkého vyčkávania, keď úroda nie je ešte dozretá, ale ukazuje sa už v mnohosľubných a pestrých kobercoch, rozložených po celom chotári. Áno, to je čas, keď gazdovia vystávajú večierkom na podstení, spokojne bafkajú z fajok a skúseným okom pozorujú oblohu: „Spŕchne, lebo mesiac má dvor."
− „Vyčasí sa, lebo Kriváň prestal fajčiť." − „Príde vietor, lebo obloha pri západe slnka je celá červená." Hej, hej, staré, múdre hlavy sú na to, aby oznámili tieto veci mladému pokoleniu, ktoré o nič nedbá a myslí iba na nedobizeň.
Až do Jána, až do Drakovho návratu, je všetko tak, ako má byť: korienky naberajú vlahu z útrob zeme, vlaha sa mení na miazgu, miazga prúdi hore steblom, dostáva sa k zrnu a zrno sa nalieva mliečnou šťavou. Po Jáne prišla však náhla suchota a celý tento úsilný a vytrvalý dej je surovo prerušený. O Jakube je už tráva celkom vycivená, zbožie zaškrelo, kravám prischlo mlieko a zem v hlinitých miestach sa natoľko rozpukala, že je nebezpečné hnať tade statok, aby si v širokých jazvách, otvorených, prisámvačku, až do jazerných pekiel, nepolámal ratice. Ak do týždňa poriadne nespŕchne, ak zem znova nenamokne, príde bieda a hlad.
S krmom sa gazdovia beztak už rozžehnali. Tá trocha vyschnutej trávy a kyslej šivariny, ktorú sa koscom podarilo uškudliť na slatinách a vlhčinách, nevydrží ani do Vianoc. Potom príde rad na snôpky, ktoré budú gazdovia stŕhať zo slamených striech a rezať ich na sečku. I pýrnica s ostrými okrajmi, až si od nej prsty dorežeš, ktorá vyrastie v horách v tôni svrčín i za takejto suchoty, dostane sa znovu ku cti. Ženy s kosákmi a plachticami začínajú už na ňu chodiť v celých húfoch a vláčia ju do prázdnych humien a šôp.
Pritom je každému nápadné a všetci na to myslia, že to má byť už druhý suchý rok za ich pamäti. Ten prvý skončil sa Drakovým odchodom z dediny. Tento druhý začína sa jeho návratom.
Ľudia si zasa spomínajú na odpornú chuť lobôdok, na chlieb upečený z pýru. Bezzubí starci omáľajú v ústach spomienky ešte protivnejšie. Nik už nevydrží počúvať tie ich reči o spuchnutých tvárach, o nadutých bruchách, o ledva sa tmoliacich údoch. Mladí okrikujú starcov a vyháňajú ich na priedomie. No oni večne len melú svoje, až sa ti z toho žalúdok obracia a v zlosti schytil by si najradšej tiesk, vidly, či čo máš práve poruke, a šmaril za tým... za tým...
Hej, najhoršie, je že nemáš viditeľného nepriateľa, ktorého by si chytil za hrtan a poriadne ním zatriasol, kým by nepustil z ufúľaných paprčí to, čo patrí len tebe, čo si si statočne vydrel zo zeme. Lebo tie babské rečičky o kliatbe, o božom treste sú len na smiech. Ak by tu mal mať niekto slovo, mohol by to byť len on, ten, ktorého sa okúňajú i len spomenúť, ktorému sa vyhýbajú, na ktorého by najradšej ani nemysleli.
A potom, ako sa s ním dostaneš do reči, kde sa s ním stretneš, keď ani nevylezie z brlohu? Sporé chýry, čo sa o ňom dostanú do dediny, sú všetky od pastiera, ktorý večer durí kravy okolo jeho vyžihárne. Celý týždeň strávil vraj riadením chalupy: páhoval šindeľ, pobíjal strechu, bielil dom zdnuky i zvonku, opravoval okenice a zámky na dverách, čistil studňu a presúšal na slnci hromadu všelijakého haraburdia. Akoby sa tu chcel usadiť naveky. Akoby sa chystal doviezť si do domu mladú nevestu.
Všetci pritom myslia na Evu. Na Eve nebadať však nič. Nik ju s Drakom nevidel, nik ju nepristihol na podozrivom mieste, hoc baby striehnu na každý jej krok. Ani v jej tvári, ani v jej pomere k Šimovi nebadať nijakú zmenu. Tí dvaja sa zrejme tvária, akoby sa nič nebolo stalo, akoby Drakov návrat nebol uviedol do pohybu lavínu udalostí, ktorá ich hrozí zasypať i s celým činom. Nič si, hľa, nerobia z toho, že ľudia sa už boja vyjsť do poľa, že postávajú nečinne popred domy, že sa zavrtávajú ako sysle do zvyškov lanského sena na šope, kde trávia bezútešné hodiny. Netýka sa ich vari, že ostatní prestávajú sa už modliť i pozerať k nebu, ktoré zostáva deň po dni rovnako neúprosné a rozpálené ako žeravý kotol, pod ktorým je prichlopené všetko to spoločné trápenie. Chodia okolo, akoby sem nepatrili, pri nikom sa nepristavia, nikomu sa neprihovoria.
Pravda, ich správanie nie je dôležité, v časoch, ako sú tieto, nemôžeš čakať od ľudí mnoho dôvernosti. Horšie je, že na dovŕšenie nešťastia začínajú sa po horách zjavovať ohne. Cez deň vidieť tam len biely obláčik, naoko celkom nevinný, k večeru ukazujú sa však ohne naraz i na šiestich miestach. Najprv celkom nepatrné, akoby nad obzorom pribúdali len nové hviezdy. Potom čoraz nápadnejšie, akoby tam zatúlané lesné bytosti rozkladali oneskorené svätojánske vatry. Ľudia, vysedajúc na priedomí, upierajú k nim zrak s vytrvalým a mlčanlivým záujmom. Napínajú sluch, pretože sa im chvíľami naozaj zdá, akoby vietor donášal odtiaľ úryvky ťahavej jánskej melódie.
Požiare sa zo dňa na deň šíria, vietor ich prenáša z miesta na miesto, až celý severný obzor žiari nocou ako ohnivý veniec pod lysým temenom hôľ. Teraz sa to už nepodobá nevinným svätojánskym ohňom, teraz to už vyzerá, akoby obzor obkrúžila svorka lačných šeliem s ohnivo planúcimi okáľmi. Cez deň ustupuje svorka do úzadia, no večerom približuje sa už na okraj chotára, kde číha neodbytne a vytrvale na korisť.
Napokon ohnivá barikáda oddeľuje celý masív hôľ od lúk a polí. Uzaviera dolinu Kôprovú i dolinu Tichú, tak isto Račkovú s Jamnickou a Gáborovou.
Namojveru, to už prestáva všetok špás: na konci Kôprovej hlboko v Temných smrečinách pasú sa tunajšie voly. Ak sa dačo nestane, ak bude treba vyhnať statok nad kosodrevie, pozdychá tam hladom, pohluší sa na skalách a po úšustoch.
Vyše dvoch týždňov neprišla odtiaľ nijaká zvesť. Gazdovia, čo sa vybrali v nedeľu k statku so soľou, museli sa od Podbanského vrátiť.
− Neprejde tade ani myš.
− A nedala by sa hora dákym činom ratovať?
− Ani pomyslieť. Všetko je suché ako práchno, horí samo od seba. Tu zahasíš, a tam sa ti oheň prederie popod zem, za koreňmi, aj o dve siahy ďalej.
− No sú predsa chodníky, prte po divých kozách a pytliakoch, ktoré vedú ponad les a ku ktorým sa oheň nedostane. Nedalo by sa tadiaľ?
− Sú také chodníky, lenže parom sa v nich vyzná. Zablúdiš, krk si vytruštíš a osoh nespravíš nijaký.
V nedeľu pred sv. Jakubom zišiel odtiaľ nečne pastier. Celý doráňaný a ošmrhlený, akoby sa bol v pahrebe vyváľal. S vatráľom pod pazuchou, s mačkami na krpcoch, s náramnou cifrovanou kapsou po boku a s čudným, nepríčetným výrazom v tvári kráčal dolu dedinou. Kráčal prostriedkom cesty, nikde sa nepristavil, a tým, čo mu podišli v ústrety, ledva odvetil, ani sa im pritom nepozrúc do tvárí:
Hej, zo Smrečín ide...
A kdeže sa prebil, veď naši nemohli...
Popod Škaredý žľab prešiel. Mykol hlavou, akoby to bolo toť na záhumní.
Popod Škaredý ...?
Tak je, popod Škaredý žľab.
A tázateľom odkväcla brada: Počuli ste? Popod
Škaredý žľab prešiel.
Cez Nefcerku, či ako?
Musel cez Nefcerku.
Nuž toto! Chlapík, ten náš pastier. Popod dý žľab sa ti pustí. Nik to meno predtým nepočul, no stačí ho raz počuť, aby v tebe vzbudilo rešpekt.
Čosi nie je však v poriadku, nezdá sa, že by bol pastier hrdý na svoj výkon. Popod Škaredý žľab prejde a hľa, nikomu sa tým nepochválil, pri nikom sa nepristaví, kráča rovno k bývaniu starostovmu. Vec je, nebodaj, natoľko vážna, že sa musí zvolať obecný výbor.
Bodaj by aj vážna nebola! Púšťal by sa dakto len tak z pasie popod Škaredý žľab! Hľa, už aj chodí hajdúch s úradskou palicou, odznakom richtárskej moci, z dom na dom po boženíkoch a výborníkoch. O chvíľu začínajú sa boženíci a výborníci trúsiť po jednom, po dvoch k richtárovmu bývaniu. Sviatočne vyholení, v nachvat obutých čižmách, s nachýlenou hlavou, akoby načúvali radám neviditeľného pobočníka, kráčajú hore dedinou vážne a dôstojne. Sú obťažkaní vedomím svojej dôležitosti a všetci prísne uzavretí pred akoukoľvek pletkou. Dedina sa díva za nimi mlčky a s úctou. Azda ich predsa len Duch svätý osvieti a oni nájdu východisko z tejto šlamastiky. Lebo veď človek nemusí byť ani boženíkom, aby videl, o čo ide. Prázdne šopy, ohrozená úroda, všetko sa dá prekonať, ak statok vydrží na holiach aspoň do Mitra. I keď nemá bohvieakú pašu, predsa tam len častejšie spŕchne, vrchy pritiahnu vlahu, cez noc bývajú tam rosy a na zápačných stranách nájdu sa vždy vlhčiny, kde tráva zostane svieža i v takejto suchote. V kotlinách popod štíty udrží sa sneh cez celé leto. Vymokajú odtiaľ potôčky a vlažia zem poniže. Ak tam teda vydrží statok do Mitra, zašanuje sa tá trocha krmu, čo sa im podarilo uškudliť, kým prišli suchá. Ale ak statok musí predčasne zísť alebo ak tam, nebodaj, pokape ... A tu sa z predovratí pohýnajú námesačné tváre. Okúňavo sa blížia k richtárovmu domu, postávajú popod uhly a bezradne tlačia ruky do rázporkov v nohaviciach. Nik ich sem nevolá, nik sa ich neopýta na radu, no ide o vec spoločnú a chcú byť aspoň o pár krokov bližšie k miestu, kde sa o spoločnej veci rozhodne.
Richtár pozavieral ponajprv starostlivo dvere a presvedčil sa, že v pitvore nikto nenačúva. Len potom vzal z poličky krpku s nápojom a potrebný počet úradných pohárikov. Ponalieval s richtárskou rozvážnosťou, a keďže zostal stáť, s úradskou palicou v ruke, s klobúkom na hlave, nesadli si ani ostatní. Vážnosť veci si to zrejme tak vyžadovala. Zazdravkali si postojačky s náležitou obradnosťou.
No ani po tejto obvyklej príprave každého úradného rokovania nenašiel hneď richtár slovo. Stál uprostred izby, najobjemnejší zo všetkých, a díval sa chlapom rad-radom do tvárí, akoby ich chcel pohľadom sprisahať. Potom náhle, bez akéhokoľvek prechodu, udrel doprosta:
− Chlapi, zle je.
Zabudol dokonca na patričnú formu, neoslovil ich
„páni úradskí", nepovedal im „slávny výbor", nazval ich jednoducho chlapmi.
A chlapi sa zaknísali, rozpačite odkašlali.
− Zle je, chlapi, − opakoval richtár. − Statok v Temných smrečinách potrebuje pomoc. Zdychá od hladu.
Oheň ho zatisol vyše Skoku. Kto vieš radu, vrav, kým je čas.
Chlapi sa znovu zaknísali, znovu rozpačité odkašlali. Potom si spomenuli, že majú medzi sebou pašienkového gazdu. Obracajú k nemu tváre, vytŕčajú proti nemu brady: Vrav ty ... hovor, keď si gazda nad pašienkami.
Gazda sa okúňa, ukazuje prázdne dlane, že ani on nemá v nich viac ako ostatní:
− Ja by som aj, tento, hádam, aby som tak povedal...
Z toho veru nik nezmúdrel. Richtár sa zamračil, mávol rukou a dáva slovo pastierovi.
Ten má svoju reč naštudovanú. Pripravil si ju cestou z Temných smrečín. Bez rozpakov sa začne prehŕňať v cifrovanej kapse a vyberá odtiaľ za hrsť žltej škutiny. Kladie ju na stôl pred úradských.
− Toto, − vraví, − žerie váš statok. Ak myslíte, že na tom vydrží do Mitra, nedbám. Ja si však myslím, že na takej paši nevydrží ani týždeň.
Gazdovia berú Škutinu medzi prsty, voňajú k nej,
mädlia ju znalecky v dlani.
− Krma je to nanič.
− Statok na nej pozdychá.
− Ale čo s ním, aby nepozdychal?
− Na to som prišiel, aby ste povedali, čo s ním, − vraví pastier. − Ja si ho na svedomie neberiem. A priam poviem, keby bolo podľa môjho, najradšej by som ho zahnal rovno do plesa. Aspoň by sa dlho netrápil, aspoň by už raz prestalo to .. . to ... − (pastier nevie nájsť slovo) − ... to strašné húkanie. Nezjednal som sa na to, nemôžete mi rozkázať, aby som každú noc počúval, ako statok bučí od hladu, až sa celá dolina ozýva, ako sa mu porúha v jeho trápení, ako bučí vedno s ním Durný, Čubrina, Hrubý, Koprový, a čo ja viem, ako sa všetky tie vrchy dookola volajú. Každý inakšie, každý svojím hlasom. Až ti mráz chodí po chrbte, až sa ti dych stavia. Darmo pcháš hlavu do kamizola, darmo zuby zatínaš, to príšerné vytrubovanie, to strašné húkanie je všade. Nakoniec sám začneš zavýjať, sám začneš uhúkať ako pomätený. A to je najhoršie... to je potom najhoršie. Ozvenu neprehlušíš, čím tuhšie bučíš, tým tuhšie ti odpovedá. A vydrží vždy dlhšie ako ty. Vždy má ostatné slovo. Rozrehoceš sa ako blázon, a ona sa ti porúha rehotom, preklínaš ju, a ona prekľaje teba. Nakoniec... nakoniec už naozaj nevládzeš a začneš mlátiť vôkol seba voslep kyjakom. Akoby si z rozumu postupoval, akoby sa ťa besnota chytala. Nemáš sa na kom vyvŕšiť, nemáš komu slova povedať, si sám, sám v tom strašnom klepci, s tým strašným húkaním všade vôkol seba. Neujdeš mu, neskryješ sa pred ním, je s tebou vždy a všade...
− Tak, aby ste vedeli... − (pastier si vydýchol a utrel dlaňou spotené čelo) − aby ste teda vedeli, čo sa porobilo s vašou čriedou, akého máte pri nej pastiera. Nemôžem, nechcem sa ta viacej vrátiť. Ak ma prisilíte, ak ma budete nútiť, tu, bohuotcuprisám, zaženiem čriedu do jazera a sám sa vám tam obesím.
Takáto je reč pastierova, ktorú si pripravil cestou z Temných smrečín. Na potvrdenie všetkého sňal pri posledných slovách klobúk z hlavy a prežehnal sa krížikom na čele. Spočiatku pri reči stál a recitoval ju ako spamäti. V polovici začal habkať po slovách, hovoril prerývane a spustil sa na lavicu konča stola. Sedel tam s roztiahnutými kolenami, mädlil v rukách klobúk a díval sa vyplešteným zrakom stále na to isté miesto pod stolom, akoby tam videl čosi, čo ho ťahá do neodvratnej záhuby, od čoho nemôže odtrhnúť oči.
Gazda s richtárom, prísažnými a boženíkmi stoja okolo neho ako pribití. Dívajú sa na meravú pastierovu šiju a nevedia pomôcť sebe ani jemu. Konečne sa richtár vzchopil, otriasol sa ako pes, keď vylezie z vody, rozhliadol sa po prítomných a ako vždy našiel i teraz múdre východisko:
− Napime sa, chlapi.
Ostatní ožili, akoby sa razom prebrali z ťažkých driemot.
− Tak je, napime sa.
Richtár ponalieval a chlapi si štrngajú. Len pastier sedí nevšímavo ako predtým, stále akoby načúval príšernému húkaniu hladnej čriedy.
− Kubo, há, Kubuš, počuješ, napi sa aj ty. Preberieš sa. Pastier sa strhne a díva sa vôkol seba nepríčetným zrakom. Na dúšok prevráti kalištek z richtárovej ruky a znovu sa ponorí do mlčania.
− A čo, Kubuš, čo povieš, nedala by sa črieda dostať z doliny nejakou inou cestou, nie cez Sihly?
Pastier sa zadíval na pašienkového gazdu dlhým pohľadom, akoby ho nepoznával. Potom zažmurká a pretrie si pery jazykom.
− A čo myslíte, gazda, − začne unaveným hlasom, akoby vysvetľoval vec, ktorá je každému jasná, — čo myslíte, že som na to sám neprišiel, že som nehľadal dajaké iné východisko? Troje liet už pasiem v Smrečinách, ale o takom východisku neviem. Druhého východiska odtiaľ niet.
− A predsa je, viem o takom východisku.
Kto to povedal? Kto sa opovážil? Čí je to hlas? Pokojný, rozvážny a celkom tichý. Všetky tváre obracajú sa k dverám. Z kúta odo dvier pohla sa vysoká, temná postava a postúpiac o dva kroky, zastala si s obnaženou hlavou, s klobúkom pridŕžaným obidvoma rukami na prsiach rovno proti svetlu, čo sa sem práve vodralo cez tesný oblôčik. Nik nezbadal, kedy sem vošiel, no v tej chvíli nik na to ani nepomyslel, to, čo práve povedal, bolo dôležitejšie ako záhadný spôsob, ktorým sa sem dostal. Dívali sa naň a všimli sa, každý si to musel všimnúť na prvý pohľad, že ako tu stojí s obnaženou hlavou, má vlasy skoro načisto šedivé a že sa sivou farbou nápadne odrážajú od tmavej opálenej tváre i od krátkych fúzov a hustých obŕv, ktoré má dosiaľ čierne ako žúžoľ. A potom si tiež všimli, že spod pásky na ľavom oku tiahne sa mu cez čelo až dolu k lícnej kosti dávno zahojená, jasne ružová jazva. No najnápadnejšie vari bolo, že sa ozval celkom ticho, skoro šeptom a že ho predsa každý počul, každý sa strhol a obrátil k dverám, kde stál.
− Jestvuje také východisko, − opakoval po chvíli.
− Viem o ňom. Medzi Čubrinou a Liptovskými múrmi.
Volá sa Závory.
− Závory? − opakoval pastier začudovane.
− Tak, Závory.
− Ale veď cez Závory sa príde do Tichej a Tichá horí tak isto ako Kôprová.
− Z Tichej treba ísť na Tomanovo.
Pastier mávol rukou: − Za Tomanovým je Poľská ...
− Tak je, Poľská, − prisvedčil Drak pokojne.
− A hádam sa nazdávaš, že tade prejdeš, že ti Poliaci dajú pokoj. Kradnú statok z našich vlastných dolín, a ty im ho chceš doviesť až predo dvere.
− Musíme to skúsiť.
− Dobre, dobre ... Ale z Poľskej, ako sa chceš dostať z Poľskej?
− Popod Kamenistú, cez Pyšné. Kamenistá nie je ešte ohňom zavretá.
Pastier znovu mávol rukou: − Cez Pyšné, s čriedou cez Pyšné, ani kŕdeľ oviec tade nepreženieš, nieto čriedu volov.
− Musíme to skúsiť, iného východiska zo Smrečín niet.
− Musíme, musíme, kto sú tí „musíme", ty a ešte kto?
− Ja a ten, čo sa ku mne pridá.
− Ty a ten, čo sa k tebe pridá?
− Hej, ak páni úradskí dovolia. − Drak sklonil hlavu, akoby nemal viac čo povedať, a čakal na odpoveď. Úradskí, boženíci a výborníci pozerajú jeden na druhého, pozerajú na richtára. Richtár sa ošíva, úradskí sa ošívajú. Prišlo to trochu náhle. Nevedia: majú alebo nemajú sa pustiť s Drakom do reči. Prepadol ich nečakane, keď boli v úzkych a nevedeli si rady. Teraz ich má v hrsti, núka im pomoc, ktorú nemôžu odmietnuť, pretože inej pomoci niet nablízku.
Tu richtár vytrčí proti nemu bradu a pozrie mu rovno do tváre.
− A čo za to chceš, akú odmenu si žiadaš, ak dovedieš čriedu v poriadku domov?
Drak chvíľu rozmýšľal, podíval sa do klobúka, ktorý si stále držal na prsiach, akoby v ňom mal napísanú odpoveď, a potom odvetil oveľa miernejšie, než sa patrilo odvetiť na richtárov podráždený tón:
− Nežiadam si za to nič, nijakú odmenu, len mi dovoľte, − a tu zaváhal, akoby rozmýšľal, či sa má ešte viac uponížiť, − len mi dovoľte kopať znovu hlinu pod
Peklom.
− Hlinu pod Peklom?
− Tak.
Chlapi sa zamrvili, zbili hlavy dovedna, začali šuškať jeden druhému do ucha. Po krátkej porade oznámil richtár rozhodnutie obecného výboru: Dobre, Drak môže ísť po čriedu, môže pojať so sebou koho potrebuje. − Ale, − richtár urobil významnú pomlčku a zdvihol vystretý ukazovák, − ak sa do týždňa nevráti s čriedou alebo bez nej, zhorí jeho chalupa do základov. Sám on, richtár, dá rozkaz, aby ju zapálili. Také je rozhodnutie obecného výboru, tak nech sa stane.
− Na zdravie teda!
− Na zdravie vospolok! Aby nás pánbožko od škody a zlej moci zachovať ráčil.
Štrngli si všetci dokola okrem Draka. Draka vynechali. Draka prepustil richtár stručným: − Môžeš isť. − Na odchode, keď už stál vo dverách a držal kľučku, pripomenul mu ešte raz:
− A pamätaj ...! − Ako mal vo zvyku, zdvihol opäť ukazovák významne pred oči a podíval sa na Draka spod skloneného čela. Drak sa napolo obrátil, vrátil richtárovi jeho pohľad, zdalo sa, že chce čosi povedať, no potom akoby si to rozmyslel, sklopil zrak a dotknúc sa dvoma prstami strechy na klobúku, zavinšoval im dobré zdravie.
− Pôjdem na noc, − povedal. A doložil:
− Ak sa chce niekto pridať, ak chcete niekoho so mnou poslať, nech sa na mraku ohlási. − Zohol sa v nízkych dverách a zavrel ich za sebou spakruky.
− „Vyčasí sa, lebo Kriváň prestal fajčiť." − „Príde vietor, lebo obloha pri západe slnka je celá červená." Hej, hej, staré, múdre hlavy sú na to, aby oznámili tieto veci mladému pokoleniu, ktoré o nič nedbá a myslí iba na nedobizeň.
Až do Jána, až do Drakovho návratu, je všetko tak, ako má byť: korienky naberajú vlahu z útrob zeme, vlaha sa mení na miazgu, miazga prúdi hore steblom, dostáva sa k zrnu a zrno sa nalieva mliečnou šťavou. Po Jáne prišla však náhla suchota a celý tento úsilný a vytrvalý dej je surovo prerušený. O Jakube je už tráva celkom vycivená, zbožie zaškrelo, kravám prischlo mlieko a zem v hlinitých miestach sa natoľko rozpukala, že je nebezpečné hnať tade statok, aby si v širokých jazvách, otvorených, prisámvačku, až do jazerných pekiel, nepolámal ratice. Ak do týždňa poriadne nespŕchne, ak zem znova nenamokne, príde bieda a hlad.
S krmom sa gazdovia beztak už rozžehnali. Tá trocha vyschnutej trávy a kyslej šivariny, ktorú sa koscom podarilo uškudliť na slatinách a vlhčinách, nevydrží ani do Vianoc. Potom príde rad na snôpky, ktoré budú gazdovia stŕhať zo slamených striech a rezať ich na sečku. I pýrnica s ostrými okrajmi, až si od nej prsty dorežeš, ktorá vyrastie v horách v tôni svrčín i za takejto suchoty, dostane sa znovu ku cti. Ženy s kosákmi a plachticami začínajú už na ňu chodiť v celých húfoch a vláčia ju do prázdnych humien a šôp.
Pritom je každému nápadné a všetci na to myslia, že to má byť už druhý suchý rok za ich pamäti. Ten prvý skončil sa Drakovým odchodom z dediny. Tento druhý začína sa jeho návratom.
Ľudia si zasa spomínajú na odpornú chuť lobôdok, na chlieb upečený z pýru. Bezzubí starci omáľajú v ústach spomienky ešte protivnejšie. Nik už nevydrží počúvať tie ich reči o spuchnutých tvárach, o nadutých bruchách, o ledva sa tmoliacich údoch. Mladí okrikujú starcov a vyháňajú ich na priedomie. No oni večne len melú svoje, až sa ti z toho žalúdok obracia a v zlosti schytil by si najradšej tiesk, vidly, či čo máš práve poruke, a šmaril za tým... za tým...
Hej, najhoršie, je že nemáš viditeľného nepriateľa, ktorého by si chytil za hrtan a poriadne ním zatriasol, kým by nepustil z ufúľaných paprčí to, čo patrí len tebe, čo si si statočne vydrel zo zeme. Lebo tie babské rečičky o kliatbe, o božom treste sú len na smiech. Ak by tu mal mať niekto slovo, mohol by to byť len on, ten, ktorého sa okúňajú i len spomenúť, ktorému sa vyhýbajú, na ktorého by najradšej ani nemysleli.
A potom, ako sa s ním dostaneš do reči, kde sa s ním stretneš, keď ani nevylezie z brlohu? Sporé chýry, čo sa o ňom dostanú do dediny, sú všetky od pastiera, ktorý večer durí kravy okolo jeho vyžihárne. Celý týždeň strávil vraj riadením chalupy: páhoval šindeľ, pobíjal strechu, bielil dom zdnuky i zvonku, opravoval okenice a zámky na dverách, čistil studňu a presúšal na slnci hromadu všelijakého haraburdia. Akoby sa tu chcel usadiť naveky. Akoby sa chystal doviezť si do domu mladú nevestu.
Všetci pritom myslia na Evu. Na Eve nebadať však nič. Nik ju s Drakom nevidel, nik ju nepristihol na podozrivom mieste, hoc baby striehnu na každý jej krok. Ani v jej tvári, ani v jej pomere k Šimovi nebadať nijakú zmenu. Tí dvaja sa zrejme tvária, akoby sa nič nebolo stalo, akoby Drakov návrat nebol uviedol do pohybu lavínu udalostí, ktorá ich hrozí zasypať i s celým činom. Nič si, hľa, nerobia z toho, že ľudia sa už boja vyjsť do poľa, že postávajú nečinne popred domy, že sa zavrtávajú ako sysle do zvyškov lanského sena na šope, kde trávia bezútešné hodiny. Netýka sa ich vari, že ostatní prestávajú sa už modliť i pozerať k nebu, ktoré zostáva deň po dni rovnako neúprosné a rozpálené ako žeravý kotol, pod ktorým je prichlopené všetko to spoločné trápenie. Chodia okolo, akoby sem nepatrili, pri nikom sa nepristavia, nikomu sa neprihovoria.
Pravda, ich správanie nie je dôležité, v časoch, ako sú tieto, nemôžeš čakať od ľudí mnoho dôvernosti. Horšie je, že na dovŕšenie nešťastia začínajú sa po horách zjavovať ohne. Cez deň vidieť tam len biely obláčik, naoko celkom nevinný, k večeru ukazujú sa však ohne naraz i na šiestich miestach. Najprv celkom nepatrné, akoby nad obzorom pribúdali len nové hviezdy. Potom čoraz nápadnejšie, akoby tam zatúlané lesné bytosti rozkladali oneskorené svätojánske vatry. Ľudia, vysedajúc na priedomí, upierajú k nim zrak s vytrvalým a mlčanlivým záujmom. Napínajú sluch, pretože sa im chvíľami naozaj zdá, akoby vietor donášal odtiaľ úryvky ťahavej jánskej melódie.
Požiare sa zo dňa na deň šíria, vietor ich prenáša z miesta na miesto, až celý severný obzor žiari nocou ako ohnivý veniec pod lysým temenom hôľ. Teraz sa to už nepodobá nevinným svätojánskym ohňom, teraz to už vyzerá, akoby obzor obkrúžila svorka lačných šeliem s ohnivo planúcimi okáľmi. Cez deň ustupuje svorka do úzadia, no večerom približuje sa už na okraj chotára, kde číha neodbytne a vytrvale na korisť.
Napokon ohnivá barikáda oddeľuje celý masív hôľ od lúk a polí. Uzaviera dolinu Kôprovú i dolinu Tichú, tak isto Račkovú s Jamnickou a Gáborovou.
Namojveru, to už prestáva všetok špás: na konci Kôprovej hlboko v Temných smrečinách pasú sa tunajšie voly. Ak sa dačo nestane, ak bude treba vyhnať statok nad kosodrevie, pozdychá tam hladom, pohluší sa na skalách a po úšustoch.
Vyše dvoch týždňov neprišla odtiaľ nijaká zvesť. Gazdovia, čo sa vybrali v nedeľu k statku so soľou, museli sa od Podbanského vrátiť.
− Neprejde tade ani myš.
− A nedala by sa hora dákym činom ratovať?
− Ani pomyslieť. Všetko je suché ako práchno, horí samo od seba. Tu zahasíš, a tam sa ti oheň prederie popod zem, za koreňmi, aj o dve siahy ďalej.
− No sú predsa chodníky, prte po divých kozách a pytliakoch, ktoré vedú ponad les a ku ktorým sa oheň nedostane. Nedalo by sa tadiaľ?
− Sú také chodníky, lenže parom sa v nich vyzná. Zablúdiš, krk si vytruštíš a osoh nespravíš nijaký.
V nedeľu pred sv. Jakubom zišiel odtiaľ nečne pastier. Celý doráňaný a ošmrhlený, akoby sa bol v pahrebe vyváľal. S vatráľom pod pazuchou, s mačkami na krpcoch, s náramnou cifrovanou kapsou po boku a s čudným, nepríčetným výrazom v tvári kráčal dolu dedinou. Kráčal prostriedkom cesty, nikde sa nepristavil, a tým, čo mu podišli v ústrety, ledva odvetil, ani sa im pritom nepozrúc do tvárí:
Hej, zo Smrečín ide...
A kdeže sa prebil, veď naši nemohli...
Popod Škaredý žľab prešiel. Mykol hlavou, akoby to bolo toť na záhumní.
Popod Škaredý ...?
Tak je, popod Škaredý žľab.
A tázateľom odkväcla brada: Počuli ste? Popod
Škaredý žľab prešiel.
Cez Nefcerku, či ako?
Musel cez Nefcerku.
Nuž toto! Chlapík, ten náš pastier. Popod dý žľab sa ti pustí. Nik to meno predtým nepočul, no stačí ho raz počuť, aby v tebe vzbudilo rešpekt.
Čosi nie je však v poriadku, nezdá sa, že by bol pastier hrdý na svoj výkon. Popod Škaredý žľab prejde a hľa, nikomu sa tým nepochválil, pri nikom sa nepristaví, kráča rovno k bývaniu starostovmu. Vec je, nebodaj, natoľko vážna, že sa musí zvolať obecný výbor.
Bodaj by aj vážna nebola! Púšťal by sa dakto len tak z pasie popod Škaredý žľab! Hľa, už aj chodí hajdúch s úradskou palicou, odznakom richtárskej moci, z dom na dom po boženíkoch a výborníkoch. O chvíľu začínajú sa boženíci a výborníci trúsiť po jednom, po dvoch k richtárovmu bývaniu. Sviatočne vyholení, v nachvat obutých čižmách, s nachýlenou hlavou, akoby načúvali radám neviditeľného pobočníka, kráčajú hore dedinou vážne a dôstojne. Sú obťažkaní vedomím svojej dôležitosti a všetci prísne uzavretí pred akoukoľvek pletkou. Dedina sa díva za nimi mlčky a s úctou. Azda ich predsa len Duch svätý osvieti a oni nájdu východisko z tejto šlamastiky. Lebo veď človek nemusí byť ani boženíkom, aby videl, o čo ide. Prázdne šopy, ohrozená úroda, všetko sa dá prekonať, ak statok vydrží na holiach aspoň do Mitra. I keď nemá bohvieakú pašu, predsa tam len častejšie spŕchne, vrchy pritiahnu vlahu, cez noc bývajú tam rosy a na zápačných stranách nájdu sa vždy vlhčiny, kde tráva zostane svieža i v takejto suchote. V kotlinách popod štíty udrží sa sneh cez celé leto. Vymokajú odtiaľ potôčky a vlažia zem poniže. Ak tam teda vydrží statok do Mitra, zašanuje sa tá trocha krmu, čo sa im podarilo uškudliť, kým prišli suchá. Ale ak statok musí predčasne zísť alebo ak tam, nebodaj, pokape ... A tu sa z predovratí pohýnajú námesačné tváre. Okúňavo sa blížia k richtárovmu domu, postávajú popod uhly a bezradne tlačia ruky do rázporkov v nohaviciach. Nik ich sem nevolá, nik sa ich neopýta na radu, no ide o vec spoločnú a chcú byť aspoň o pár krokov bližšie k miestu, kde sa o spoločnej veci rozhodne.
Richtár pozavieral ponajprv starostlivo dvere a presvedčil sa, že v pitvore nikto nenačúva. Len potom vzal z poličky krpku s nápojom a potrebný počet úradných pohárikov. Ponalieval s richtárskou rozvážnosťou, a keďže zostal stáť, s úradskou palicou v ruke, s klobúkom na hlave, nesadli si ani ostatní. Vážnosť veci si to zrejme tak vyžadovala. Zazdravkali si postojačky s náležitou obradnosťou.
No ani po tejto obvyklej príprave každého úradného rokovania nenašiel hneď richtár slovo. Stál uprostred izby, najobjemnejší zo všetkých, a díval sa chlapom rad-radom do tvárí, akoby ich chcel pohľadom sprisahať. Potom náhle, bez akéhokoľvek prechodu, udrel doprosta:
− Chlapi, zle je.
Zabudol dokonca na patričnú formu, neoslovil ich
„páni úradskí", nepovedal im „slávny výbor", nazval ich jednoducho chlapmi.
A chlapi sa zaknísali, rozpačite odkašlali.
− Zle je, chlapi, − opakoval richtár. − Statok v Temných smrečinách potrebuje pomoc. Zdychá od hladu.
Oheň ho zatisol vyše Skoku. Kto vieš radu, vrav, kým je čas.
Chlapi sa znovu zaknísali, znovu rozpačité odkašlali. Potom si spomenuli, že majú medzi sebou pašienkového gazdu. Obracajú k nemu tváre, vytŕčajú proti nemu brady: Vrav ty ... hovor, keď si gazda nad pašienkami.
Gazda sa okúňa, ukazuje prázdne dlane, že ani on nemá v nich viac ako ostatní:
− Ja by som aj, tento, hádam, aby som tak povedal...
Z toho veru nik nezmúdrel. Richtár sa zamračil, mávol rukou a dáva slovo pastierovi.
Ten má svoju reč naštudovanú. Pripravil si ju cestou z Temných smrečín. Bez rozpakov sa začne prehŕňať v cifrovanej kapse a vyberá odtiaľ za hrsť žltej škutiny. Kladie ju na stôl pred úradských.
− Toto, − vraví, − žerie váš statok. Ak myslíte, že na tom vydrží do Mitra, nedbám. Ja si však myslím, že na takej paši nevydrží ani týždeň.
Gazdovia berú Škutinu medzi prsty, voňajú k nej,
mädlia ju znalecky v dlani.
− Krma je to nanič.
− Statok na nej pozdychá.
− Ale čo s ním, aby nepozdychal?
− Na to som prišiel, aby ste povedali, čo s ním, − vraví pastier. − Ja si ho na svedomie neberiem. A priam poviem, keby bolo podľa môjho, najradšej by som ho zahnal rovno do plesa. Aspoň by sa dlho netrápil, aspoň by už raz prestalo to .. . to ... − (pastier nevie nájsť slovo) − ... to strašné húkanie. Nezjednal som sa na to, nemôžete mi rozkázať, aby som každú noc počúval, ako statok bučí od hladu, až sa celá dolina ozýva, ako sa mu porúha v jeho trápení, ako bučí vedno s ním Durný, Čubrina, Hrubý, Koprový, a čo ja viem, ako sa všetky tie vrchy dookola volajú. Každý inakšie, každý svojím hlasom. Až ti mráz chodí po chrbte, až sa ti dych stavia. Darmo pcháš hlavu do kamizola, darmo zuby zatínaš, to príšerné vytrubovanie, to strašné húkanie je všade. Nakoniec sám začneš zavýjať, sám začneš uhúkať ako pomätený. A to je najhoršie... to je potom najhoršie. Ozvenu neprehlušíš, čím tuhšie bučíš, tým tuhšie ti odpovedá. A vydrží vždy dlhšie ako ty. Vždy má ostatné slovo. Rozrehoceš sa ako blázon, a ona sa ti porúha rehotom, preklínaš ju, a ona prekľaje teba. Nakoniec... nakoniec už naozaj nevládzeš a začneš mlátiť vôkol seba voslep kyjakom. Akoby si z rozumu postupoval, akoby sa ťa besnota chytala. Nemáš sa na kom vyvŕšiť, nemáš komu slova povedať, si sám, sám v tom strašnom klepci, s tým strašným húkaním všade vôkol seba. Neujdeš mu, neskryješ sa pred ním, je s tebou vždy a všade...
− Tak, aby ste vedeli... − (pastier si vydýchol a utrel dlaňou spotené čelo) − aby ste teda vedeli, čo sa porobilo s vašou čriedou, akého máte pri nej pastiera. Nemôžem, nechcem sa ta viacej vrátiť. Ak ma prisilíte, ak ma budete nútiť, tu, bohuotcuprisám, zaženiem čriedu do jazera a sám sa vám tam obesím.
Takáto je reč pastierova, ktorú si pripravil cestou z Temných smrečín. Na potvrdenie všetkého sňal pri posledných slovách klobúk z hlavy a prežehnal sa krížikom na čele. Spočiatku pri reči stál a recitoval ju ako spamäti. V polovici začal habkať po slovách, hovoril prerývane a spustil sa na lavicu konča stola. Sedel tam s roztiahnutými kolenami, mädlil v rukách klobúk a díval sa vyplešteným zrakom stále na to isté miesto pod stolom, akoby tam videl čosi, čo ho ťahá do neodvratnej záhuby, od čoho nemôže odtrhnúť oči.
Gazda s richtárom, prísažnými a boženíkmi stoja okolo neho ako pribití. Dívajú sa na meravú pastierovu šiju a nevedia pomôcť sebe ani jemu. Konečne sa richtár vzchopil, otriasol sa ako pes, keď vylezie z vody, rozhliadol sa po prítomných a ako vždy našiel i teraz múdre východisko:
− Napime sa, chlapi.
Ostatní ožili, akoby sa razom prebrali z ťažkých driemot.
− Tak je, napime sa.
Richtár ponalieval a chlapi si štrngajú. Len pastier sedí nevšímavo ako predtým, stále akoby načúval príšernému húkaniu hladnej čriedy.
− Kubo, há, Kubuš, počuješ, napi sa aj ty. Preberieš sa. Pastier sa strhne a díva sa vôkol seba nepríčetným zrakom. Na dúšok prevráti kalištek z richtárovej ruky a znovu sa ponorí do mlčania.
− A čo, Kubuš, čo povieš, nedala by sa črieda dostať z doliny nejakou inou cestou, nie cez Sihly?
Pastier sa zadíval na pašienkového gazdu dlhým pohľadom, akoby ho nepoznával. Potom zažmurká a pretrie si pery jazykom.
− A čo myslíte, gazda, − začne unaveným hlasom, akoby vysvetľoval vec, ktorá je každému jasná, — čo myslíte, že som na to sám neprišiel, že som nehľadal dajaké iné východisko? Troje liet už pasiem v Smrečinách, ale o takom východisku neviem. Druhého východiska odtiaľ niet.
− A predsa je, viem o takom východisku.
Kto to povedal? Kto sa opovážil? Čí je to hlas? Pokojný, rozvážny a celkom tichý. Všetky tváre obracajú sa k dverám. Z kúta odo dvier pohla sa vysoká, temná postava a postúpiac o dva kroky, zastala si s obnaženou hlavou, s klobúkom pridŕžaným obidvoma rukami na prsiach rovno proti svetlu, čo sa sem práve vodralo cez tesný oblôčik. Nik nezbadal, kedy sem vošiel, no v tej chvíli nik na to ani nepomyslel, to, čo práve povedal, bolo dôležitejšie ako záhadný spôsob, ktorým sa sem dostal. Dívali sa naň a všimli sa, každý si to musel všimnúť na prvý pohľad, že ako tu stojí s obnaženou hlavou, má vlasy skoro načisto šedivé a že sa sivou farbou nápadne odrážajú od tmavej opálenej tváre i od krátkych fúzov a hustých obŕv, ktoré má dosiaľ čierne ako žúžoľ. A potom si tiež všimli, že spod pásky na ľavom oku tiahne sa mu cez čelo až dolu k lícnej kosti dávno zahojená, jasne ružová jazva. No najnápadnejšie vari bolo, že sa ozval celkom ticho, skoro šeptom a že ho predsa každý počul, každý sa strhol a obrátil k dverám, kde stál.
− Jestvuje také východisko, − opakoval po chvíli.
− Viem o ňom. Medzi Čubrinou a Liptovskými múrmi.
Volá sa Závory.
− Závory? − opakoval pastier začudovane.
− Tak, Závory.
− Ale veď cez Závory sa príde do Tichej a Tichá horí tak isto ako Kôprová.
− Z Tichej treba ísť na Tomanovo.
Pastier mávol rukou: − Za Tomanovým je Poľská ...
− Tak je, Poľská, − prisvedčil Drak pokojne.
− A hádam sa nazdávaš, že tade prejdeš, že ti Poliaci dajú pokoj. Kradnú statok z našich vlastných dolín, a ty im ho chceš doviesť až predo dvere.
− Musíme to skúsiť.
− Dobre, dobre ... Ale z Poľskej, ako sa chceš dostať z Poľskej?
− Popod Kamenistú, cez Pyšné. Kamenistá nie je ešte ohňom zavretá.
Pastier znovu mávol rukou: − Cez Pyšné, s čriedou cez Pyšné, ani kŕdeľ oviec tade nepreženieš, nieto čriedu volov.
− Musíme to skúsiť, iného východiska zo Smrečín niet.
− Musíme, musíme, kto sú tí „musíme", ty a ešte kto?
− Ja a ten, čo sa ku mne pridá.
− Ty a ten, čo sa k tebe pridá?
− Hej, ak páni úradskí dovolia. − Drak sklonil hlavu, akoby nemal viac čo povedať, a čakal na odpoveď. Úradskí, boženíci a výborníci pozerajú jeden na druhého, pozerajú na richtára. Richtár sa ošíva, úradskí sa ošívajú. Prišlo to trochu náhle. Nevedia: majú alebo nemajú sa pustiť s Drakom do reči. Prepadol ich nečakane, keď boli v úzkych a nevedeli si rady. Teraz ich má v hrsti, núka im pomoc, ktorú nemôžu odmietnuť, pretože inej pomoci niet nablízku.
Tu richtár vytrčí proti nemu bradu a pozrie mu rovno do tváre.
− A čo za to chceš, akú odmenu si žiadaš, ak dovedieš čriedu v poriadku domov?
Drak chvíľu rozmýšľal, podíval sa do klobúka, ktorý si stále držal na prsiach, akoby v ňom mal napísanú odpoveď, a potom odvetil oveľa miernejšie, než sa patrilo odvetiť na richtárov podráždený tón:
− Nežiadam si za to nič, nijakú odmenu, len mi dovoľte, − a tu zaváhal, akoby rozmýšľal, či sa má ešte viac uponížiť, − len mi dovoľte kopať znovu hlinu pod
Peklom.
− Hlinu pod Peklom?
− Tak.
Chlapi sa zamrvili, zbili hlavy dovedna, začali šuškať jeden druhému do ucha. Po krátkej porade oznámil richtár rozhodnutie obecného výboru: Dobre, Drak môže ísť po čriedu, môže pojať so sebou koho potrebuje. − Ale, − richtár urobil významnú pomlčku a zdvihol vystretý ukazovák, − ak sa do týždňa nevráti s čriedou alebo bez nej, zhorí jeho chalupa do základov. Sám on, richtár, dá rozkaz, aby ju zapálili. Také je rozhodnutie obecného výboru, tak nech sa stane.
− Na zdravie teda!
− Na zdravie vospolok! Aby nás pánbožko od škody a zlej moci zachovať ráčil.
Štrngli si všetci dokola okrem Draka. Draka vynechali. Draka prepustil richtár stručným: − Môžeš isť. − Na odchode, keď už stál vo dverách a držal kľučku, pripomenul mu ešte raz:
− A pamätaj ...! − Ako mal vo zvyku, zdvihol opäť ukazovák významne pred oči a podíval sa na Draka spod skloneného čela. Drak sa napolo obrátil, vrátil richtárovi jeho pohľad, zdalo sa, že chce čosi povedať, no potom akoby si to rozmyslel, sklopil zrak a dotknúc sa dvoma prstami strechy na klobúku, zavinšoval im dobré zdravie.
− Pôjdem na noc, − povedal. A doložil:
− Ak sa chce niekto pridať, ak chcete niekoho so mnou poslať, nech sa na mraku ohlási. − Zohol sa v nízkych dverách a zavrel ich za sebou spakruky.