Drak sa vracia - Kapitola 4 by Dobroslav Chrobk Lyrics
Šimon Jariabek pije v krčme u Baumhorna. Celý deň sa mocoval s klátmi na pltisku, a teraz tu pije. Celý deň zahlúšal sa prácou, a teraz sa zahlúša pálenkou. Ale v noci nemá sa čím zahlušiť. V noci je sám s myšlienkami, a ak sa mu dnes pálenka natoľko zbridí, že nedopije svoju mieru, tu ho bude spánok dlho obchádzať, na prsiach budú ho dláviť centy a cez uši budú mu diabli preťahovať ohnivé reťaze, ktoré sa tak rozrinčia, že môžu pobudiť všetkých susedov.
No susedia spia spánkom spravodlivých a neprídu mu na ratu. Spí aj Eva a nepočuje nič, hoci leží celkom blízko. Šimona to pajedí a nadúva zlosťou, až musí vstať a zavŕtať sa na šope do sena, kam, divdivúci, nemajú mocnosti pekiel, čo ho opantávajú taký ľahký prístup. Hádamže sem počuť pobožné meridzanie kráv. Hádam ich odháňa vôňa materinej dúšky. roztrúsenej pomedzi seno. Hádam sa im ťažko lezie na tých rozštiepených paprčkách hore rebríkom. Dosť na tom, Šimon cíti sa tu bezpečnejší a usína aspoň nad ránom ťažkým, vysiľujúcim spánkom.
Dnes večer je však rozhodnutý zostať v posteli, i nech príde sám Belzebub s celým kŕdľom pomocníkov. Potrebuje jasnú myseľ a vyčká pokojne budúce udalosti. Preto ani nebude piť nad mieru. Preto si stiahol klobúk hlboko do čela a nedá sa vyrušovať vyzývavými pohľadmi a posmešnými poznámkami.
Nevie vlastne, po čo sem prišiel. Nikto predsa nemôže posúriť rozhodnutie, ktoré dávno dozrelo − nie v ňom, ale kdesi mimo neho, v nejakom inom a cudzom svete, na ktorý nemôže vplývať a kam nemôže zasiahnuť. Všetci ostatní, i tí, čo tu stoja okolo, môžu si myslieť, že je to predovšetkým jeho vec. Sám však cíti, že sa ho Drakov návrat netýka viac ako ostatných a že ak už musí zasiahnuť, urobí tak nie z vlastnej vôle, ale iba ako vykonávateľ vyššej dákej moci, ktorá si ho naslepo vybrala spomedzi ostatných.
A tak tu sedí zbytočne a naprázdno, cedí pomedzi zuby pálenku a díva sa na žily na svojej pravici, ktorá leží pred ním na stole, akoby k nemu ani nepatrila, akoby to bol nejaký cudzí predmet, čo sa k nemu pridal len preto, lebo čiesi rozhodnutie zverilo naň úlohu, ktorú by sám nikdy nevykonal.
Krčma sa po Drakovej návšteve celkom naplnila a každý nový príchodzí nesie pred sebou zvesť o jeho návrate ako lampáš, ktorým si svieti na cestu. Každý sa však zháčil, keď zbadá Šimona, a každý zavesí nevypovedané posolstvo na hradu v povale rovno nad Šimonovu hlavu. Blikotavý plamienok osvetľuje jeho sklonenú šiju, dráždi ho a popudzuje k činu, ktorým by prerušil túto nerovnú a odpudzujúcu hru. Mal by jednoducho vstať a zmiznúť cez otvorené dvere v tme, ktorá ho skryje pred pohľadmi, čo sa tvária, že ho nevidia, no využívajú každú príležitosť, aby mu naznačili, že dobre vedia o každom jeho pohybe. Zlostí ho ich vyzývavá vypočítavosť. Vedia, že je v klepci, že nemôže inak. Tešia sa škodoradostne z jeho bezmocnosti. Áno, náhle mu je všetko jasné: oni, a nijaká vyššia moc si ho vybrali na vykonanie tejto šarhovskej úlohy. A ešte sa tvária, akoby ho tým boli bohvieako poctili. Čakajú vari dokonca, že sa im za to poďakuje, že si ich pozve na diváky, že im oznámi deň a hodinu: vtedy a vtedy, ráčte sa prísť podívať. Nie, just nie − na to sa darmo tešia. Zo svojej povinnosti sa nevyzuje, ale svedkov pritom nepotrebuje. Ani pomocníkov nie. Chce zostať sám a svoj, pretože sám je dosť mocný. Môžu sa o tom presvedčiť, ktokoľvek môže prísť a môže sa o tom presvedčiť. Tu je ruka a tu prázdny rumplík. Ak ruka stisne rumplík, rumplík sa rozprskne ako zhnitá hruška. Nech sa páči, každý sa o tom môže presvedčiť.
Áno, rumplík sa rozprskne, dlaň sa skrvaví a Šimon môže tým každého presvedčiť o svojej sile. Každého okrem seba, pretože jemu samému je náhle mdlo a nevoľno. Žalúdok sa mu obracia a cíti sa slabý ako práve uliahnuté teľa. Keď chce vstať, musí sa chytiť hrany stola a cestou ku dverám sa tacká, akoby bol vypil aspoň dve holby. Pred krčmou oprie sa lakťom o uhol a pokúša sa vydáviť, čo ho zdnuká tak tlačí. No leží to v ňom príliš hlboko a darmo sa s tým mocuje. Spustí sa na lavičku pod stenou, oprie hlavu medzi zaťaté päste a zavrie oči pred stúpajúcou povodňou. Cíti, ako sa jej mútna hladina vzdúva vždy vyššie a vyššie, ako špliecha okolo uhlov, ako sa na nej robia lievikovité víry, ktoré ho ťahajú stále hlbšie a hlbšie. Z diaľky počuť temné hučanie, dunivé nárazy a zdusené, krátke výkriky. Nemá sily vstať a ujsť. A ani niet kam ujať. Voda sa už dostala všade, povodeň zaplavila celý kraj. Dobre teda. Zostane tuná, nech sa stane, čo sa má stať.
Tí, čo vychádzajú z krčmy, vidia Šima na lavičke a myslia si, že spí. Nechávajú ho tak, nech sa vyspí, má pred sebou ťažký deň. Či ťažkú noc? Možno ešte túto noc...
Desiaty raz odtrúbil hlásnik, keď sa Šimon prebral. Odrátal si to v polospánku, a keď potom začul hlásnikov šúľavý krok, ako sa k nemu blíži od hradskej, vstal a vykročil na druhý bok. Nechcel, aby si ľudia, až bude po všetkom, rozprávali, že tu dnes sedel, že zaliezol do kúta, bokom od všetkých, ako pes, ktorý si potrebuje vylízať rany, utŕžené v nerovnom boji. Hlásnik by to iste vykrákoril. A pridal by ešte svoje, takže by to nakoniec naozaj vyzeralo, akoby sa sem bol utiahol len preto, aby si vylízal rany.
Ulica bola prázdna a bez života ako vyschnuté koryto potoka. Vliekol sa ním z nohy na nohu, s hlavou vtiahnutou medzi plecia, s rukami zaborenými do vrecká. Dlhé a únavné myšlienky snujú sa mu hlavou. Nemá chuť sledovať ich. Že sa Drak vrátil? A Že ho Eva mala rada? Ale veď o tom dobre vedel, keď si ju bral. Že ho ešte stále má rada? No a čo sa proti tomu dá robiť? Čo on môže proti tomu urobiť? Odpratať Draka? Dobre, ale bude mu potom lepšie? Komu bude potom lepšie? A že ak ho neodprace, Eva sa k nemu vráti? A keď bo odprace, zostane pri ňom? Fuj − čert by sa v tom vyznal. Najlepšie by bolo... Áno, čo by bolo najlepšie? Najlepšie by bolo zapľuť všetko a stratiť sa odtiaľto, z tohto prekliateho kútiska. Lenže či môže...? Čože by nemohol. Nezabudol ešte narábať širočinou, vie sa ohnať toporom. Dobrých tesárov potrebujú všade, nielen tuná. Namojveru je to dobrá myšlienka! Vezme z komory topor, pobíjačku, remennú zásteru a — hajde, majte ma radi! Ešte dnes večer vezme topor.
Nič ľahšie, nič jednoduchšie.
A už aj cíti v dlani svrbľavosť po javorovom porisku širočiny a topora. Už ho aj špejú podošvy spomienkou na vandrovanie po vydratých cestách, kde nad priekopou rastú čerešne, višne a bystrické slivky. Len ruku natiahneš, schýliš chvoju a naješ sa dosýta. Ani ti na um nezídu tunajší holopupkári. Schúliš sa pod stohom čerstvo vymlátenej slamy a do božieho rána vydrichmeš sa až-až. Ojojoj, Šimon Jariabek sa vo svete tak ľahko nestratí! Najtiaž vyjsť za dedinu a pustiť sa chodníkom poza Leštie. Potom to už pôjde jedna radosť.
A Šimonovi Jariabkovi je zrazu ľahko a veselo. Skoro by si zapískal. Vykročil pevnejšie a dovolil mesiacu, aby si ho pekne osvietil od hlavy po päty. On, Šimon Jariabek, nemá čo skrývať, môže si tu vykračovať ako človek, ktorého cesta je jasná a rovná. Ešte dnes, ešte toho večera odkrojí si do remennej kapsy rezeň, hodný rezeň slaniny, vezme do tanistry peceň chleba a − zbohom rodina: s toporom pod pazuchou, s pobíjačkou a remennou zásterou pustí sa v mene božom kade ľahšie, kade niet starostí s Drakom a vyžihárňou, s Evou, ktorá je pred bohom i pred ľuďmi jeho ženou, ale pred ním samým je cudzárom zaťatým a nepoddajným. Práve na priedomí musela mu zísť na um Eva. Vy vstala mu pred očami v ľahkom, žiadostivom opare, v ktorom sa mu vždy zjavovala na lúkach, keď za rána bosá v striebristej rose, s batôžkom na chrbte, s rumennými lícami od prudkej chôdze, prichádzala za ním s raňajkami. Zakaždým, keď ju tak zbadal, zaplesalo v ňom srdce radosťou: je to jednak len jeho žena, čo sa tu náhli orosenou trávou.
Už-už chcel odhodiť kosu a vztiahnuť oproti nej ramená Ale zakaždým búšilo ho čosi do pŕs, sotilo ho späť, takže keď sa Eva celkom priblížila, keď prišla k nemu na dva kroky a potreboval len vystrieť ruku, nevedel sa na ňu ani podívať.
I teraz sa tak zháčil, zastal na priedomí a pošúchal si dlaňou čelo. Hej, Eva môže zvrátiť všetky jeho plány. Na Evu si musí dať pozor. Najmä si musí dať pozor, aby nepozrel do jej očí. Do tých očí, čo sa vedia podívať spod obočia takým kolená podlamujúcim a sily roztápajúcim pohľadom. Eve sa vystúpi, Evu obíde na sto krokov, Eva nesmie zasiahnuť do jeho rozhodnutia. Pomädlil si ešte raz čelo, vdýchol zhlboka a potom odhodlane so sklonenou šijou vstúpil do pitvora. Vydržal všetko, vzal na seba všetko. Dokonca vedel pravidelne a bez zbytočného upozorňovania na seba vychlípať i polievku, čo mu nachystala. Toto bolo vari zo všetkého najťažšie. Každý glg cítil v pažeráku ako hrču rozpálenej žeraviny. Nik by neuveril, Že polievka, čo mu naostatok navarila ona, môže mať takúto chuť. Veď je to len obyčajná polievka. Preto ju chlípal hrdo a zanovite ako obyčajnú polievku. Niet v nej skúšky rozlúčenia, niet odriekania a zabúdania, ale len rasca, zápražka a zamrvenka. No jednak len vypotreboval skoro všetko svoje odhodlanie, kým sa mu ukázalo dno na miske. Potom vstal a ako každého večera chystal sa určiť prácu na zajtra. Nevie si však napochytre vymyslieť nič pravdepodobné. Ale ona čaká na jeho slovo. Je to jediné slovo, ktoré k nej prevraví za celý boží deň. Cíti, že naň čaká a díva sa mu do zátylia. To ho tak vyčerpáva, tak ho to hrdúsi, že už ďalej nevládze a povie jej, povie jej, na čo tak dlho čakala. Povie jej, že sa jej vrátil a že môže k nemu ísť, že jej nebude brániť, pretože on, jej muž, odíde ešte tej noci a urobí miesto tomu druhému.
To všetko jej chcel povedať. Chcel jej vyložiť, že tak to bude najlepšie, že je to jediné múdre východisko. No zmohol sa iba na tri slová. A jedno z nich, to ostatné, bolo ešte k tomu plné zúfalstva, biedy, pokorenej hrdosti, bezmocnosti a všetkého toho, čo roky a roky pred ňou skrýval, o čom sa nikdy nemala dozvedieť. Teraz je už všetko von, teraz je už všetko spálené, teraz už berie do dlane kľučku a zaviera za sebou dvere medzi ňou a ním.
Potom sa zvalil na posteľ a zdalo sa mu, že zaspal alebo sa prepadol niekam, kde prestal vnímať seba i okolie. Po čase, po dlhom čase počul (alebo sa mu zdalo, že počuje) vrzgnúť dvere a videl (alebo sa mu len zdalo, že vidí) mihnúť sa popod obloky jej tieň. Ide teda za ním. Nepočkala ani len do rána. Dobre mu tak. Mal sa na to pripraviť. Mal s tým rátať, načo by aj čakala ešte deň, týždeň, keď už čakala toľké roky. A tu kŕč, čo ho dosiaľ zvieral, náhle povolil. Napätie sa uvoľnilo a zostáva po ňom len hluchá otupenosť. Vstáva, nohy ho poslúchajú, ale necíti v nich nijaký život. Oči vidia, uši počujú, ale správu o tom, čo vidia, čo počujú, nepodávajú ďalej. Hlava zostáva prázdna. Nič sa jej netýka, nič ju nezamestnáva. Nejaký bezduchý stroj poháňa ďalej jeho telo. Telo sa mechanicky premiesťuje, zaujíma rozličné polohy, skláňa a narovnáva sa, berie po pamäti v mesačnom pološere z komory topor, širočinu, pobíjačku, remennú zásteru a viaže to všetko do plátenej tanistry. Čiasi cudzia ruka odkrojí z komína pôlt slaniny, berie peceň chleba z omarie. Všetko je už hotové, všetko pripravené, keď sa zrazu ochabnutý bubienok v uchu znovu napružil a začal dávať poplašné signály do vedomia. Klop, klop. Klop, klop. Čo to? Čie sú to kroky pod oblokmi? Rýchle sotil pripravenú tanistru pod stôl a sám sa vyvalil na posteľ. Tajil dych a tváril sa, že spí, keď počul Evine kroky v pitvore. Počul, ako sa tam zobliekala. a potom videl, ako vkĺzla k nemu do izby. Mesačný svit olizol jej vztiahnuté rameno, keď si naprávala vlasy v zátylí, a posvietil na jej tvár, ktorá bola napodiv pokojná a vyrovnaná. Taký istý bol i jej dych, keď si potom ľahla a keď v izbe náhle zavládol mier, keď všetko zrazu zaplavilo neobyčajné, sviatočné ticho. Ako dobre, ako voľne sa mu zrazu dýchalo. Akoby niekto sňal z jeho pŕs vlkolaka, ktorý ho dlávil a cical mu krv v hroznom, dusivom sne. Akoby ho bol v poslednej chvíli vytiahol z prepadliska, v ktorom sa už-už zadúšal.
Teraz je už všetko jasné. Eva sa k nemu vrátila. Mohla tam zostať, ale vrátila sa a zostane pri ňom. Lenže práve tu je malý háčik: či naozaj zostane? Pravdaže, zostane. Musí zostať, 0 to sa už postará on, Šimon Jariabek.
A už aj vstáva, opatrne našľapuje, pozorne sníma sekeru z rebríka a nesmierne potichu obracia zvonku kľúč na dva spusty. Berie si ho do vačku a kradne sa popri stenách na záhumnie. Tam chvíľu postoji, lebo je prekvapený, že je už skoro biely deň, že nebo na východe jasne planie ako sviatočne osvetlený oltár, že obilie stojí ticho a nepohnute ako nábožné zhromaždenie, že sa všetko nádherne ligoce v trblietavej rose a že mu nad hlavou vzrušene zatrilkoval škovran. A k tomu všetkému vyliala sa zrazu spoza návršia prosto proti nemu taká záplava svetla a jasu, akoby odtiaľ vychádzal kráľovský sprievod v celej sláve a nádhere. Naozaj, musel sa pritisnúť k humnu, pod ktorým stál, aby ho tá záplava nezaliala, aby sa v nej neutopil, skôr než stačí zachytiť dych.
Stojí tam pod humnom s otvorenými ústami a hľadí ako prikovaný na celé to divadlo. Porisko sekery vykĺzlo mu z dlane. Všetko, čo prežil nedávno, mieša sa s tým. čo práve prežíva, akoby doň ktosi siahol obrovskou habarkou. Namojpravdu, je z toho pekný zátrepok: Eva, Drak, krčma, sekera, tanistra pod posteľou, to všetko v tme, a teraz náhle toto hýrenie svetla a jasu. Brr, cíti sa, akoby ho ktosi hodil do vody, poriadne studenej vody, v ktorej mu naraz prešli driemoty.
Najtiaž sa však odlepiť od steny, na ktorú je ako pribitý tisícmi lúčov slnečného jasu. Najtiaž urobiť krok alebo dva. Tak − pôjde to. Chlapík, čo si dá rady s kubíkovým klátom, čo rozmliaždi rumplík ako škrupinu z vajca, poradí si aj v takomto položení. Nezabudne ani na potrebnú opatrnosť a obíde vyžiháreň pekne zďaleka, aby sa k nej dostal spoza lieštia, ktoré sa jej skoro dotýka ostatnými kriakmi. Tu, práve tento ker ja príhodný na pokojné vyčkanie toho, čo má prísť. Učupí sa za ním, rozhrnie dve chvojky, čo mu zacláňajú výhľad, a nemusí sa ani namáhať, aby mu neušlo nič s toho, čo sa deje tamdolu. Vyčíha si vhodná chvíľu, a ani sa nenazdá, všetko bude hotové.
Ostrie na sekere sa leskne s mrazivým súhlasom. Zachytili sa na ňom tri kvapky rosy. Chvejú a trblietajú sa v rannom slnci, akoby do nich vstúpil podivný, zahriaknutý život. Akoby sa chceli čím skôr dostať z miesta, na ktorom prilipli. Akoby na to vynakladali najväčšie úsilie, až sa s toho celé trasú a ihrajú dúhovými farbami. A naozaj, po chvíli sa im to aj podarilo. Opustili ostrie sekery, vyparili sa. Nerušia už Šimona uľakanou prítomnosťou a Šimon sa znova pokúša sústrediť na svoju úlohu.
Naoko nič sa už v blízkosti nedeje. Všetko stŕplo v napätom vyčkávaní príhodnej chvíle. No Šimon ešte vždy postihuje množstvo drobných chvejivých pohybov, ktoré rozptyľujú jeho pozornosť. Neviditeľná ruka ustavične premiestňuje kulisy scenérie. Striebrošedivé fľaky orosenej trávy menia navidomoči tvar a polohu, sťahujú sa do tônistých miest a ich pôsobnosť v tejto dráme blíži sa nezadržateľne k tragickému vyvrcholeniu. K rovnakému účinku speje hrozivé preskupovanie chmár na obzore. Podľa povelov neznámeho komandanta sústreďujú sa v mohutných šíkoch k tomu istému miestu na oblohe, pripravené každú chvíľu vyraziť na rozhodujúci útok. Obrys hôr, ktorý znáša všetku ťarchu chvíle, celý sa chveje nedočkavosťou.
Kde však ostáva Drak? Jeho výstup je už dostatočne pripravený. Každú chvíľu môže sa zjaviť sprava či zľava. Najpravdepodobnejšie je, že sa ukáže v dverách vyžihárne. Dvere neslobodno v nijakom prípade spustiť z očí. Nie je však vôbec vylúčené, že sem nevpadne od chrbta a že nerozrieši situáciu nejakým nadprirodzeným zásahom.
Ba hej, len to by nám chýbalo! Pre istotu preskúmame ešte raz a dôkladne okolie. Vľavo a vpravo je všetko v poriadku. No tu sa čosi pohlo. Eh, to len jašterička vystrčila zvedavý rypáčik spomedzi raždia. A tu čosi šuchlo. To zas žltochvost zahniezdil sa v hniezde. No toto − fuj, aby ťa parom vzal! Ohavné zatúlané kocúrisko duluje pomedzi kry za mladými vtáčatami.
Ale teraz − teraz sa konečne zjavil Drak! A naozaj... nevychádza dvermi, vynoril sa spoza uhla svojej chalupy. Ako dlho tam bol a čo tam mohol stvárať? Nesie v rukách rebrík a díva sa skúmavo pod ústrešie. Azda len netrčal cez celý čas na streche a nepozoroval nás ponad jej hrebeň? Nie, zdá sa, že je to nemožné: rebrík je na to prikrátky. Čo však má za lubom, čo hľadá pod ústreším? Ah, áno, je tam plno lastovičích hniezd. Za jeho neprítomnosti nikým nevyrušované rozmnožili sa tam náramne. Ale nie, neráňa ich dolu, na to by mu stačila žŕdka. Naopak, skúma každé hniezdo jednotlive a pod tie, ktoré sú plné, pribíja úzke doštičky. Už rozumieme. Pekné zamestnanie pre chlapa! A koľko práce si s tým dáva. Ako starostlivo vymeriava, aby doštičky ležali pekne v jednom rade. Vzal si na to dokonca nebožiec. Vŕta, hľa, diery pre drevené kliny pod doštičky. Zrejme len preto, aby priamym zatĺkaním klinov do steny nevyplašil lastovičky z hniezd. Nuž toto! Naozaj sme nečakali, že nájdeme Draka pri takomto zamestnaní. Zdá sa, že naše poslanie sa tým skončilo. Či možno skočiť od chrbta na chlapa, ktorý si dáva toľko roboty s ošetrovaním lastovičích hniezd?
Teraz, hľa, lezie dolu rebríkom, dvíha čosi zo zeme a prikladá k ústam. Celkom zreteľne vidno lastovičie mláďa a jeho rozpľaštený zobáčik so žltými fľakmi v kútikoch. Pritkýna si ho k ústam a dáva mu slinu spomedzi našpúlených perí. Áno, práve tak sme to robili ako deti. Kto by si však na to dnes spomenul, keby nie Draka. Naozaj, je trápne dívať sa, keď sa dospelý človek zamestnáva vecami, ktoré patria deťom. Odplazíme sa trochu ďalej. Naša úloha je už aj tak skončená. Keby sa tu bol ukázal chlap, správali by sme sa ako chlapi. Keďže sa však zjavil taký, čo sa zamestnáva vecami pre chlapa nepochopiteľnými, nebudeme ho vyrušovať a odídeme po svojej práci. Nech nás za to vysmejú tí, čo to nebudú schopní porozumieť!
No susedia spia spánkom spravodlivých a neprídu mu na ratu. Spí aj Eva a nepočuje nič, hoci leží celkom blízko. Šimona to pajedí a nadúva zlosťou, až musí vstať a zavŕtať sa na šope do sena, kam, divdivúci, nemajú mocnosti pekiel, čo ho opantávajú taký ľahký prístup. Hádamže sem počuť pobožné meridzanie kráv. Hádam ich odháňa vôňa materinej dúšky. roztrúsenej pomedzi seno. Hádam sa im ťažko lezie na tých rozštiepených paprčkách hore rebríkom. Dosť na tom, Šimon cíti sa tu bezpečnejší a usína aspoň nad ránom ťažkým, vysiľujúcim spánkom.
Dnes večer je však rozhodnutý zostať v posteli, i nech príde sám Belzebub s celým kŕdľom pomocníkov. Potrebuje jasnú myseľ a vyčká pokojne budúce udalosti. Preto ani nebude piť nad mieru. Preto si stiahol klobúk hlboko do čela a nedá sa vyrušovať vyzývavými pohľadmi a posmešnými poznámkami.
Nevie vlastne, po čo sem prišiel. Nikto predsa nemôže posúriť rozhodnutie, ktoré dávno dozrelo − nie v ňom, ale kdesi mimo neho, v nejakom inom a cudzom svete, na ktorý nemôže vplývať a kam nemôže zasiahnuť. Všetci ostatní, i tí, čo tu stoja okolo, môžu si myslieť, že je to predovšetkým jeho vec. Sám však cíti, že sa ho Drakov návrat netýka viac ako ostatných a že ak už musí zasiahnuť, urobí tak nie z vlastnej vôle, ale iba ako vykonávateľ vyššej dákej moci, ktorá si ho naslepo vybrala spomedzi ostatných.
A tak tu sedí zbytočne a naprázdno, cedí pomedzi zuby pálenku a díva sa na žily na svojej pravici, ktorá leží pred ním na stole, akoby k nemu ani nepatrila, akoby to bol nejaký cudzí predmet, čo sa k nemu pridal len preto, lebo čiesi rozhodnutie zverilo naň úlohu, ktorú by sám nikdy nevykonal.
Krčma sa po Drakovej návšteve celkom naplnila a každý nový príchodzí nesie pred sebou zvesť o jeho návrate ako lampáš, ktorým si svieti na cestu. Každý sa však zháčil, keď zbadá Šimona, a každý zavesí nevypovedané posolstvo na hradu v povale rovno nad Šimonovu hlavu. Blikotavý plamienok osvetľuje jeho sklonenú šiju, dráždi ho a popudzuje k činu, ktorým by prerušil túto nerovnú a odpudzujúcu hru. Mal by jednoducho vstať a zmiznúť cez otvorené dvere v tme, ktorá ho skryje pred pohľadmi, čo sa tvária, že ho nevidia, no využívajú každú príležitosť, aby mu naznačili, že dobre vedia o každom jeho pohybe. Zlostí ho ich vyzývavá vypočítavosť. Vedia, že je v klepci, že nemôže inak. Tešia sa škodoradostne z jeho bezmocnosti. Áno, náhle mu je všetko jasné: oni, a nijaká vyššia moc si ho vybrali na vykonanie tejto šarhovskej úlohy. A ešte sa tvária, akoby ho tým boli bohvieako poctili. Čakajú vari dokonca, že sa im za to poďakuje, že si ich pozve na diváky, že im oznámi deň a hodinu: vtedy a vtedy, ráčte sa prísť podívať. Nie, just nie − na to sa darmo tešia. Zo svojej povinnosti sa nevyzuje, ale svedkov pritom nepotrebuje. Ani pomocníkov nie. Chce zostať sám a svoj, pretože sám je dosť mocný. Môžu sa o tom presvedčiť, ktokoľvek môže prísť a môže sa o tom presvedčiť. Tu je ruka a tu prázdny rumplík. Ak ruka stisne rumplík, rumplík sa rozprskne ako zhnitá hruška. Nech sa páči, každý sa o tom môže presvedčiť.
Áno, rumplík sa rozprskne, dlaň sa skrvaví a Šimon môže tým každého presvedčiť o svojej sile. Každého okrem seba, pretože jemu samému je náhle mdlo a nevoľno. Žalúdok sa mu obracia a cíti sa slabý ako práve uliahnuté teľa. Keď chce vstať, musí sa chytiť hrany stola a cestou ku dverám sa tacká, akoby bol vypil aspoň dve holby. Pred krčmou oprie sa lakťom o uhol a pokúša sa vydáviť, čo ho zdnuká tak tlačí. No leží to v ňom príliš hlboko a darmo sa s tým mocuje. Spustí sa na lavičku pod stenou, oprie hlavu medzi zaťaté päste a zavrie oči pred stúpajúcou povodňou. Cíti, ako sa jej mútna hladina vzdúva vždy vyššie a vyššie, ako špliecha okolo uhlov, ako sa na nej robia lievikovité víry, ktoré ho ťahajú stále hlbšie a hlbšie. Z diaľky počuť temné hučanie, dunivé nárazy a zdusené, krátke výkriky. Nemá sily vstať a ujsť. A ani niet kam ujať. Voda sa už dostala všade, povodeň zaplavila celý kraj. Dobre teda. Zostane tuná, nech sa stane, čo sa má stať.
Tí, čo vychádzajú z krčmy, vidia Šima na lavičke a myslia si, že spí. Nechávajú ho tak, nech sa vyspí, má pred sebou ťažký deň. Či ťažkú noc? Možno ešte túto noc...
Desiaty raz odtrúbil hlásnik, keď sa Šimon prebral. Odrátal si to v polospánku, a keď potom začul hlásnikov šúľavý krok, ako sa k nemu blíži od hradskej, vstal a vykročil na druhý bok. Nechcel, aby si ľudia, až bude po všetkom, rozprávali, že tu dnes sedel, že zaliezol do kúta, bokom od všetkých, ako pes, ktorý si potrebuje vylízať rany, utŕžené v nerovnom boji. Hlásnik by to iste vykrákoril. A pridal by ešte svoje, takže by to nakoniec naozaj vyzeralo, akoby sa sem bol utiahol len preto, aby si vylízal rany.
Ulica bola prázdna a bez života ako vyschnuté koryto potoka. Vliekol sa ním z nohy na nohu, s hlavou vtiahnutou medzi plecia, s rukami zaborenými do vrecká. Dlhé a únavné myšlienky snujú sa mu hlavou. Nemá chuť sledovať ich. Že sa Drak vrátil? A Že ho Eva mala rada? Ale veď o tom dobre vedel, keď si ju bral. Že ho ešte stále má rada? No a čo sa proti tomu dá robiť? Čo on môže proti tomu urobiť? Odpratať Draka? Dobre, ale bude mu potom lepšie? Komu bude potom lepšie? A že ak ho neodprace, Eva sa k nemu vráti? A keď bo odprace, zostane pri ňom? Fuj − čert by sa v tom vyznal. Najlepšie by bolo... Áno, čo by bolo najlepšie? Najlepšie by bolo zapľuť všetko a stratiť sa odtiaľto, z tohto prekliateho kútiska. Lenže či môže...? Čože by nemohol. Nezabudol ešte narábať širočinou, vie sa ohnať toporom. Dobrých tesárov potrebujú všade, nielen tuná. Namojveru je to dobrá myšlienka! Vezme z komory topor, pobíjačku, remennú zásteru a — hajde, majte ma radi! Ešte dnes večer vezme topor.
Nič ľahšie, nič jednoduchšie.
A už aj cíti v dlani svrbľavosť po javorovom porisku širočiny a topora. Už ho aj špejú podošvy spomienkou na vandrovanie po vydratých cestách, kde nad priekopou rastú čerešne, višne a bystrické slivky. Len ruku natiahneš, schýliš chvoju a naješ sa dosýta. Ani ti na um nezídu tunajší holopupkári. Schúliš sa pod stohom čerstvo vymlátenej slamy a do božieho rána vydrichmeš sa až-až. Ojojoj, Šimon Jariabek sa vo svete tak ľahko nestratí! Najtiaž vyjsť za dedinu a pustiť sa chodníkom poza Leštie. Potom to už pôjde jedna radosť.
A Šimonovi Jariabkovi je zrazu ľahko a veselo. Skoro by si zapískal. Vykročil pevnejšie a dovolil mesiacu, aby si ho pekne osvietil od hlavy po päty. On, Šimon Jariabek, nemá čo skrývať, môže si tu vykračovať ako človek, ktorého cesta je jasná a rovná. Ešte dnes, ešte toho večera odkrojí si do remennej kapsy rezeň, hodný rezeň slaniny, vezme do tanistry peceň chleba a − zbohom rodina: s toporom pod pazuchou, s pobíjačkou a remennou zásterou pustí sa v mene božom kade ľahšie, kade niet starostí s Drakom a vyžihárňou, s Evou, ktorá je pred bohom i pred ľuďmi jeho ženou, ale pred ním samým je cudzárom zaťatým a nepoddajným. Práve na priedomí musela mu zísť na um Eva. Vy vstala mu pred očami v ľahkom, žiadostivom opare, v ktorom sa mu vždy zjavovala na lúkach, keď za rána bosá v striebristej rose, s batôžkom na chrbte, s rumennými lícami od prudkej chôdze, prichádzala za ním s raňajkami. Zakaždým, keď ju tak zbadal, zaplesalo v ňom srdce radosťou: je to jednak len jeho žena, čo sa tu náhli orosenou trávou.
Už-už chcel odhodiť kosu a vztiahnuť oproti nej ramená Ale zakaždým búšilo ho čosi do pŕs, sotilo ho späť, takže keď sa Eva celkom priblížila, keď prišla k nemu na dva kroky a potreboval len vystrieť ruku, nevedel sa na ňu ani podívať.
I teraz sa tak zháčil, zastal na priedomí a pošúchal si dlaňou čelo. Hej, Eva môže zvrátiť všetky jeho plány. Na Evu si musí dať pozor. Najmä si musí dať pozor, aby nepozrel do jej očí. Do tých očí, čo sa vedia podívať spod obočia takým kolená podlamujúcim a sily roztápajúcim pohľadom. Eve sa vystúpi, Evu obíde na sto krokov, Eva nesmie zasiahnuť do jeho rozhodnutia. Pomädlil si ešte raz čelo, vdýchol zhlboka a potom odhodlane so sklonenou šijou vstúpil do pitvora. Vydržal všetko, vzal na seba všetko. Dokonca vedel pravidelne a bez zbytočného upozorňovania na seba vychlípať i polievku, čo mu nachystala. Toto bolo vari zo všetkého najťažšie. Každý glg cítil v pažeráku ako hrču rozpálenej žeraviny. Nik by neuveril, Že polievka, čo mu naostatok navarila ona, môže mať takúto chuť. Veď je to len obyčajná polievka. Preto ju chlípal hrdo a zanovite ako obyčajnú polievku. Niet v nej skúšky rozlúčenia, niet odriekania a zabúdania, ale len rasca, zápražka a zamrvenka. No jednak len vypotreboval skoro všetko svoje odhodlanie, kým sa mu ukázalo dno na miske. Potom vstal a ako každého večera chystal sa určiť prácu na zajtra. Nevie si však napochytre vymyslieť nič pravdepodobné. Ale ona čaká na jeho slovo. Je to jediné slovo, ktoré k nej prevraví za celý boží deň. Cíti, že naň čaká a díva sa mu do zátylia. To ho tak vyčerpáva, tak ho to hrdúsi, že už ďalej nevládze a povie jej, povie jej, na čo tak dlho čakala. Povie jej, že sa jej vrátil a že môže k nemu ísť, že jej nebude brániť, pretože on, jej muž, odíde ešte tej noci a urobí miesto tomu druhému.
To všetko jej chcel povedať. Chcel jej vyložiť, že tak to bude najlepšie, že je to jediné múdre východisko. No zmohol sa iba na tri slová. A jedno z nich, to ostatné, bolo ešte k tomu plné zúfalstva, biedy, pokorenej hrdosti, bezmocnosti a všetkého toho, čo roky a roky pred ňou skrýval, o čom sa nikdy nemala dozvedieť. Teraz je už všetko von, teraz je už všetko spálené, teraz už berie do dlane kľučku a zaviera za sebou dvere medzi ňou a ním.
Potom sa zvalil na posteľ a zdalo sa mu, že zaspal alebo sa prepadol niekam, kde prestal vnímať seba i okolie. Po čase, po dlhom čase počul (alebo sa mu zdalo, že počuje) vrzgnúť dvere a videl (alebo sa mu len zdalo, že vidí) mihnúť sa popod obloky jej tieň. Ide teda za ním. Nepočkala ani len do rána. Dobre mu tak. Mal sa na to pripraviť. Mal s tým rátať, načo by aj čakala ešte deň, týždeň, keď už čakala toľké roky. A tu kŕč, čo ho dosiaľ zvieral, náhle povolil. Napätie sa uvoľnilo a zostáva po ňom len hluchá otupenosť. Vstáva, nohy ho poslúchajú, ale necíti v nich nijaký život. Oči vidia, uši počujú, ale správu o tom, čo vidia, čo počujú, nepodávajú ďalej. Hlava zostáva prázdna. Nič sa jej netýka, nič ju nezamestnáva. Nejaký bezduchý stroj poháňa ďalej jeho telo. Telo sa mechanicky premiesťuje, zaujíma rozličné polohy, skláňa a narovnáva sa, berie po pamäti v mesačnom pološere z komory topor, širočinu, pobíjačku, remennú zásteru a viaže to všetko do plátenej tanistry. Čiasi cudzia ruka odkrojí z komína pôlt slaniny, berie peceň chleba z omarie. Všetko je už hotové, všetko pripravené, keď sa zrazu ochabnutý bubienok v uchu znovu napružil a začal dávať poplašné signály do vedomia. Klop, klop. Klop, klop. Čo to? Čie sú to kroky pod oblokmi? Rýchle sotil pripravenú tanistru pod stôl a sám sa vyvalil na posteľ. Tajil dych a tváril sa, že spí, keď počul Evine kroky v pitvore. Počul, ako sa tam zobliekala. a potom videl, ako vkĺzla k nemu do izby. Mesačný svit olizol jej vztiahnuté rameno, keď si naprávala vlasy v zátylí, a posvietil na jej tvár, ktorá bola napodiv pokojná a vyrovnaná. Taký istý bol i jej dych, keď si potom ľahla a keď v izbe náhle zavládol mier, keď všetko zrazu zaplavilo neobyčajné, sviatočné ticho. Ako dobre, ako voľne sa mu zrazu dýchalo. Akoby niekto sňal z jeho pŕs vlkolaka, ktorý ho dlávil a cical mu krv v hroznom, dusivom sne. Akoby ho bol v poslednej chvíli vytiahol z prepadliska, v ktorom sa už-už zadúšal.
Teraz je už všetko jasné. Eva sa k nemu vrátila. Mohla tam zostať, ale vrátila sa a zostane pri ňom. Lenže práve tu je malý háčik: či naozaj zostane? Pravdaže, zostane. Musí zostať, 0 to sa už postará on, Šimon Jariabek.
A už aj vstáva, opatrne našľapuje, pozorne sníma sekeru z rebríka a nesmierne potichu obracia zvonku kľúč na dva spusty. Berie si ho do vačku a kradne sa popri stenách na záhumnie. Tam chvíľu postoji, lebo je prekvapený, že je už skoro biely deň, že nebo na východe jasne planie ako sviatočne osvetlený oltár, že obilie stojí ticho a nepohnute ako nábožné zhromaždenie, že sa všetko nádherne ligoce v trblietavej rose a že mu nad hlavou vzrušene zatrilkoval škovran. A k tomu všetkému vyliala sa zrazu spoza návršia prosto proti nemu taká záplava svetla a jasu, akoby odtiaľ vychádzal kráľovský sprievod v celej sláve a nádhere. Naozaj, musel sa pritisnúť k humnu, pod ktorým stál, aby ho tá záplava nezaliala, aby sa v nej neutopil, skôr než stačí zachytiť dych.
Stojí tam pod humnom s otvorenými ústami a hľadí ako prikovaný na celé to divadlo. Porisko sekery vykĺzlo mu z dlane. Všetko, čo prežil nedávno, mieša sa s tým. čo práve prežíva, akoby doň ktosi siahol obrovskou habarkou. Namojpravdu, je z toho pekný zátrepok: Eva, Drak, krčma, sekera, tanistra pod posteľou, to všetko v tme, a teraz náhle toto hýrenie svetla a jasu. Brr, cíti sa, akoby ho ktosi hodil do vody, poriadne studenej vody, v ktorej mu naraz prešli driemoty.
Najtiaž sa však odlepiť od steny, na ktorú je ako pribitý tisícmi lúčov slnečného jasu. Najtiaž urobiť krok alebo dva. Tak − pôjde to. Chlapík, čo si dá rady s kubíkovým klátom, čo rozmliaždi rumplík ako škrupinu z vajca, poradí si aj v takomto položení. Nezabudne ani na potrebnú opatrnosť a obíde vyžiháreň pekne zďaleka, aby sa k nej dostal spoza lieštia, ktoré sa jej skoro dotýka ostatnými kriakmi. Tu, práve tento ker ja príhodný na pokojné vyčkanie toho, čo má prísť. Učupí sa za ním, rozhrnie dve chvojky, čo mu zacláňajú výhľad, a nemusí sa ani namáhať, aby mu neušlo nič s toho, čo sa deje tamdolu. Vyčíha si vhodná chvíľu, a ani sa nenazdá, všetko bude hotové.
Ostrie na sekere sa leskne s mrazivým súhlasom. Zachytili sa na ňom tri kvapky rosy. Chvejú a trblietajú sa v rannom slnci, akoby do nich vstúpil podivný, zahriaknutý život. Akoby sa chceli čím skôr dostať z miesta, na ktorom prilipli. Akoby na to vynakladali najväčšie úsilie, až sa s toho celé trasú a ihrajú dúhovými farbami. A naozaj, po chvíli sa im to aj podarilo. Opustili ostrie sekery, vyparili sa. Nerušia už Šimona uľakanou prítomnosťou a Šimon sa znova pokúša sústrediť na svoju úlohu.
Naoko nič sa už v blízkosti nedeje. Všetko stŕplo v napätom vyčkávaní príhodnej chvíle. No Šimon ešte vždy postihuje množstvo drobných chvejivých pohybov, ktoré rozptyľujú jeho pozornosť. Neviditeľná ruka ustavične premiestňuje kulisy scenérie. Striebrošedivé fľaky orosenej trávy menia navidomoči tvar a polohu, sťahujú sa do tônistých miest a ich pôsobnosť v tejto dráme blíži sa nezadržateľne k tragickému vyvrcholeniu. K rovnakému účinku speje hrozivé preskupovanie chmár na obzore. Podľa povelov neznámeho komandanta sústreďujú sa v mohutných šíkoch k tomu istému miestu na oblohe, pripravené každú chvíľu vyraziť na rozhodujúci útok. Obrys hôr, ktorý znáša všetku ťarchu chvíle, celý sa chveje nedočkavosťou.
Kde však ostáva Drak? Jeho výstup je už dostatočne pripravený. Každú chvíľu môže sa zjaviť sprava či zľava. Najpravdepodobnejšie je, že sa ukáže v dverách vyžihárne. Dvere neslobodno v nijakom prípade spustiť z očí. Nie je však vôbec vylúčené, že sem nevpadne od chrbta a že nerozrieši situáciu nejakým nadprirodzeným zásahom.
Ba hej, len to by nám chýbalo! Pre istotu preskúmame ešte raz a dôkladne okolie. Vľavo a vpravo je všetko v poriadku. No tu sa čosi pohlo. Eh, to len jašterička vystrčila zvedavý rypáčik spomedzi raždia. A tu čosi šuchlo. To zas žltochvost zahniezdil sa v hniezde. No toto − fuj, aby ťa parom vzal! Ohavné zatúlané kocúrisko duluje pomedzi kry za mladými vtáčatami.
Ale teraz − teraz sa konečne zjavil Drak! A naozaj... nevychádza dvermi, vynoril sa spoza uhla svojej chalupy. Ako dlho tam bol a čo tam mohol stvárať? Nesie v rukách rebrík a díva sa skúmavo pod ústrešie. Azda len netrčal cez celý čas na streche a nepozoroval nás ponad jej hrebeň? Nie, zdá sa, že je to nemožné: rebrík je na to prikrátky. Čo však má za lubom, čo hľadá pod ústreším? Ah, áno, je tam plno lastovičích hniezd. Za jeho neprítomnosti nikým nevyrušované rozmnožili sa tam náramne. Ale nie, neráňa ich dolu, na to by mu stačila žŕdka. Naopak, skúma každé hniezdo jednotlive a pod tie, ktoré sú plné, pribíja úzke doštičky. Už rozumieme. Pekné zamestnanie pre chlapa! A koľko práce si s tým dáva. Ako starostlivo vymeriava, aby doštičky ležali pekne v jednom rade. Vzal si na to dokonca nebožiec. Vŕta, hľa, diery pre drevené kliny pod doštičky. Zrejme len preto, aby priamym zatĺkaním klinov do steny nevyplašil lastovičky z hniezd. Nuž toto! Naozaj sme nečakali, že nájdeme Draka pri takomto zamestnaní. Zdá sa, že naše poslanie sa tým skončilo. Či možno skočiť od chrbta na chlapa, ktorý si dáva toľko roboty s ošetrovaním lastovičích hniezd?
Teraz, hľa, lezie dolu rebríkom, dvíha čosi zo zeme a prikladá k ústam. Celkom zreteľne vidno lastovičie mláďa a jeho rozpľaštený zobáčik so žltými fľakmi v kútikoch. Pritkýna si ho k ústam a dáva mu slinu spomedzi našpúlených perí. Áno, práve tak sme to robili ako deti. Kto by si však na to dnes spomenul, keby nie Draka. Naozaj, je trápne dívať sa, keď sa dospelý človek zamestnáva vecami, ktoré patria deťom. Odplazíme sa trochu ďalej. Naša úloha je už aj tak skončená. Keby sa tu bol ukázal chlap, správali by sme sa ako chlapi. Keďže sa však zjavil taký, čo sa zamestnáva vecami pre chlapa nepochopiteľnými, nebudeme ho vyrušovať a odídeme po svojej práci. Nech nás za to vysmejú tí, čo to nebudú schopní porozumieť!