Drak sa vracia - Kapitola 2 by Dobroslav Chrobk Lyrics
Vrátil sa teda.
Vedela odprvoti, že sa raz vráti, a čakala, že sa vráti práve v takýto večer, keď jej prsia budú navreté túžbou a jej ústa rozpuknú sa milosťou. Ako ho li? Drak, Čierny Macek, Lepiš Madlušovie. A aké mená mu dávala ona? Ozaj, ako by ho oslovila, keby zrazu vyvstal pred ňou: vysoký, čierny, vychudnutý, s očami, ktoré vraj vedia porobiť? Našla by preň jedno z tých mien, ktoré mu dávala za dlhých nocí, keď tu nebol a ona nevedela o ňom viac, ako že raz bol pri nej a stretol ju navrch Pekle, kde vyvstal pred ňou, akoby vyrástol zo zeme, keď niesla batoh ľanu z toho veľkého štôchu na Kráľovej. Založil si vtedy ruky vbok, usmieval sa a znezrady, keď k nemu zdvihla splašený zrak, chytil ju za plecia, pritiahol k sebe a bozkal rovno doprostred úst. Bozkal ju raz, dva razy, bohvie koľkokrát, stále pritom ukazujúc veselé, vlhké zuby, nič nevysvetľujúc a na nič sa nespytujúc. Nie div, že zrazu stal sa jej batoh na chrbte náramne ťažký, stiahol ju k zemi a ona si sadla so smiešne rozloženými nohami a s vyhrnutou sukňou. A on nad ňou stál a smial sa celkom nahlas, akoby nemal lepšiu robotu. Stál nad ňou ako ten, čo si môže rozkázať a môže robiť, čo sa mu zapáči, pretože ona je celkom slabá a bezmocná. Taká bezmocná, že necítila ani hanbu ani nijaké pokorenie nad tým, že ju bozkával do tých čias, kým sa pod ňou nepodlomili kolená a kým sa pred ním nerozložila so smiešne vykasanou sukňou.
Je pravda, potom sa usiloval všetko napraviť. Ale jej sa nezdalo, že by bolo treba niečo naprávať. Prijala jeho úslužnosť, s ktorou jej pomohol vstať a naprával batoh na jej chrbte, ako príjemnú samozrejmosť a vážna účasť v jeho tvári, keď sa jej naposledy podíval do očí, povedala za neho i za ňu všetko, čo bolo potrebné povedať.
Až po chvíli, keď išla sama dolu Peklom (On zostal stáť na samom vrchu s rukami vbok a s pohľadom upretým vysoko ponad ňu na obrys hôr na obzore), až potom, keď sa jej všetko rozležalo v hlave, stiahla si šatku hlbšie do čela. Nie od hanby, ale z obavy, aby ju nevyzradili oči, kde dosiaľ planul hlboko založený plameň, ktorý sa do nich preniesol z jeho tmavých zorníc. Nik sa nesmie dozvedieť, že podľahla tomuto upriamenému a všetko stravujúcemu čiernemu plameňu.
Býval vo vyžihárni za dedinou. Cez deň ho vídali sústredeného v práci a vždy samého: v jame na hlinu, za hrnčiarskym kruhom alebo pred rozpálenou pecou. Mával vysúkané nohavice a stál zaborený povyše členkov v mäkkej, čerstvo rozrobenej hline. Miesil ju rozvážne, s odbornou zaujatosťou, prestupujúc drobnými krokmi z nohy na nohu. Zdalo sa, že ho táto práca nikdy nezunovala. Keď hlina bola náležíte rozrobená, bral z nej po menších hrudkách a miesil ju dlho na drevenej tablici, vyberajúc z nej piesok a kamienky a zrejme sa tešiac z jej tvárnej poddajnosti. A potom nasledovala práca, pri ktorej ho nesmela vyrušovať. Len niekedy jej dovolil, aby sa dívala z najodľahlejšieho kúta na jeho citlivé prsty, ktoré sa jej videli ako prsty čarodejníka, keď z bezforemnej hrudky sivobielej hliny niekoľkými nepostihnuteľnými pohybmi vytiahli na točiacom sa kruhu štíhlu nádobu, krčah s úzkym hrdielkom a smiešny bachratý spuštiak. Všetky jeho pohyby boli mäkké, nehlučné a citlivo reagujúce na každý styk s poddajným materiálom. Videli sa jej ako pohyby veľkej a silnej mačky a jeho mlčanlivá tvár ako tvár archanjela Gabriela, vyrezaná z dreva na oltári v kostole. Tŕpla a bála sa jej a sledovala s obavou pohyb jeho bosej nohy na hrnčiarskom kruhu. Rozpálená pec, stôsy hotových výrobkov, farby, glieda a štetec v jeho rukách, to všetko sa jej zdalo tajomné a podrobujúce si jeho záujem silnejšie, než kedykoľvek trúfala podrobiť ho ona sama.
Ju si nevšímal a často na ňu zabúdal, učupenú v kúte. Chýbalo jej, že nikdy pri práci nehvízdal ani nespieval a že vydržal hodiny a hodiny piplať sa s drobným ornamentom na džbáne alebo krčahu bez prestávky a bez toho, aby zodvihol hlavu a podíval sa na ňu. A jednako chodila za ním celé leto a jeseň, zimu a jar. Celý rok chodila za ním, kradnúc sa po záhumní a obchádzajúc domy, v ktorých sa svietilo. Od chvíle, keď sa zmrklo, cítila sa neodbytne priťahovaná jedným určitým smerom. Akoby čierny plameň jeho očí prenikal až sem, ku každej jej práci a podroboval si každý jej pohyb a všetko jej počínanie. Niekedy − veľmi zriedka − čakával ju, stojac na prahu v otvorených dverách. Brával ju bez slova a so samozrejmosťou, ktorá si ju od začiatku podrobovala, okolo pliec a stál s ňou tam na prahu, s pohľadom upreným ponad polia, kamsi medzi hviezdy nad obzorom, kým ona zakaždým tŕpla strachom, že všetko, čo v tej chvíli bolo krásne, prepadne sa zrazu priam do jazerných pekiel, pretože všetko to bolo súčasne i vzdialené a neskutočné, nikdy sa tomu nemohla oddať zúplna, a hlavne: bolo to hriešne...
To bol teda jej príbeh. Celý príbeh jej dvadsiatich rokov, čo sa tu pred ňou znovu vynoril, keď zízala na misku s nedojedenou zamrvenkou. Ostatné, čo nasledovalo, odohralo sa už veľmi rýchlo a spustilo sa jej teraz pred oči ako čierny závoj, cez ktorý už nič viac nevidela, za ktorým bola tma a prázdnota. Dnes vedela, za toľký čas rozležalo sa jej to v hlave, že on jej vlastne nikdy nepatril, pretože nepatril nikomu. Bol vždy sám. Sám proti všetkým, proti nej i proti sebe samému. Ak si niekto mohol robiť nárok na neho, mohol to byť len sám belzebub, vládca pekiel. Len on sám bol svedkom všetkých tých skutkov a myšlienok, čo privodili nešťastie na celú dedinu.
Lebo že sa stal nešťastím dediny, bolo už celkom isté. Ohne, povodne, hlad a choroby sprevádzali jeho kroky a boli pamiatkou na jeho prítomnosť. Tak aspoň usúdila dedina a taká musela byť pravda. Veď nikto ani poriadne nevedel, kde sa tu vzal a odkiaľ prišiel. Starý Lepiš Madlušovie našiel ho vraj pred rokmi povyše Boce, keď sa vracal cez Čertovicu z jarmoku v Brezne. Lepiš bol už vtedy napoly slepý, ale jeho kôň, kôň, ktorý bol múdrejší ako teplický richtár, zastal vraj vtedy sám od seba na ceste a nepohol sa, kým gazda nezišiel z voza a nenahmatal podľa hlasu v tme vedľa cesty uzimené, drobné tielko.
Nik nevie, ako vtedy starý Lepiš kalkuloval, jedni vravia že si chcel iba vychovať z chlapca opatrovníka, iní tvrdia, že vedľa decka našiel i plný mešec dukátov. Dosť na tom, stihol ho ešte vyučiť svojmu remeslu a v dedine sa o ňom dozvedeli až potom, keď bol hrnčiar načisto slepý a keď ho chlapča vodilo za ruku do krčmy a do sklepa. Nebyť toho, že ho vôbec nepúšťal od seba, bol by hádam vyrástol z decka celkom súci chasník. Takto sa však vôbec nedostal medzi deti svojho veku, takže keď mal štrnásť rokov, boli jeho spôsoby a jeho držanie celkom podobné spôsobom a správaniu dospelého človeka. V reči používal tie isté slová ako jeho opatrovník, a ak sa len dalo, obchádzal ľudí v širokom oblúku. Podľa toho správala sa k nemu i dedina: nebrala ho jednoducho na vedomie. Chlapčiská hádzali síce za ním skaly, keď išiel hore cestou s hlavou vtiahnutou medzi plecia a s pohľadom zapichnutým do zeme, no inak si ho nikto nevšímal. Zbadali ho vlastne až vtedy, keď zomrel jeho opatrovník a keď sa ukázalo, že nezomrel od staroby, ani na chorobu, ale po páde do jamy na hlinu. Z chlapčiska, ktoré za celý čas, keď ho examenovali, nezodvihlo oči od zeme, ledva vytiahli, ako sa to vlastne stalo. Našiel ho vraj deň predtým v opustenej jame, kde už dávno nekopali, v hlbokom bezvedomí. Sám a bez pomoci, on, štrnásťročný chlapec, vovliekol vraj ťažkého starca do izby a uložil ho na lavicu. Sedel vraj pri ňom celú noc a celý deň, kým sa starec neprebral a neposlal ho po ľudí do dediny. Šiel, ale keď sa vrátil, našiel ho už mŕtveho. Znelo to celkom vierohodne, pretože starec bol slepý a ľahko mohol spadnúť do jamy na hlinu. A spočiatku každý tomu aj uveril. Len neskoršie, po rokoch, keď sa na dedinu začalo valiť nešťastie za nešťastím a keď začali hľadať jeho pôvodcu, spomenuli si znovu na tú príhodu. A tu vznikla celkom nová verzia o smrti starého Lepiša. Nikomu sa už nezdalo prirodzené, že zomrel po páde do jamy. Poznal predsa dobre okolie svojho domu. Drak (vtedy − od smrti nebohej Evy Bugáčovie, ktorú našli zahrdúsenú v žitisku neďaleko vyžihárne − volali, ho už Drakom), Drak ho vraj jednoducho zabil, pretože prísny starec stal sa mu nepohodlný a pretože sa ulakomil na jeho peniaze. Spomenuli si, že Lepiš mal po smrti hlbokú ranu na čele. A našli sa i takí, čo videli Draka špárou v okenici, ako čítal tie peniaze po nebohom Lepišovi. Mal ich vraj plnú slameničku. Držal ju na kolenách a vykladal z nej samé strieborné lážovce dobrej ražby do kôpok na stole. Pravda, tí traja, čo sa raz, keď bol Drak na jarmoku, pokúsili vyskúmať toto tajomstvo, neradi na to spomínajú. Drak ich prekvapil uprostred noci, keď prekutávali jeho dom, a hoc bol proti nim sám, poviazal ich všetkých do kozlíkov a hrozne doriadených doviezol ich na vozíku, čo s ním prišiel z jarmoku, späť do dediny. Tu ich vysypal do plytkého jarku, ktorý tečie poza dvory a je plný zapáchajúcej hnojnice. Tam ich našli za rána hrabáčky, idúce na lúky, a môžete si myslieť, že tí traja sa veľmi nevystatovali svojím dobrodružstvom. Ani jednému sa dohromady nič nestalo, no na tú noc v jarku, nemohli zabudnúť. Dva razy chceli Draka podpáliť a dva razy by sa im to bolo podarilo, keby si Drak nebol zaobstaral psa, ktorý ho uvartoval. Potom mu psa otrávili. A tu stal z neho opravdivý drak. Zastihol tých troch v krčme u Baumhorna, kde vari oslavovali lacné víťazstvo. Zahnal ich všetkých do kúta, zmlátil šeredne, a keď už ledva dýchali, schytil zo židovej police fľašu čistého špiritusu, vylial ho na nich a podpálil. Nebyť žida, ktorý sa naľakal o svoj majetok u pribehol ich ratovať, neboli by sa z toho dostali živí. Posedel si za to dva mesiace v árešte, ale odvtedy mal od nich pokoj. Len meno Drak prischlo mu načisto. Nik ho inak nevolal a všetci verili, že jeho prítomnosť v dedine môže značiť len nešťastie.
Potvrdilo sa to ešte toho roku, keď prišla suchota a neúroda a keď ľudia začali puchnúť, pretože od hladu jedli všelijaké korienky a zeliny. Varili si lobôdku, vykopávali pýr a mleli ho na múku, lúpali zo stromov kôru a chodili za trochou zrna až do Novohradu. A tu jedného dňa pred jarou, práve keď bolo najhoršie, keď bolo treba siať, ale sýpky boli prázdne, pristihol ktosi Draka pri skladaní štyroch tučných vriec z vozíka pred vyžihárňou.
„Drak má zbožie. Drak si doviezol plné štyri vrecia pšenice,“ rozletelo sa razom po dedine.
A dedina bola hneď na nohách: „Poďme k nemu, poďme si z nej vziať!“
Chlapi − vlastne už len mátohy − s cepami a vidlami, vyschnutí na triesku, s opuchnutými tvárami a vypúlenými očami tiahli v húfe k vyžihárni. Obstali ju v polkruhu a necúvli ani potom, keď Drak vyšiel spomedzi dverí a zastal si nad nimi na schodíkoch, takže to
vyzeralo, akoby chcel povedať reč k tomuto zástupu zúfalcov. No Drak sa neozval, díval sa im s tichou útrpnosťou do tvárí a čakal s rukami voľne visiacimi pozdĺž tela. A oni stali proti nemu s nemou zaťatosťou, nepohnute, s očami upretými na neho.
− Pšenicu, − zasipel ktosi zo zadného radu.
Zástup sa zakolísal. Akoby sa doň zaprel vietor.
− Pšenicu, − opakovali dva-tri odhodlané hlasy. Drak zostúpil o schodík nižšie a premeral ich pohľadom, o ktorom nemožno povedať, či bol viac ľútostivý alebo pohŕdavý.
− Nemám pšenice.
− Videli sme. doviezol si.
− Nemám pšenice, − opakoval Drak pokojne a výrazne.
− Máš, doviezol si.
− Chceme z nej, vezmeme si ju.
− Áno, vezmeme si ju.
A tu sa húf pohol s napriamenými vidlami a kosami oproti Drakovi.
Drak ustúpil o dva kroky, chvíľu akoby zaváhal a potom pokojne prestúpil prah a zavrel za sebou dvere.
Ale zástup sa už nedal zastaviť. Každý osve nemal viac sily než nedospelé decko. V spoločnom zúfalstve oborili sa však na dvere a vyvalili ich z pántov. A teraz tu stáli ako prikovaní: na lavici boli naozaj štyri plnučké, nadeté vrecia. Vzápätí zaleskli sa im oči šialenou žiadostivosťou. Čiasi ruka ozbrojená kosou, vynorila sa z húfa a širokým rozmachom rozpárala vrece odhora nadol. Vyvalila sa z neho jemná sivobiela múčka. Sprvu ich to zarazilo, no vzápätí vrhli sa všetci odrazu na hromadu bieleho prachu.
− Múka. − zajačal čísi hlas.
− Múka, múka.
V pitvore nastal zmätok. Rozpárali aj ostatné vrecia a každý sa usiloval uchytiť pre seba čo najviac. Zhŕňali obsah vriec do klobúkov, pchali ho za košele a rozvírili taký kúdol, že nebolo vidieť na krok pred seba. Nik nevedel, kam sa podel Drak a nikto sa o neho nestaral. A Drak stál v kúte nad celým týmto šialenstvom a zakrýval si ústa pred prachom, ktorý sa mu do nich dral.
Lebo vo vreciach bol prach. Jemná, rozomletá hlina, za ktorou musel putovať osem dní ta a osem nazad k známemu habánovi v Stupave. Musel tú hlinu dostať, pretože chcel vyrobiť práve taký jemný riad, ako ho robil ten habán. A teraz tu po nej šliapu a napchávajú si ňou klobúky, pretože hlad im natoľko zatemnil zrak, že nevedia rozoznať múku od hliny.
No napokon to predsa rozoznali. Ktorýsi nevládal už vydržať a napchal si plnú hrsť hliny do úst. Márne sa ju však pokúšal prehltnúť. Začal sa dusiť a na jeho tvári ukázala sa divoká hrôza:
− Oklamal nás, ľudia boží, ratujte sa, oklamal nás. Je to hlina.
Vyvalili na neho vyjavené okále. „Hlina?“ Začali z nej brať do štipky a mädliť ju medzi prstami. Ktorýsi ju ochutnal na jazyku. Po ňom urobili tak aj ostatní.
− Hlina, obyčajná hlina.
Zbojník, oklamal nás, začaroval múku na hlinu.
− Zabime ho strigôňa.
Drak sa rozhliadol okolo seba. Pokojným, nebadaným pohybom vzal z kúta široký tiesk, ktorý používal na vychraňovanie riadu z pece, a nedbalo, akoby sa nič nebolo stalo, začal zhŕňať zvyšky roztrúsenej hliny do kúta. Dívali sa naň nechápavo a ustupovali pred ním.
− Múky nemám, − povedal pomaly a zreteľne, − ale túto hlinu potrebujem. − A súčasne pristúpil k prvému z nich, vzal šetrne z jeho rúk klobúk, akoby bral hračku z rúk nezbedného decka, a vysypal jeho obsah na hŕbku do kúta. To isté spravil druhému a ďalšiemu, kým ostatní nezačali sypať hlinu sami od seba.
Vytratili sa po jednom, zahanbení, sklamaní a načisto zlomení nepochopiteľnou silou, ktorou na nich pôsobil Drakov pokoj. Boli presvedčení, že im učaroval, že začaroval múku na hlinu a ukrutne sa zahral s ich biedou. Nenávideli a preklínali ho ešte viac. Nemou dohodou dospeli k rozhodnutiu, že ho musia odstrániť spomedzi seba. Nevedno však, kto sa na to odhodlal a kto to spravil. No jedného rána našli ho pastieri vystretého, s ošklivou ranou na čele v tej istej jame, kde našiel smrť starý Lepiš.
Dve sudičky, dve ježibaby zastali si toho rána pod oblokom Evy Hajnákovie a zvestovali jej tú novinu. Tvárili sa, že vyháňajú kravy na pašu, no v skutočnosti zastali si tam len preto, aby jej zvestovali tú novinu. Šušlali tam a sipeli ako dve strigy, ako dve stridžie starigy:
− Počula si, stvorička? Našli ho v jame na hlinu.
− Ľudia boží! V jame na hlinu? Kohože našli v jame
na hlinu?
− Draka našli, stvorička božia. Už je tak, našli ho v
jame na hlinu.
− A, sssš, s kýmže ho našli. Vari, sssš...?
− Čože, sssš, samého ho našli. Samého, sssš, s ranou na čele.
− Predstav si, stvorička! Mŕtveho?
− Načisto mŕtveho...
− A ona sa s ním sssš... Ona sa s ním prespala.
Viac nepočúvala. Prehodila si šatku cez plecia a nijako sa neskrývajúc, ani sa neobzerajúc, bežala rovno k nemu. Spoza chrbta, kým zašla za uhol, sipeli ešte za ňou hlasy. „Prespala sa. Počula si? Prespala sa. Predstav si, stvorička, prespala sa." Švihali ju okolo kolien, ovíjali sa jej okolo nôh a pichali ju jedovatými, rozoklanými jazykmi do lýtok.
Vyžiháreň bola zavretá. No našla ho pod strieškou, kde sa v prievane sušili čerstvé bahríky. Našla ho a prebrala ho a denne chodila za ním prekladať mu čerstvý skorocel na rane nad čelom, nič nedbajúc, že dedina na ňu celkom zanevrela.
Po dvoch týždňoch sa postavil na nohy a nasledujúceho rána našla vyžiháreň zamknutú, obločnice zaklincované. Sedela na schodíkoch do samého večera a ešte dlho do noci a čakala ho. Sedávala tam deň po dni, ale on sa nevrátil a nedal jej nič o sebe vedieť. Nepamätá sa, ako prečkala rok a potom ešte jeden. Vie len, že sa jej medzitým narodil syn, ktorého si vzala stará mať z druhej dediny, že po dvoch rokoch prišiel za ňou do komory Šimon a že ona bola už natoľko otupená a on natoľko opitý, že im obom na ničom nezáležalo, ani vtedy, ani potom, keď stála s ním bez party pred oltárom. Prebrodila sa v tupých mrákotách cez to a cez všetko ďalšie, čo prišlo, ako cez lepkavý bezodný močiar, vysiľujúc sa ustavičnou námahou, ktorú si vyžadoval každý pohyb a každý krok napred. Ale vydržala to, lebo čakala, že sa jedného dňa vráti a potom to všetko prestane ako dlhotrvajúci zlý sen.
A teraz sa teda vrátil vrátil sa k nej a k synovi. Ale je otázka, či môže k nemu ísť a či všetko, čo sa tu pred ňou vynorilo, je dosiaľ pravda. Po takom dlhom čase nedajú sa sprítomniť chvíle, ktoré sme vtedy prežili tak, aby všetci uverili, že nemohlo byť inakšie a že toto je pre ňu jediná zvyšujúca cesta. Vie, že sama nie je dnes taká, ako bývala pred rokmi, a hádam ani on nie je už ten, čo býval vtedy. Možno by už nevedel s ňou byť zajedno. I vtedy to dokázal len zriedka. Tak zriedka, že po všetkom, čo ich zjednocovalo, zostala len slabučká, miznúca ozvena.
Žena sa vracia ku skutočnosti. S tupou bezcitnosťou, ktorej sa naučila za dlhé roky čakania, vymotáva sa z kukly snov. Siaha rukou po miske a vylieva jej nedojedený obsah do putne pri dverách. Utiera zásterou stôl, oplákne riad od večere a ukladá ho do police. Pohybuje sa po izbe ticho a nehlučne ako mačka, ktorá rozoznáva okolie i potme. Predmety sa poslušne vystupujú jej pohybom a nastavujú zaoblené hrany jej dotykom. Hladí ich dlaňou a bezmyšlienkovite sa s nimi láska, kým ony ticho pradú a obtierajú sa o jej sukňu. Konča prahu je ešte vždy úzky pruh mesačného svetla a sem si žena sadá na nízky stolček, berúc do ruky máčika, čo sa k nej priplichtil spoza dvora. Hlboký, priestranný mier a mäkké ticho dotýka sa chladivou dlaňou jej tváre, kladie sa k jej nohám, líha si k nej, objíma ju okolo drieku a usína v jej náručí. Všetko sa zaobľuje, utišuje a vyrovnáva. Pichliače, čo sa ježili pod dlaňou, zmäkli a sú poddajné ako páperie na práve sa vyliahnuvšom húsati.
Áno, je tu celý kŕdlik takých húsat. Hniezdia sa v košine pod svojou materou a mať im napráva zobákom hniezdo, prikrýva ich našuchorenými krídlami, a stará sa, aby každé malo teplé miesto.
A je tu znova ľan na štôchu pod Kráľovou. Treba ho zobrať, vytrepať, spriasť a natkať z neho plátna. Je tu Rysuľa a Plavoňa a prasná sviňa a kapusta na hrade, ktorú treba zajtra pred večerom okopať. To všetko je tu, je to skutočné, čaká na ňu a nemôže byť bez nej. A hlavne je tu jej syn, syn, ktorému treba každý mesiac poslať čisté košele a gatky, prať naň a obšívať ho, kúpiť mu šlabikár a písanku a ktorého treba aspoň raz za čas vidieť a pohladkať. Vrátiť sa tam znamenalo by však opustiť toto všetko, skrývať sa a byť odkázaná na milosť spomienok, na milosť toho, čo bolo, minulo sa a nemôže sa viac vrátiť, ako sa nemôže vrátiť voda clo toho istého koryta, keď raz ním odtiekla. Voda však stiekla, i ona stiekla, z toho, čo ju napĺňalo pred rokmi, a teraz je prázdna ... Je celkom prázdna...
Žena nastavila dlane do mesačného svetla a podívala sa na ne. Boli stvrdnuté v práci, vykonanej tu
blízko, za jej chrbtom a všade vôkol nej. Boli jej verné a mohla sa na ne spoľahnúť. Vzala do nich svoje prsia a prsia boli prázdne, tuho zovreté v tesnom živôtiku. Necítila v nich nijakú váhu, nijaký pohyb, nijaký život. Boli prázdne.
Ale dlane boli plné všelijakých vykonaných i vykonať sa majúcich podujatí.
A tak rozhodnutie tohto večera a zakľúčenie tejto kapitoly musí byť jasné a jednoznačné: žena vstala, prehodila si šatku cez plecia, prešla medzierkou medzi dvormi k vode a cez vodu na záhumnie až k známemu miestu, odkiaľ bolo vidieť v plnom mesačnom svetle
vyžiháreň. A keď sa presvedčila, že sa tam svieti a že sa teda naozaj vrátil, postála tam chvíľu a potom potichu, ako prišla, vrátila sa tou istou cestou. Zavrela za sebou starostlivo dvere, presvedčila sa, že závora je dobre zastrčená, odstrojila sa v pitvore a bez strachu vošla do izby. Ľahla si a dívajúc sa široko otvorenými očami do tmavej povaly, dala sa vyniesť príbojom usínania vysoko, vysoko na čierne bralo, kde ležala celkom sama, vystretá na chrbte a istá pred vlnami, ktoré hučali hlboko pod ňou.
Vedela odprvoti, že sa raz vráti, a čakala, že sa vráti práve v takýto večer, keď jej prsia budú navreté túžbou a jej ústa rozpuknú sa milosťou. Ako ho li? Drak, Čierny Macek, Lepiš Madlušovie. A aké mená mu dávala ona? Ozaj, ako by ho oslovila, keby zrazu vyvstal pred ňou: vysoký, čierny, vychudnutý, s očami, ktoré vraj vedia porobiť? Našla by preň jedno z tých mien, ktoré mu dávala za dlhých nocí, keď tu nebol a ona nevedela o ňom viac, ako že raz bol pri nej a stretol ju navrch Pekle, kde vyvstal pred ňou, akoby vyrástol zo zeme, keď niesla batoh ľanu z toho veľkého štôchu na Kráľovej. Založil si vtedy ruky vbok, usmieval sa a znezrady, keď k nemu zdvihla splašený zrak, chytil ju za plecia, pritiahol k sebe a bozkal rovno doprostred úst. Bozkal ju raz, dva razy, bohvie koľkokrát, stále pritom ukazujúc veselé, vlhké zuby, nič nevysvetľujúc a na nič sa nespytujúc. Nie div, že zrazu stal sa jej batoh na chrbte náramne ťažký, stiahol ju k zemi a ona si sadla so smiešne rozloženými nohami a s vyhrnutou sukňou. A on nad ňou stál a smial sa celkom nahlas, akoby nemal lepšiu robotu. Stál nad ňou ako ten, čo si môže rozkázať a môže robiť, čo sa mu zapáči, pretože ona je celkom slabá a bezmocná. Taká bezmocná, že necítila ani hanbu ani nijaké pokorenie nad tým, že ju bozkával do tých čias, kým sa pod ňou nepodlomili kolená a kým sa pred ním nerozložila so smiešne vykasanou sukňou.
Je pravda, potom sa usiloval všetko napraviť. Ale jej sa nezdalo, že by bolo treba niečo naprávať. Prijala jeho úslužnosť, s ktorou jej pomohol vstať a naprával batoh na jej chrbte, ako príjemnú samozrejmosť a vážna účasť v jeho tvári, keď sa jej naposledy podíval do očí, povedala za neho i za ňu všetko, čo bolo potrebné povedať.
Až po chvíli, keď išla sama dolu Peklom (On zostal stáť na samom vrchu s rukami vbok a s pohľadom upretým vysoko ponad ňu na obrys hôr na obzore), až potom, keď sa jej všetko rozležalo v hlave, stiahla si šatku hlbšie do čela. Nie od hanby, ale z obavy, aby ju nevyzradili oči, kde dosiaľ planul hlboko založený plameň, ktorý sa do nich preniesol z jeho tmavých zorníc. Nik sa nesmie dozvedieť, že podľahla tomuto upriamenému a všetko stravujúcemu čiernemu plameňu.
Býval vo vyžihárni za dedinou. Cez deň ho vídali sústredeného v práci a vždy samého: v jame na hlinu, za hrnčiarskym kruhom alebo pred rozpálenou pecou. Mával vysúkané nohavice a stál zaborený povyše členkov v mäkkej, čerstvo rozrobenej hline. Miesil ju rozvážne, s odbornou zaujatosťou, prestupujúc drobnými krokmi z nohy na nohu. Zdalo sa, že ho táto práca nikdy nezunovala. Keď hlina bola náležíte rozrobená, bral z nej po menších hrudkách a miesil ju dlho na drevenej tablici, vyberajúc z nej piesok a kamienky a zrejme sa tešiac z jej tvárnej poddajnosti. A potom nasledovala práca, pri ktorej ho nesmela vyrušovať. Len niekedy jej dovolil, aby sa dívala z najodľahlejšieho kúta na jeho citlivé prsty, ktoré sa jej videli ako prsty čarodejníka, keď z bezforemnej hrudky sivobielej hliny niekoľkými nepostihnuteľnými pohybmi vytiahli na točiacom sa kruhu štíhlu nádobu, krčah s úzkym hrdielkom a smiešny bachratý spuštiak. Všetky jeho pohyby boli mäkké, nehlučné a citlivo reagujúce na každý styk s poddajným materiálom. Videli sa jej ako pohyby veľkej a silnej mačky a jeho mlčanlivá tvár ako tvár archanjela Gabriela, vyrezaná z dreva na oltári v kostole. Tŕpla a bála sa jej a sledovala s obavou pohyb jeho bosej nohy na hrnčiarskom kruhu. Rozpálená pec, stôsy hotových výrobkov, farby, glieda a štetec v jeho rukách, to všetko sa jej zdalo tajomné a podrobujúce si jeho záujem silnejšie, než kedykoľvek trúfala podrobiť ho ona sama.
Ju si nevšímal a často na ňu zabúdal, učupenú v kúte. Chýbalo jej, že nikdy pri práci nehvízdal ani nespieval a že vydržal hodiny a hodiny piplať sa s drobným ornamentom na džbáne alebo krčahu bez prestávky a bez toho, aby zodvihol hlavu a podíval sa na ňu. A jednako chodila za ním celé leto a jeseň, zimu a jar. Celý rok chodila za ním, kradnúc sa po záhumní a obchádzajúc domy, v ktorých sa svietilo. Od chvíle, keď sa zmrklo, cítila sa neodbytne priťahovaná jedným určitým smerom. Akoby čierny plameň jeho očí prenikal až sem, ku každej jej práci a podroboval si každý jej pohyb a všetko jej počínanie. Niekedy − veľmi zriedka − čakával ju, stojac na prahu v otvorených dverách. Brával ju bez slova a so samozrejmosťou, ktorá si ju od začiatku podrobovala, okolo pliec a stál s ňou tam na prahu, s pohľadom upreným ponad polia, kamsi medzi hviezdy nad obzorom, kým ona zakaždým tŕpla strachom, že všetko, čo v tej chvíli bolo krásne, prepadne sa zrazu priam do jazerných pekiel, pretože všetko to bolo súčasne i vzdialené a neskutočné, nikdy sa tomu nemohla oddať zúplna, a hlavne: bolo to hriešne...
To bol teda jej príbeh. Celý príbeh jej dvadsiatich rokov, čo sa tu pred ňou znovu vynoril, keď zízala na misku s nedojedenou zamrvenkou. Ostatné, čo nasledovalo, odohralo sa už veľmi rýchlo a spustilo sa jej teraz pred oči ako čierny závoj, cez ktorý už nič viac nevidela, za ktorým bola tma a prázdnota. Dnes vedela, za toľký čas rozležalo sa jej to v hlave, že on jej vlastne nikdy nepatril, pretože nepatril nikomu. Bol vždy sám. Sám proti všetkým, proti nej i proti sebe samému. Ak si niekto mohol robiť nárok na neho, mohol to byť len sám belzebub, vládca pekiel. Len on sám bol svedkom všetkých tých skutkov a myšlienok, čo privodili nešťastie na celú dedinu.
Lebo že sa stal nešťastím dediny, bolo už celkom isté. Ohne, povodne, hlad a choroby sprevádzali jeho kroky a boli pamiatkou na jeho prítomnosť. Tak aspoň usúdila dedina a taká musela byť pravda. Veď nikto ani poriadne nevedel, kde sa tu vzal a odkiaľ prišiel. Starý Lepiš Madlušovie našiel ho vraj pred rokmi povyše Boce, keď sa vracal cez Čertovicu z jarmoku v Brezne. Lepiš bol už vtedy napoly slepý, ale jeho kôň, kôň, ktorý bol múdrejší ako teplický richtár, zastal vraj vtedy sám od seba na ceste a nepohol sa, kým gazda nezišiel z voza a nenahmatal podľa hlasu v tme vedľa cesty uzimené, drobné tielko.
Nik nevie, ako vtedy starý Lepiš kalkuloval, jedni vravia že si chcel iba vychovať z chlapca opatrovníka, iní tvrdia, že vedľa decka našiel i plný mešec dukátov. Dosť na tom, stihol ho ešte vyučiť svojmu remeslu a v dedine sa o ňom dozvedeli až potom, keď bol hrnčiar načisto slepý a keď ho chlapča vodilo za ruku do krčmy a do sklepa. Nebyť toho, že ho vôbec nepúšťal od seba, bol by hádam vyrástol z decka celkom súci chasník. Takto sa však vôbec nedostal medzi deti svojho veku, takže keď mal štrnásť rokov, boli jeho spôsoby a jeho držanie celkom podobné spôsobom a správaniu dospelého človeka. V reči používal tie isté slová ako jeho opatrovník, a ak sa len dalo, obchádzal ľudí v širokom oblúku. Podľa toho správala sa k nemu i dedina: nebrala ho jednoducho na vedomie. Chlapčiská hádzali síce za ním skaly, keď išiel hore cestou s hlavou vtiahnutou medzi plecia a s pohľadom zapichnutým do zeme, no inak si ho nikto nevšímal. Zbadali ho vlastne až vtedy, keď zomrel jeho opatrovník a keď sa ukázalo, že nezomrel od staroby, ani na chorobu, ale po páde do jamy na hlinu. Z chlapčiska, ktoré za celý čas, keď ho examenovali, nezodvihlo oči od zeme, ledva vytiahli, ako sa to vlastne stalo. Našiel ho vraj deň predtým v opustenej jame, kde už dávno nekopali, v hlbokom bezvedomí. Sám a bez pomoci, on, štrnásťročný chlapec, vovliekol vraj ťažkého starca do izby a uložil ho na lavicu. Sedel vraj pri ňom celú noc a celý deň, kým sa starec neprebral a neposlal ho po ľudí do dediny. Šiel, ale keď sa vrátil, našiel ho už mŕtveho. Znelo to celkom vierohodne, pretože starec bol slepý a ľahko mohol spadnúť do jamy na hlinu. A spočiatku každý tomu aj uveril. Len neskoršie, po rokoch, keď sa na dedinu začalo valiť nešťastie za nešťastím a keď začali hľadať jeho pôvodcu, spomenuli si znovu na tú príhodu. A tu vznikla celkom nová verzia o smrti starého Lepiša. Nikomu sa už nezdalo prirodzené, že zomrel po páde do jamy. Poznal predsa dobre okolie svojho domu. Drak (vtedy − od smrti nebohej Evy Bugáčovie, ktorú našli zahrdúsenú v žitisku neďaleko vyžihárne − volali, ho už Drakom), Drak ho vraj jednoducho zabil, pretože prísny starec stal sa mu nepohodlný a pretože sa ulakomil na jeho peniaze. Spomenuli si, že Lepiš mal po smrti hlbokú ranu na čele. A našli sa i takí, čo videli Draka špárou v okenici, ako čítal tie peniaze po nebohom Lepišovi. Mal ich vraj plnú slameničku. Držal ju na kolenách a vykladal z nej samé strieborné lážovce dobrej ražby do kôpok na stole. Pravda, tí traja, čo sa raz, keď bol Drak na jarmoku, pokúsili vyskúmať toto tajomstvo, neradi na to spomínajú. Drak ich prekvapil uprostred noci, keď prekutávali jeho dom, a hoc bol proti nim sám, poviazal ich všetkých do kozlíkov a hrozne doriadených doviezol ich na vozíku, čo s ním prišiel z jarmoku, späť do dediny. Tu ich vysypal do plytkého jarku, ktorý tečie poza dvory a je plný zapáchajúcej hnojnice. Tam ich našli za rána hrabáčky, idúce na lúky, a môžete si myslieť, že tí traja sa veľmi nevystatovali svojím dobrodružstvom. Ani jednému sa dohromady nič nestalo, no na tú noc v jarku, nemohli zabudnúť. Dva razy chceli Draka podpáliť a dva razy by sa im to bolo podarilo, keby si Drak nebol zaobstaral psa, ktorý ho uvartoval. Potom mu psa otrávili. A tu stal z neho opravdivý drak. Zastihol tých troch v krčme u Baumhorna, kde vari oslavovali lacné víťazstvo. Zahnal ich všetkých do kúta, zmlátil šeredne, a keď už ledva dýchali, schytil zo židovej police fľašu čistého špiritusu, vylial ho na nich a podpálil. Nebyť žida, ktorý sa naľakal o svoj majetok u pribehol ich ratovať, neboli by sa z toho dostali živí. Posedel si za to dva mesiace v árešte, ale odvtedy mal od nich pokoj. Len meno Drak prischlo mu načisto. Nik ho inak nevolal a všetci verili, že jeho prítomnosť v dedine môže značiť len nešťastie.
Potvrdilo sa to ešte toho roku, keď prišla suchota a neúroda a keď ľudia začali puchnúť, pretože od hladu jedli všelijaké korienky a zeliny. Varili si lobôdku, vykopávali pýr a mleli ho na múku, lúpali zo stromov kôru a chodili za trochou zrna až do Novohradu. A tu jedného dňa pred jarou, práve keď bolo najhoršie, keď bolo treba siať, ale sýpky boli prázdne, pristihol ktosi Draka pri skladaní štyroch tučných vriec z vozíka pred vyžihárňou.
„Drak má zbožie. Drak si doviezol plné štyri vrecia pšenice,“ rozletelo sa razom po dedine.
A dedina bola hneď na nohách: „Poďme k nemu, poďme si z nej vziať!“
Chlapi − vlastne už len mátohy − s cepami a vidlami, vyschnutí na triesku, s opuchnutými tvárami a vypúlenými očami tiahli v húfe k vyžihárni. Obstali ju v polkruhu a necúvli ani potom, keď Drak vyšiel spomedzi dverí a zastal si nad nimi na schodíkoch, takže to
vyzeralo, akoby chcel povedať reč k tomuto zástupu zúfalcov. No Drak sa neozval, díval sa im s tichou útrpnosťou do tvárí a čakal s rukami voľne visiacimi pozdĺž tela. A oni stali proti nemu s nemou zaťatosťou, nepohnute, s očami upretými na neho.
− Pšenicu, − zasipel ktosi zo zadného radu.
Zástup sa zakolísal. Akoby sa doň zaprel vietor.
− Pšenicu, − opakovali dva-tri odhodlané hlasy. Drak zostúpil o schodík nižšie a premeral ich pohľadom, o ktorom nemožno povedať, či bol viac ľútostivý alebo pohŕdavý.
− Nemám pšenice.
− Videli sme. doviezol si.
− Nemám pšenice, − opakoval Drak pokojne a výrazne.
− Máš, doviezol si.
− Chceme z nej, vezmeme si ju.
− Áno, vezmeme si ju.
A tu sa húf pohol s napriamenými vidlami a kosami oproti Drakovi.
Drak ustúpil o dva kroky, chvíľu akoby zaváhal a potom pokojne prestúpil prah a zavrel za sebou dvere.
Ale zástup sa už nedal zastaviť. Každý osve nemal viac sily než nedospelé decko. V spoločnom zúfalstve oborili sa však na dvere a vyvalili ich z pántov. A teraz tu stáli ako prikovaní: na lavici boli naozaj štyri plnučké, nadeté vrecia. Vzápätí zaleskli sa im oči šialenou žiadostivosťou. Čiasi ruka ozbrojená kosou, vynorila sa z húfa a širokým rozmachom rozpárala vrece odhora nadol. Vyvalila sa z neho jemná sivobiela múčka. Sprvu ich to zarazilo, no vzápätí vrhli sa všetci odrazu na hromadu bieleho prachu.
− Múka. − zajačal čísi hlas.
− Múka, múka.
V pitvore nastal zmätok. Rozpárali aj ostatné vrecia a každý sa usiloval uchytiť pre seba čo najviac. Zhŕňali obsah vriec do klobúkov, pchali ho za košele a rozvírili taký kúdol, že nebolo vidieť na krok pred seba. Nik nevedel, kam sa podel Drak a nikto sa o neho nestaral. A Drak stál v kúte nad celým týmto šialenstvom a zakrýval si ústa pred prachom, ktorý sa mu do nich dral.
Lebo vo vreciach bol prach. Jemná, rozomletá hlina, za ktorou musel putovať osem dní ta a osem nazad k známemu habánovi v Stupave. Musel tú hlinu dostať, pretože chcel vyrobiť práve taký jemný riad, ako ho robil ten habán. A teraz tu po nej šliapu a napchávajú si ňou klobúky, pretože hlad im natoľko zatemnil zrak, že nevedia rozoznať múku od hliny.
No napokon to predsa rozoznali. Ktorýsi nevládal už vydržať a napchal si plnú hrsť hliny do úst. Márne sa ju však pokúšal prehltnúť. Začal sa dusiť a na jeho tvári ukázala sa divoká hrôza:
− Oklamal nás, ľudia boží, ratujte sa, oklamal nás. Je to hlina.
Vyvalili na neho vyjavené okále. „Hlina?“ Začali z nej brať do štipky a mädliť ju medzi prstami. Ktorýsi ju ochutnal na jazyku. Po ňom urobili tak aj ostatní.
− Hlina, obyčajná hlina.
Zbojník, oklamal nás, začaroval múku na hlinu.
− Zabime ho strigôňa.
Drak sa rozhliadol okolo seba. Pokojným, nebadaným pohybom vzal z kúta široký tiesk, ktorý používal na vychraňovanie riadu z pece, a nedbalo, akoby sa nič nebolo stalo, začal zhŕňať zvyšky roztrúsenej hliny do kúta. Dívali sa naň nechápavo a ustupovali pred ním.
− Múky nemám, − povedal pomaly a zreteľne, − ale túto hlinu potrebujem. − A súčasne pristúpil k prvému z nich, vzal šetrne z jeho rúk klobúk, akoby bral hračku z rúk nezbedného decka, a vysypal jeho obsah na hŕbku do kúta. To isté spravil druhému a ďalšiemu, kým ostatní nezačali sypať hlinu sami od seba.
Vytratili sa po jednom, zahanbení, sklamaní a načisto zlomení nepochopiteľnou silou, ktorou na nich pôsobil Drakov pokoj. Boli presvedčení, že im učaroval, že začaroval múku na hlinu a ukrutne sa zahral s ich biedou. Nenávideli a preklínali ho ešte viac. Nemou dohodou dospeli k rozhodnutiu, že ho musia odstrániť spomedzi seba. Nevedno však, kto sa na to odhodlal a kto to spravil. No jedného rána našli ho pastieri vystretého, s ošklivou ranou na čele v tej istej jame, kde našiel smrť starý Lepiš.
Dve sudičky, dve ježibaby zastali si toho rána pod oblokom Evy Hajnákovie a zvestovali jej tú novinu. Tvárili sa, že vyháňajú kravy na pašu, no v skutočnosti zastali si tam len preto, aby jej zvestovali tú novinu. Šušlali tam a sipeli ako dve strigy, ako dve stridžie starigy:
− Počula si, stvorička? Našli ho v jame na hlinu.
− Ľudia boží! V jame na hlinu? Kohože našli v jame
na hlinu?
− Draka našli, stvorička božia. Už je tak, našli ho v
jame na hlinu.
− A, sssš, s kýmže ho našli. Vari, sssš...?
− Čože, sssš, samého ho našli. Samého, sssš, s ranou na čele.
− Predstav si, stvorička! Mŕtveho?
− Načisto mŕtveho...
− A ona sa s ním sssš... Ona sa s ním prespala.
Viac nepočúvala. Prehodila si šatku cez plecia a nijako sa neskrývajúc, ani sa neobzerajúc, bežala rovno k nemu. Spoza chrbta, kým zašla za uhol, sipeli ešte za ňou hlasy. „Prespala sa. Počula si? Prespala sa. Predstav si, stvorička, prespala sa." Švihali ju okolo kolien, ovíjali sa jej okolo nôh a pichali ju jedovatými, rozoklanými jazykmi do lýtok.
Vyžiháreň bola zavretá. No našla ho pod strieškou, kde sa v prievane sušili čerstvé bahríky. Našla ho a prebrala ho a denne chodila za ním prekladať mu čerstvý skorocel na rane nad čelom, nič nedbajúc, že dedina na ňu celkom zanevrela.
Po dvoch týždňoch sa postavil na nohy a nasledujúceho rána našla vyžiháreň zamknutú, obločnice zaklincované. Sedela na schodíkoch do samého večera a ešte dlho do noci a čakala ho. Sedávala tam deň po dni, ale on sa nevrátil a nedal jej nič o sebe vedieť. Nepamätá sa, ako prečkala rok a potom ešte jeden. Vie len, že sa jej medzitým narodil syn, ktorého si vzala stará mať z druhej dediny, že po dvoch rokoch prišiel za ňou do komory Šimon a že ona bola už natoľko otupená a on natoľko opitý, že im obom na ničom nezáležalo, ani vtedy, ani potom, keď stála s ním bez party pred oltárom. Prebrodila sa v tupých mrákotách cez to a cez všetko ďalšie, čo prišlo, ako cez lepkavý bezodný močiar, vysiľujúc sa ustavičnou námahou, ktorú si vyžadoval každý pohyb a každý krok napred. Ale vydržala to, lebo čakala, že sa jedného dňa vráti a potom to všetko prestane ako dlhotrvajúci zlý sen.
A teraz sa teda vrátil vrátil sa k nej a k synovi. Ale je otázka, či môže k nemu ísť a či všetko, čo sa tu pred ňou vynorilo, je dosiaľ pravda. Po takom dlhom čase nedajú sa sprítomniť chvíle, ktoré sme vtedy prežili tak, aby všetci uverili, že nemohlo byť inakšie a že toto je pre ňu jediná zvyšujúca cesta. Vie, že sama nie je dnes taká, ako bývala pred rokmi, a hádam ani on nie je už ten, čo býval vtedy. Možno by už nevedel s ňou byť zajedno. I vtedy to dokázal len zriedka. Tak zriedka, že po všetkom, čo ich zjednocovalo, zostala len slabučká, miznúca ozvena.
Žena sa vracia ku skutočnosti. S tupou bezcitnosťou, ktorej sa naučila za dlhé roky čakania, vymotáva sa z kukly snov. Siaha rukou po miske a vylieva jej nedojedený obsah do putne pri dverách. Utiera zásterou stôl, oplákne riad od večere a ukladá ho do police. Pohybuje sa po izbe ticho a nehlučne ako mačka, ktorá rozoznáva okolie i potme. Predmety sa poslušne vystupujú jej pohybom a nastavujú zaoblené hrany jej dotykom. Hladí ich dlaňou a bezmyšlienkovite sa s nimi láska, kým ony ticho pradú a obtierajú sa o jej sukňu. Konča prahu je ešte vždy úzky pruh mesačného svetla a sem si žena sadá na nízky stolček, berúc do ruky máčika, čo sa k nej priplichtil spoza dvora. Hlboký, priestranný mier a mäkké ticho dotýka sa chladivou dlaňou jej tváre, kladie sa k jej nohám, líha si k nej, objíma ju okolo drieku a usína v jej náručí. Všetko sa zaobľuje, utišuje a vyrovnáva. Pichliače, čo sa ježili pod dlaňou, zmäkli a sú poddajné ako páperie na práve sa vyliahnuvšom húsati.
Áno, je tu celý kŕdlik takých húsat. Hniezdia sa v košine pod svojou materou a mať im napráva zobákom hniezdo, prikrýva ich našuchorenými krídlami, a stará sa, aby každé malo teplé miesto.
A je tu znova ľan na štôchu pod Kráľovou. Treba ho zobrať, vytrepať, spriasť a natkať z neho plátna. Je tu Rysuľa a Plavoňa a prasná sviňa a kapusta na hrade, ktorú treba zajtra pred večerom okopať. To všetko je tu, je to skutočné, čaká na ňu a nemôže byť bez nej. A hlavne je tu jej syn, syn, ktorému treba každý mesiac poslať čisté košele a gatky, prať naň a obšívať ho, kúpiť mu šlabikár a písanku a ktorého treba aspoň raz za čas vidieť a pohladkať. Vrátiť sa tam znamenalo by však opustiť toto všetko, skrývať sa a byť odkázaná na milosť spomienok, na milosť toho, čo bolo, minulo sa a nemôže sa viac vrátiť, ako sa nemôže vrátiť voda clo toho istého koryta, keď raz ním odtiekla. Voda však stiekla, i ona stiekla, z toho, čo ju napĺňalo pred rokmi, a teraz je prázdna ... Je celkom prázdna...
Žena nastavila dlane do mesačného svetla a podívala sa na ne. Boli stvrdnuté v práci, vykonanej tu
blízko, za jej chrbtom a všade vôkol nej. Boli jej verné a mohla sa na ne spoľahnúť. Vzala do nich svoje prsia a prsia boli prázdne, tuho zovreté v tesnom živôtiku. Necítila v nich nijakú váhu, nijaký pohyb, nijaký život. Boli prázdne.
Ale dlane boli plné všelijakých vykonaných i vykonať sa majúcich podujatí.
A tak rozhodnutie tohto večera a zakľúčenie tejto kapitoly musí byť jasné a jednoznačné: žena vstala, prehodila si šatku cez plecia, prešla medzierkou medzi dvormi k vode a cez vodu na záhumnie až k známemu miestu, odkiaľ bolo vidieť v plnom mesačnom svetle
vyžiháreň. A keď sa presvedčila, že sa tam svieti a že sa teda naozaj vrátil, postála tam chvíľu a potom potichu, ako prišla, vrátila sa tou istou cestou. Zavrela za sebou starostlivo dvere, presvedčila sa, že závora je dobre zastrčená, odstrojila sa v pitvore a bez strachu vošla do izby. Ľahla si a dívajúc sa široko otvorenými očami do tmavej povaly, dala sa vyniesť príbojom usínania vysoko, vysoko na čierne bralo, kde ležala celkom sama, vystretá na chrbte a istá pred vlnami, ktoré hučali hlboko pod ňou.