Drak sa vracia - Kapitola 12 by Dobroslav Chrobk Lyrics
A tu sme pri tom, na čo sme od začiatku čakali v úzkostiach, za čo nás každý odkundes môže vykvákať za vlasy. Aha, vraj, lapali sme vtáčika, zasa sa tu chvasce cudzím perím. Počkaj len, pôjdeš ešte popred nás, prebijem ti hlavu. Lenže chyba lávky, milý odkundes! Nie každý má tvoje móresy. Aspoň nie náš richtár. Stojí, hľa, na prahu v gatiach a kapcoch na bosú nohu, v krátkom kožušku a s neprikrytou hlavou. Palica mu však nechýba. Bez nej by ani nebol richtárom. Ak nás dačo v jeho výzore prekvapuje, nuž len to, že nám sa vôbec nezdá prekvapený, keď nás tu vidí bez čriedy, bez Draka, včasráno, samých, s holými rukami. Víta nás dokonca s úsmevom. Akoby nás od začiatku inak ani nebol čakal.
Prvá jeho starosť, keď vojdeme do pitvora, nie je črieda, ale krpka s pálenkou.
Dobre − vraj − padne takto za rána. Jeden, dva, tri kalíšky vypili sme na dúšok.
− A teraz vrav, pekne od začiatku.
Počúva nás trpezlivo. Oblapil si spakruky kolená, takže mu lakte vyčnievajú bokom ako uchá na bachratej panvici. Z času na čas prikývne hlavou, z času na čas zažmurká očkami. Nepreruší nás však ani slovom. Iba ku koncu, keď sa nazdáme, že niet už o čom vravieť, poznamená ako rechtor, čo skúša žiačika z úlohy, ktorú sám dávno vie naspamäť:
− No a − nič si nezabudol, nič si nevynechal?
Podívame sa naňho prekvapene.
− Nolen, spomeň si... Keď si ho šibol po tvári, čo on na to, čo spravil, ako sa zatváril?
Na to sme ver zabudli. A richtára to zrejme zaujíma. Očká sa mu blyštia a pupok sa natriasa duseným smiechom, keď mu rozprávame, ako sme vyzvŕtali Poliakov, ako Drak ani okom nepohol, keď náš bič švihol vzduchom a prilepil sa mu na tvár. Nevieme, ver, čo je na tom do smiechu.
− No a potom, čo bolo potom? − vyzvedá sa richtár a zdá sa, všetky žilky v ňom ihrajú. − Ako si sa dostal z koliby? Vyboril si dvere? A oni ťa nezbadali?
− To som vedel, mohol som si to myslieť, − smeje sa richtár na celé kolo, keď rozpovieme, trochu sa pritom zhŕdajúc, ako tá, o ktorej už ani neveríme, že sme cítili jej dych na tvári, zabudla zavrieť dvercia na kolibe. Ešte vždy však nevieme, čo ho v našom rozprávaní tak rozveseľuje, že sa musí chytať za pupok. Čakali sme pravý opak. Čakali sme, že sa bude tváriť ako sa na richtára svedčí: prísne a karhajúco, a jemu sa, hľa, namiesto toho bruško natriasa, akoby sme mu rozprávali najlepšie žarty. Dívame sa naň zarazene a nechápavo.
− No, nič to, napi sa, Šimko, dobre si sa držal.
Dobre? Vraví, že dobre?
− Môžeme si ešte aj pospať, kým začnú kravy vyháňať. Eva ťa už čaká. Bola tu predvčerom.
Pospať? Že pospať? − Ale veď črieda... Treba ju ratovať, nie je hádam ešte neskoro. Načože som sem chodil? Nech richtár pošle hajdúcha s bubnom, nech dá zvoniť na poplach. Chlapi nech sa vystroja, nech vyrukujú s valaškami a sekerami...
− Ba ešteže čo? A kamže by s nimi šli?
− Po čriedu predsa. Do Tomanovej. Poliaci budú po včerajšku vyspávať.
Richtár mávne rukou a smeje sa, akoby som povedal dáky podarený vtip.
− Do Tomanovej... veď črieda dávno nie je v Tomanovej. Azda si nemyslíš, že Drak tam na nás čaká ako na spasiteľov.
− Že už nie je v Tomanovej? A kdeže je teda?
− Neviem, kde práve môže byť. Ale ak chceš, môžeme jej ísť naproti.
− Naproti?
− No hej, naproti.
Šimon zbledne nedobrou predtuchou.
− Vravíte, že naproti? − spytuje sa ešte raz a kladie medzi jednotlivé slová dlhé prestávky, v ktorých ako na otvorenom javisku obnovujú sa pred ním jednotlivé udalosti a nadobúdajú nový, neuveriteľný význam. Stojí ako stĺp a vyvaľuje oči na richtárovu usmiatu tvár.
− Všetko je v najlepšom poriadku, všetko...
Richtár sa na chvíľu odmlčal, no zdá sa, že chce ešte čosi riecť, keď vtom akoby rozmáchnutou sekerou rozkálal krátky štiep ticha medzi nimi dvoma: piskľavý ženský hlas zvolal na priedomí:
− Horí!
Stiep ticha rozletel sa na dve strany. Richtárovi primrzlo slovo na jazyku. Rukou sa mimovoľne dotkne úradnej palice. Potom skočí k polenici a trhá z nej súkenky. Chvatné si ich stokýna na nohy. Náhle sa však zarazí, akoby si na čosi spomenul, a podíval sa bokom na Šima.
Šimon sa usiluje vyhnúť jeho pohľadu, skláňa zrak a cíti, ako mu pod návalom krvi navierajú žily na sluchách.
− Podpálil si ho, vrav?
Šimon skláňa zrak ešte hlbšie. Nevraví hej ani nie. Netreba však ani, aby dačo povedal. Richtár vyčítal z predošlého jeho rozprávania veci, o ktorých sa jemu samému ani nesnívalo. Vyčítal teraz aj odpoveď na svoju otázku. Šimon ju má napísanú na čele. Páli ho tam a je ňou navždy poznačený, aby sa mu ľudia zďaleka vystupovali.
Chvíľu je richtár bezradný. Sedí nedoobliekaný, s jednou nohavicou natiahnutou, s druhou prázdnou, na lavici konča stola. Hľadí tupo do zeme. Akoby zabudol na svoju richtársku dôstojnosť. Akoby ju bol kdesi zapotrošil a nevedel si spomenúť, kde ju hľadať. Znovu siaha po palici, akoby u nej hľadal pomoc. Drží ju pevne za rukoviatkou vo vystretej pravici a tlačí ju špicom do zeme. Chrbát sa mu pomaly narovnáva a črty tváre postupne tvrdnú. Nevraví ešte nič, ale jeho pohľad je už rozhodnutý.
− Teraz mu už naozaj musíme ísť naproti, − povie napokon. Rozvážne sa dooblieka, pričeše si vlasy a prihladí ich sadlom, vezme si celkom novú gurtku s veľkými striebornými gombami a čižmy, ktoré nosieva len do kostola. Dôstojne, akoby šiel vítať biskupa, vykročí z domu. Šimon ho poslušne nasleduje.
Bok po boku kráčajú dolu cestou. Popod uhly stoja bosí rozospatí chlapi a sledujú ich mlčanlivými pohľadmi. Vidieť, že len pred chvíľou vyskočili z vyhriateho pelechu: s rukami krížom cez prsia tískajú uzimené dlane pod teplé pazuchy. Tak isto ženy: kryjú ruky pod zástery na teplé bruchá a prestávajú rapotať, náhle zočia Šima s richtárom. Podajedni stoja tu s vedrami a sekerami, ale na nikom nevidieť úmysel hasiť tento požiar. Je príliš výrečný, príliš jednoznačný a dostatočne vzdialený od ich bývaní. A keď vidia Šima s richtárom, je všetko dokonale jasné. Nemusia sa ani vypytovať, aspoň nie hneď teraz. Na podrobnosti je dosť času neskoršie. Predbežne nechce sa nikomu strkať prsty do tejto pahreby. Nech sa o ňu starajú tí, čo ju rozdúchali. Všetci beztak odprvoti vedeli, že sa Drak s čriedou nikdy nevráti, nemuseli ich na to tak nápadne upozorňovať tým, že mu podpálili chalupu. Chlapi sa odvracajú, premŕvajú v ústach nevyslovené kliatby, ženy si pred nimi vyzývavo odpľúvajú.
A Šimon richtárovi ledva stačí. Náhli sa, akoby od toho závisela spása jeho duše. Navrch Brezia sa na chvíľu pristaví a zacloniac si dlaňou zrak proti slncu, ktoré práve vychádza cez otvorenú bránu, čo vedie z Liptova do Spiša, díva sa smerom k Sihlám.
− Tamhľa... − ukazuje prstom rovno pred seba a chytá Šimona za plece.
Šimon sleduje zrakom jeho vystreté rameno. Ďaleko pod Ošustami, na strmom svahu, obrátenom k slnku, vidí červenkasté bodky.
„Promincle na medovníku."
Nedá sa rozoznať, či bodky stoja alebo sa pohybujú. Ale istotne je to črieda. Jediná črieda, ktorá sa tam mohla dostať takto včasráno...
Šimon nedomyslí, náhle sa pred ním všetko dookola zakníše, hlava sa mu zatočí a sám sa hornou polovicou tela trochu zatacká, takže musí prestúpiť z nohy na nohu, aby udržal rovnováhu. V hlave má prázdno, zato údy oťaželi, akoby mu na ne zavesil centové závažia. Nohy sa pod ním chvejú, nevládny pot vystúpil mu na čelo.
− Sadnem si trochu, strýko. Choďte ďalej sami, ja počkám tuná.
Richtár sa naň podíva krátkym, kosým pohľadom a rozpačite vykročí. Urobí pár krokov a opäť sa nerozhodne zastaví.
− Počkám s tebou, − povie a sadne si obďaleč na holú zem. Brucho mu pritom trochu zavadzia, takže vystreté nohy musí rozložiť hodne naširoko, aby spravil preň miesto medzi nimi. Vyzerá v takejto pozitúre bezmocne a ustarostene.
Šimon sa naň ľútostivo podíva. Sedí na zemi, bokom k nemu. Chrbtom sa opiera o zbútľavený, od slnca vybielený peň. Dlane, zakriačené prstami do seba, zložil na prsiach, lakte primkol k bokom. Slnce začína pripekať a svieti mu rovno do tváre. Skláňa pred ním hlavu a zacláňa si oči klobúkom. Nevláda z údov prešla teraz do celého tela. Cíti ju najmä v zápästiach a nad členkami ako železné okovy, ktorými je nakrátko priputnaný k zemi. Udalosti minulých dní doľahli naň zrejme až teraz plnou váhou. Nazdá sa, že nikdy už nebude mať dosť síl, aby sa s nimi vyrovnal. Ich účinok, podporovaný účinkom prihrievajúceho slnka, začína sa prejavovať tupou ospanlivosťou. Odovzdáva sa jej a spúšťa zvoľna hlavu na prsia.
Sníva:
Najprv je v ňom len pocit neurčitej slabosti a malátnosti, ktorým sa preklenuje hranica medzi spánkom a bdením. Veľmi sa mu žiada čohosi a nemôže to dosiahnuť. Potom sa ten pocit zaostruje a vyhraňuje. Vidí sám seba na dne hlbokého údolia, okrúženého zo všetkých strán nedostupnými skalnými štítmi. Stojí na brehu zeleného jazera, ktoré vypĺňa celé dno údolia. Vie, že ho tu čaká nejaká dôležitá úloha − schválne kvôli nej sem prišiel − za živý svet si však nevie spomenúť, čo by to malo byť. Díva sa bezradne na svoj obraz, ktorý sa mu ukazuje pod zelenou hladinou jazera. A zrazu zbadá tam vedľa svojho obrazu aj obraz Evin. Súčasne počuje spoza chrbta jej hlas. Spieva vo vysokej polohe tú istú pieseň, ktorú počúval včera v noci. Obzerá sa prekvapene vôkol seba a konečne ju nachádza na vysokej skalnej veži, ktorá vyčnieva za jeho chrbtom priamo z jazera. Sedí tam s vystretým chrbtom na samom vrcholci, objíma si dlaňami kolená a spieva proti zázračnému modrému nebu známu pieseň. Ona sa naň nedíva, on ju však vidí celkom zreteľne. Tudolu pri ňom je vlhké šero, ale tamhore pri nej je plno svetla a jasu. Jej odvrátená tvár žiari tam v slnečných lúčoch ako nádherný červený karbunkul. Núka sa mu a volá ho. Nemôže ho však dosiahnuť, pretože steny skalnej veže sú úžasne hladké a strmé. Jednako ich probuje zliezť. Ale nohy sa pod ním kĺžu a zakaždým zvezie sa späť k jazeru. Hrozí mu nebezpečenstvo, že ak sa skĺzne trochu prudšie, utopí sa v jeho vodách.
A náhle si uvedomí, že nemá nijaký zmysel namáhať sa, pretože zabudol na kúdeľ, ktorú jej mal doniesť. A sotva si na to spomenie, vynorí sa odkiaľsi Drak a podáva mu kúdeľ, ktorú pre ňu vyrezal. Berie ju váhavo z jeho rúk a díva sa mu pritom nedôverčivo do očí, či v tom nie je zasa nejaký fígeľ. Nezdá sa však, že by mal Drak bočné úmysly. Usmieva sa naň a podáva mu kúdeľ tým istým pohybom, ako mu v prvý večer podával čutoru s pálenkou.
No tak sa zdá, že je už neskoro. Hlas nad ním náhle zmĺkol, celá scenéria zmizla a premenila sa na inú: stojí nad ním richtár a štuchá ho okovaným špicom palice medzi rebrá. Je tu aj Drak. Nie je však sám. Drží za uzdu nízkeho plavého koníka. Na jeho chrbte sedí bokom, s nohami po jednej strane tá, čo mu včera čupela pri kolenách. Všetci, dievčina, Drak i richtár, sa naň usmievajú. Usmievajú sa mu do tváre a richtár ho štuchá palicou medzi rebrá. Drak drží v jednej ruke uzdu, v druhej jeho vyrezávanú kúdeľ. Dievčina sa naň díva šibalsky spod obočia, na lícach má červený rumenec, jej úsmev je hanblivý a súčasne aj povzbudivý. A ešte čosi: sú tu aj obaja Dunčovia, obaja bieli chlpáni. Aj oni sa mu smejú do tváre a vrtia šibalsky chvostami. Okrem toho počuje za chrbtom známe zvonce a znásobený zdusený zvuk, ktorý vydáva črieda ťažkých volov, keď ide po mäkkej tráve.
− Hore sa, Šimon, vari si nezaspal, − vraví richtár a štuchá ho palicou do boka.
− Zabudol si kúdeľ v Tomanovej, − vraví Drak a podáva mu kúdeľ.
— Ďaf, ďaf, − vraví bližší z Dunčov a chce ho obliznúť ružovým jazykom po tvári.
Dievčina na koni nevraví nič. Díva sa naň spod obočia a povzbudivo sa usmieva.
Šimon sa hanbí a červená. Cíti, ako mu horia uši i líca. Žmúri na nich proti svetlu a otvára ústa, akoby chcel do nich dačo lapiť. Smejú sa mu ešte viac. Napokon sa Drak nahne k richtárovi a šeptá mu čosi do ucha. Richtár zvážnie, kľakne si pred Šimona na ľavé koleno a vraví mu celkom zblízka:
− Martin Lepiš Madlušovie ti chce dačo povedať. Ale najprv mal by si hádam ty povedať čosi jemu.
Martin Lepiš? Kde je tu aký Martin Lepiš? Nikdy to meno nepočul. Obzerá sa dookola; hádam že ho dosiaľ nezbadal.
− Ja som to, ja, − vraví mu Drak.
− Martin Lepiš?
− Tak je, to je moje meno. A meno mojej... − podíval sa s nehou, ktorú Šimon dosiaľ u neho nevidel, na tú, čo sedela na koni, vynechal to slovo, čo malo prísť, a povedal len: − A meno mojej ... je Žoška.
Šimon sklopil zrak a zahniezdil sa, akoby chcel vstať. Zostal však sedieť na zemi pri ich nohách, dúfajúc vari stále, že to, čo práve vidí, nie je ešte vždy skutočnosť a že skutočnosť by sa mu ukázala len potom, keby sa postavil na nohy.
− Richtár vraví, že mi chceš dačo povedať, − prihovára sa mu Drak znovu.
Šimon sa opatrne podíva na richtárove čižmy, potom na čižmy Drakove a napokon zasa len sklopí zrak.
Vznikla dlhá a trápna pomlčka. Bol rad zas len na richtárovi, aby to nejako skoncoval.
− Stala sa totiž chyba, Martin. Malá chyba sa stala. Zabudli sme... totiž ty si zabudol... vlastne ja som zabudol... − Richtár sa poplietol. Odprskol zlostne a začal z druhého konca: − Keď si odchádzal do Smrečín po voly, povedal som, že ak sa do týždňa nevrátiš ...
Drak trochu zbledol. Vzápätí sa však spamätal a slovo, ktoré mu už sedelo na jazyku, prehltol s námahou, až mu pritom ohryzok pod bradou povystúpil a pohol sa zdola nahor, akoby preglgal hrubú, nestráviteľnú gundžu.
− Veď ale... poslal som vari honelníka s odkazom?
Richtár prikývol hlavou: − Tak-tak, honelníka si poslal, ale...
− Počkajte, − zastavil ho Drak pohybom ruky. − Nechcem vedieť, kto to spravil, nie teraz − inokedy...
Keby bol Šima horúcou vodou oblial, nebol by sa cítil tak ako teraz. Drak zrejme vie, tuší to aspoň, kto podpálil jeho bývanie. Prečo mu teda neusporil toto zahanbenie? Vstáva zo zeme a chce mu to sám povedať. Bledne, dvíha k nemu pomaly zrak. Stretáva sa s jeho pohľadom. Objavuje v ňom nečakanú mäkkosť, chápajúcu a odpúšťajúcu poddajnosť, ktorá ho celkom zmätie a nedá mu prísť k slovu. Ale i tak je rozhodnutý skoncovať všetko razom. Uhýba Drakovmu pohľadu, narazí však na pohľad richtárov a na pohľad dievčaťa na koni. V oboch nachádza to isté, čo v pohľade Drakovom. No má tu vyzerať ako slaboch, ktorého všetci ľutujú? Radšej nech...
Áno, aby teda vedeli: sám to spravil, sám podpálil Drakovo bývanie... Pri slove „Drakovo" sa potkol.
Chcel ho vziať nazad, no bolo už neskoro. Drak mu nedal dokončiť, vzal to meno na seba a nedívajúc sa na Šima ani na richtára, ale kamsi bokom, prerušil ho vážnym, neobyčajne hlbokým hlasom:
− Viem, nedalo sa inakšie, ten, čo to spravil, vrátil mi len, čo som ja dávno predtým vykonal jemu. − Potom zdvihol hlavu k svojej milej, čo sedela na koni pri jeho boku, a dokončil s úsmevom:
− Musíme dnes teda prenocovať v obecnej bujačiarni.
− Nato trhol uzdou a kráčajúc vedľa koňovej hlavy, pohol sa za čriedou, ktorá sa medzitým vzdialila od nich o hodný kus napred.
Prvá jeho starosť, keď vojdeme do pitvora, nie je črieda, ale krpka s pálenkou.
Dobre − vraj − padne takto za rána. Jeden, dva, tri kalíšky vypili sme na dúšok.
− A teraz vrav, pekne od začiatku.
Počúva nás trpezlivo. Oblapil si spakruky kolená, takže mu lakte vyčnievajú bokom ako uchá na bachratej panvici. Z času na čas prikývne hlavou, z času na čas zažmurká očkami. Nepreruší nás však ani slovom. Iba ku koncu, keď sa nazdáme, že niet už o čom vravieť, poznamená ako rechtor, čo skúša žiačika z úlohy, ktorú sám dávno vie naspamäť:
− No a − nič si nezabudol, nič si nevynechal?
Podívame sa naňho prekvapene.
− Nolen, spomeň si... Keď si ho šibol po tvári, čo on na to, čo spravil, ako sa zatváril?
Na to sme ver zabudli. A richtára to zrejme zaujíma. Očká sa mu blyštia a pupok sa natriasa duseným smiechom, keď mu rozprávame, ako sme vyzvŕtali Poliakov, ako Drak ani okom nepohol, keď náš bič švihol vzduchom a prilepil sa mu na tvár. Nevieme, ver, čo je na tom do smiechu.
− No a potom, čo bolo potom? − vyzvedá sa richtár a zdá sa, všetky žilky v ňom ihrajú. − Ako si sa dostal z koliby? Vyboril si dvere? A oni ťa nezbadali?
− To som vedel, mohol som si to myslieť, − smeje sa richtár na celé kolo, keď rozpovieme, trochu sa pritom zhŕdajúc, ako tá, o ktorej už ani neveríme, že sme cítili jej dych na tvári, zabudla zavrieť dvercia na kolibe. Ešte vždy však nevieme, čo ho v našom rozprávaní tak rozveseľuje, že sa musí chytať za pupok. Čakali sme pravý opak. Čakali sme, že sa bude tváriť ako sa na richtára svedčí: prísne a karhajúco, a jemu sa, hľa, namiesto toho bruško natriasa, akoby sme mu rozprávali najlepšie žarty. Dívame sa naň zarazene a nechápavo.
− No, nič to, napi sa, Šimko, dobre si sa držal.
Dobre? Vraví, že dobre?
− Môžeme si ešte aj pospať, kým začnú kravy vyháňať. Eva ťa už čaká. Bola tu predvčerom.
Pospať? Že pospať? − Ale veď črieda... Treba ju ratovať, nie je hádam ešte neskoro. Načože som sem chodil? Nech richtár pošle hajdúcha s bubnom, nech dá zvoniť na poplach. Chlapi nech sa vystroja, nech vyrukujú s valaškami a sekerami...
− Ba ešteže čo? A kamže by s nimi šli?
− Po čriedu predsa. Do Tomanovej. Poliaci budú po včerajšku vyspávať.
Richtár mávne rukou a smeje sa, akoby som povedal dáky podarený vtip.
− Do Tomanovej... veď črieda dávno nie je v Tomanovej. Azda si nemyslíš, že Drak tam na nás čaká ako na spasiteľov.
− Že už nie je v Tomanovej? A kdeže je teda?
− Neviem, kde práve môže byť. Ale ak chceš, môžeme jej ísť naproti.
− Naproti?
− No hej, naproti.
Šimon zbledne nedobrou predtuchou.
− Vravíte, že naproti? − spytuje sa ešte raz a kladie medzi jednotlivé slová dlhé prestávky, v ktorých ako na otvorenom javisku obnovujú sa pred ním jednotlivé udalosti a nadobúdajú nový, neuveriteľný význam. Stojí ako stĺp a vyvaľuje oči na richtárovu usmiatu tvár.
− Všetko je v najlepšom poriadku, všetko...
Richtár sa na chvíľu odmlčal, no zdá sa, že chce ešte čosi riecť, keď vtom akoby rozmáchnutou sekerou rozkálal krátky štiep ticha medzi nimi dvoma: piskľavý ženský hlas zvolal na priedomí:
− Horí!
Stiep ticha rozletel sa na dve strany. Richtárovi primrzlo slovo na jazyku. Rukou sa mimovoľne dotkne úradnej palice. Potom skočí k polenici a trhá z nej súkenky. Chvatné si ich stokýna na nohy. Náhle sa však zarazí, akoby si na čosi spomenul, a podíval sa bokom na Šima.
Šimon sa usiluje vyhnúť jeho pohľadu, skláňa zrak a cíti, ako mu pod návalom krvi navierajú žily na sluchách.
− Podpálil si ho, vrav?
Šimon skláňa zrak ešte hlbšie. Nevraví hej ani nie. Netreba však ani, aby dačo povedal. Richtár vyčítal z predošlého jeho rozprávania veci, o ktorých sa jemu samému ani nesnívalo. Vyčítal teraz aj odpoveď na svoju otázku. Šimon ju má napísanú na čele. Páli ho tam a je ňou navždy poznačený, aby sa mu ľudia zďaleka vystupovali.
Chvíľu je richtár bezradný. Sedí nedoobliekaný, s jednou nohavicou natiahnutou, s druhou prázdnou, na lavici konča stola. Hľadí tupo do zeme. Akoby zabudol na svoju richtársku dôstojnosť. Akoby ju bol kdesi zapotrošil a nevedel si spomenúť, kde ju hľadať. Znovu siaha po palici, akoby u nej hľadal pomoc. Drží ju pevne za rukoviatkou vo vystretej pravici a tlačí ju špicom do zeme. Chrbát sa mu pomaly narovnáva a črty tváre postupne tvrdnú. Nevraví ešte nič, ale jeho pohľad je už rozhodnutý.
− Teraz mu už naozaj musíme ísť naproti, − povie napokon. Rozvážne sa dooblieka, pričeše si vlasy a prihladí ich sadlom, vezme si celkom novú gurtku s veľkými striebornými gombami a čižmy, ktoré nosieva len do kostola. Dôstojne, akoby šiel vítať biskupa, vykročí z domu. Šimon ho poslušne nasleduje.
Bok po boku kráčajú dolu cestou. Popod uhly stoja bosí rozospatí chlapi a sledujú ich mlčanlivými pohľadmi. Vidieť, že len pred chvíľou vyskočili z vyhriateho pelechu: s rukami krížom cez prsia tískajú uzimené dlane pod teplé pazuchy. Tak isto ženy: kryjú ruky pod zástery na teplé bruchá a prestávajú rapotať, náhle zočia Šima s richtárom. Podajedni stoja tu s vedrami a sekerami, ale na nikom nevidieť úmysel hasiť tento požiar. Je príliš výrečný, príliš jednoznačný a dostatočne vzdialený od ich bývaní. A keď vidia Šima s richtárom, je všetko dokonale jasné. Nemusia sa ani vypytovať, aspoň nie hneď teraz. Na podrobnosti je dosť času neskoršie. Predbežne nechce sa nikomu strkať prsty do tejto pahreby. Nech sa o ňu starajú tí, čo ju rozdúchali. Všetci beztak odprvoti vedeli, že sa Drak s čriedou nikdy nevráti, nemuseli ich na to tak nápadne upozorňovať tým, že mu podpálili chalupu. Chlapi sa odvracajú, premŕvajú v ústach nevyslovené kliatby, ženy si pred nimi vyzývavo odpľúvajú.
A Šimon richtárovi ledva stačí. Náhli sa, akoby od toho závisela spása jeho duše. Navrch Brezia sa na chvíľu pristaví a zacloniac si dlaňou zrak proti slncu, ktoré práve vychádza cez otvorenú bránu, čo vedie z Liptova do Spiša, díva sa smerom k Sihlám.
− Tamhľa... − ukazuje prstom rovno pred seba a chytá Šimona za plece.
Šimon sleduje zrakom jeho vystreté rameno. Ďaleko pod Ošustami, na strmom svahu, obrátenom k slnku, vidí červenkasté bodky.
„Promincle na medovníku."
Nedá sa rozoznať, či bodky stoja alebo sa pohybujú. Ale istotne je to črieda. Jediná črieda, ktorá sa tam mohla dostať takto včasráno...
Šimon nedomyslí, náhle sa pred ním všetko dookola zakníše, hlava sa mu zatočí a sám sa hornou polovicou tela trochu zatacká, takže musí prestúpiť z nohy na nohu, aby udržal rovnováhu. V hlave má prázdno, zato údy oťaželi, akoby mu na ne zavesil centové závažia. Nohy sa pod ním chvejú, nevládny pot vystúpil mu na čelo.
− Sadnem si trochu, strýko. Choďte ďalej sami, ja počkám tuná.
Richtár sa naň podíva krátkym, kosým pohľadom a rozpačite vykročí. Urobí pár krokov a opäť sa nerozhodne zastaví.
− Počkám s tebou, − povie a sadne si obďaleč na holú zem. Brucho mu pritom trochu zavadzia, takže vystreté nohy musí rozložiť hodne naširoko, aby spravil preň miesto medzi nimi. Vyzerá v takejto pozitúre bezmocne a ustarostene.
Šimon sa naň ľútostivo podíva. Sedí na zemi, bokom k nemu. Chrbtom sa opiera o zbútľavený, od slnca vybielený peň. Dlane, zakriačené prstami do seba, zložil na prsiach, lakte primkol k bokom. Slnce začína pripekať a svieti mu rovno do tváre. Skláňa pred ním hlavu a zacláňa si oči klobúkom. Nevláda z údov prešla teraz do celého tela. Cíti ju najmä v zápästiach a nad členkami ako železné okovy, ktorými je nakrátko priputnaný k zemi. Udalosti minulých dní doľahli naň zrejme až teraz plnou váhou. Nazdá sa, že nikdy už nebude mať dosť síl, aby sa s nimi vyrovnal. Ich účinok, podporovaný účinkom prihrievajúceho slnka, začína sa prejavovať tupou ospanlivosťou. Odovzdáva sa jej a spúšťa zvoľna hlavu na prsia.
Sníva:
Najprv je v ňom len pocit neurčitej slabosti a malátnosti, ktorým sa preklenuje hranica medzi spánkom a bdením. Veľmi sa mu žiada čohosi a nemôže to dosiahnuť. Potom sa ten pocit zaostruje a vyhraňuje. Vidí sám seba na dne hlbokého údolia, okrúženého zo všetkých strán nedostupnými skalnými štítmi. Stojí na brehu zeleného jazera, ktoré vypĺňa celé dno údolia. Vie, že ho tu čaká nejaká dôležitá úloha − schválne kvôli nej sem prišiel − za živý svet si však nevie spomenúť, čo by to malo byť. Díva sa bezradne na svoj obraz, ktorý sa mu ukazuje pod zelenou hladinou jazera. A zrazu zbadá tam vedľa svojho obrazu aj obraz Evin. Súčasne počuje spoza chrbta jej hlas. Spieva vo vysokej polohe tú istú pieseň, ktorú počúval včera v noci. Obzerá sa prekvapene vôkol seba a konečne ju nachádza na vysokej skalnej veži, ktorá vyčnieva za jeho chrbtom priamo z jazera. Sedí tam s vystretým chrbtom na samom vrcholci, objíma si dlaňami kolená a spieva proti zázračnému modrému nebu známu pieseň. Ona sa naň nedíva, on ju však vidí celkom zreteľne. Tudolu pri ňom je vlhké šero, ale tamhore pri nej je plno svetla a jasu. Jej odvrátená tvár žiari tam v slnečných lúčoch ako nádherný červený karbunkul. Núka sa mu a volá ho. Nemôže ho však dosiahnuť, pretože steny skalnej veže sú úžasne hladké a strmé. Jednako ich probuje zliezť. Ale nohy sa pod ním kĺžu a zakaždým zvezie sa späť k jazeru. Hrozí mu nebezpečenstvo, že ak sa skĺzne trochu prudšie, utopí sa v jeho vodách.
A náhle si uvedomí, že nemá nijaký zmysel namáhať sa, pretože zabudol na kúdeľ, ktorú jej mal doniesť. A sotva si na to spomenie, vynorí sa odkiaľsi Drak a podáva mu kúdeľ, ktorú pre ňu vyrezal. Berie ju váhavo z jeho rúk a díva sa mu pritom nedôverčivo do očí, či v tom nie je zasa nejaký fígeľ. Nezdá sa však, že by mal Drak bočné úmysly. Usmieva sa naň a podáva mu kúdeľ tým istým pohybom, ako mu v prvý večer podával čutoru s pálenkou.
No tak sa zdá, že je už neskoro. Hlas nad ním náhle zmĺkol, celá scenéria zmizla a premenila sa na inú: stojí nad ním richtár a štuchá ho okovaným špicom palice medzi rebrá. Je tu aj Drak. Nie je však sám. Drží za uzdu nízkeho plavého koníka. Na jeho chrbte sedí bokom, s nohami po jednej strane tá, čo mu včera čupela pri kolenách. Všetci, dievčina, Drak i richtár, sa naň usmievajú. Usmievajú sa mu do tváre a richtár ho štuchá palicou medzi rebrá. Drak drží v jednej ruke uzdu, v druhej jeho vyrezávanú kúdeľ. Dievčina sa naň díva šibalsky spod obočia, na lícach má červený rumenec, jej úsmev je hanblivý a súčasne aj povzbudivý. A ešte čosi: sú tu aj obaja Dunčovia, obaja bieli chlpáni. Aj oni sa mu smejú do tváre a vrtia šibalsky chvostami. Okrem toho počuje za chrbtom známe zvonce a znásobený zdusený zvuk, ktorý vydáva črieda ťažkých volov, keď ide po mäkkej tráve.
− Hore sa, Šimon, vari si nezaspal, − vraví richtár a štuchá ho palicou do boka.
− Zabudol si kúdeľ v Tomanovej, − vraví Drak a podáva mu kúdeľ.
— Ďaf, ďaf, − vraví bližší z Dunčov a chce ho obliznúť ružovým jazykom po tvári.
Dievčina na koni nevraví nič. Díva sa naň spod obočia a povzbudivo sa usmieva.
Šimon sa hanbí a červená. Cíti, ako mu horia uši i líca. Žmúri na nich proti svetlu a otvára ústa, akoby chcel do nich dačo lapiť. Smejú sa mu ešte viac. Napokon sa Drak nahne k richtárovi a šeptá mu čosi do ucha. Richtár zvážnie, kľakne si pred Šimona na ľavé koleno a vraví mu celkom zblízka:
− Martin Lepiš Madlušovie ti chce dačo povedať. Ale najprv mal by si hádam ty povedať čosi jemu.
Martin Lepiš? Kde je tu aký Martin Lepiš? Nikdy to meno nepočul. Obzerá sa dookola; hádam že ho dosiaľ nezbadal.
− Ja som to, ja, − vraví mu Drak.
− Martin Lepiš?
− Tak je, to je moje meno. A meno mojej... − podíval sa s nehou, ktorú Šimon dosiaľ u neho nevidel, na tú, čo sedela na koni, vynechal to slovo, čo malo prísť, a povedal len: − A meno mojej ... je Žoška.
Šimon sklopil zrak a zahniezdil sa, akoby chcel vstať. Zostal však sedieť na zemi pri ich nohách, dúfajúc vari stále, že to, čo práve vidí, nie je ešte vždy skutočnosť a že skutočnosť by sa mu ukázala len potom, keby sa postavil na nohy.
− Richtár vraví, že mi chceš dačo povedať, − prihovára sa mu Drak znovu.
Šimon sa opatrne podíva na richtárove čižmy, potom na čižmy Drakove a napokon zasa len sklopí zrak.
Vznikla dlhá a trápna pomlčka. Bol rad zas len na richtárovi, aby to nejako skoncoval.
− Stala sa totiž chyba, Martin. Malá chyba sa stala. Zabudli sme... totiž ty si zabudol... vlastne ja som zabudol... − Richtár sa poplietol. Odprskol zlostne a začal z druhého konca: − Keď si odchádzal do Smrečín po voly, povedal som, že ak sa do týždňa nevrátiš ...
Drak trochu zbledol. Vzápätí sa však spamätal a slovo, ktoré mu už sedelo na jazyku, prehltol s námahou, až mu pritom ohryzok pod bradou povystúpil a pohol sa zdola nahor, akoby preglgal hrubú, nestráviteľnú gundžu.
− Veď ale... poslal som vari honelníka s odkazom?
Richtár prikývol hlavou: − Tak-tak, honelníka si poslal, ale...
− Počkajte, − zastavil ho Drak pohybom ruky. − Nechcem vedieť, kto to spravil, nie teraz − inokedy...
Keby bol Šima horúcou vodou oblial, nebol by sa cítil tak ako teraz. Drak zrejme vie, tuší to aspoň, kto podpálil jeho bývanie. Prečo mu teda neusporil toto zahanbenie? Vstáva zo zeme a chce mu to sám povedať. Bledne, dvíha k nemu pomaly zrak. Stretáva sa s jeho pohľadom. Objavuje v ňom nečakanú mäkkosť, chápajúcu a odpúšťajúcu poddajnosť, ktorá ho celkom zmätie a nedá mu prísť k slovu. Ale i tak je rozhodnutý skoncovať všetko razom. Uhýba Drakovmu pohľadu, narazí však na pohľad richtárov a na pohľad dievčaťa na koni. V oboch nachádza to isté, čo v pohľade Drakovom. No má tu vyzerať ako slaboch, ktorého všetci ľutujú? Radšej nech...
Áno, aby teda vedeli: sám to spravil, sám podpálil Drakovo bývanie... Pri slove „Drakovo" sa potkol.
Chcel ho vziať nazad, no bolo už neskoro. Drak mu nedal dokončiť, vzal to meno na seba a nedívajúc sa na Šima ani na richtára, ale kamsi bokom, prerušil ho vážnym, neobyčajne hlbokým hlasom:
− Viem, nedalo sa inakšie, ten, čo to spravil, vrátil mi len, čo som ja dávno predtým vykonal jemu. − Potom zdvihol hlavu k svojej milej, čo sedela na koni pri jeho boku, a dokončil s úsmevom:
− Musíme dnes teda prenocovať v obecnej bujačiarni.
− Nato trhol uzdou a kráčajúc vedľa koňovej hlavy, pohol sa za čriedou, ktorá sa medzitým vzdialila od nich o hodný kus napred.