Drak sa vracia - Kapitola 11 by Dobroslav Chrobk Lyrics
Bdie, a či sa mu len sníva? Leží horeznak na tvrdej drevenej priči. Zdá sa, že už otvoril oči a že sa nimi díva niekam dohora. Nič tam nevidí. Je teda noc. Čo je to však za noc? Plná nevysloviteľného čara a vytrženia. Príde dnes azda tá, na ktorú odprvoti čakáme?
Podľa čoho ju poznáme, ak vskutku príde? Ako jej dáme vedieť, že na ňu oddávna čakáme? Príde s hudbou a družicami, a či sa priblíži sama, na prstoch?
Pst, pst...! Ani slova viac! Zdá sa, že už aj prichádza s hudbou a družicami. Celkom nablízku hrajú, hľa, husle. Vysoký ženský hlas spieva. Spieva o láske a milovaní. Slovám nemožno rozumieť, ale melódia je všetkým známa. Vzdúva sa našou túžbou, chveje sa naším utrpením. Volá a vyčkáva, tŕpne a zaklína.
Ten, čo má prísť, sa však neozýva.
Pieseň sa zvíja, kvílivo stúpa, vzdáva sa, láme, padá zvysoka, klesá a zaniká.
A vtom ju podoprie a vtom ju podchytí jeho hlas: prichádza zďaleka, je slabý a ukonaný. Rozpráva o moriach a cudzích krajinách. Už sa však blíži, už ju poznáva, už sa jej chytá, berie ju do náručia. Splýva s ňou v jedno, nesie sa s ňou vedno v jasavom finále.
Stále však nevie, či bdie alebo sa mu len sníva.
Oči si zvykli na tmu a rozoznávajú temné obrysy predmetov, ktoré, zdá sa, patria do skutočnosti a pripomínajú zariadenie valaskej koliby. V ušiach dosiaľ však znie melódia vášnivo a vrúcne primknutá k neubúdajúcemu a nepostihnuteľnému čaru tejto noci. Vzniká v ňom pocit čudnej rozpoltenosti. Akoby jednou polovičkou vedomia bdel, kým druhou zostáva v objatí sna, z ktorého sa nemôže vymaniť.
Popravde ani sa mu nežiada vymaniť sa z neho. Chce zostať v jeho náručí hoc aj za cenu rozdvojenia bytosti a zrieknutia sa jej lepšej polovičky.
Zostáva preto ležať horeznak s rukami založenými pod hlavou, s očami uprenými do tmavej povaly. Všetko, čo dosiaľ nevedel vysloviť, hovorí teraz za neho táto pieseň. V súhlase s jej melódiou preskupujú sa mu pred zrakom mäkké, vábivé tvary. Kĺžu a vlnia sa v oblých pohyboch známych bedier a ramien. Do ich hladkého a plynulého striedania zasahuje rušivo len predstava upriameného, čiernolesklého pohľadu, dívajúceho sa spomedzi prižmúrených mihalníc a podčiarknutého dvoma rovnobežnými, krvácajúcimi jazvami. Táto predstava vynoruje sa v krátkych, pravidelných prestávkach, a hoci sa mu zakaždým podarí zatlačiť ju späť, vracia sa neodbytne a vytrvale.
Náhle sa však melódia skončí. Kolembavý pohyb, ktorý ho uspával, prestane. Prudkým nárazom vyhodí ho zvlnený príboj na tvrdý breh skutočnosti.
Pokúša sa zachrániť. Lapí sa oboma rukami okrajov priče, nohami hľadá pod sebou pevnú zem. Nenachádza však oporu a spoza chrbta útočí naň desivá predstava, že visí nad bezodnou prázdnotou. Až po chvíli zbadá, že sú tu dve priče a že leží na hornej z nich. Oddýchne si a s uľahčením spustí nohy na zem. Macia vôkol seba, dotýka sa jednotlivých predmetov a poznáva ich podľa hmatu. Áno, zrejme je to valaská koliba: tu visí kotol na kumhári, zastoknutom medzi dve brvná, tu je putera s varechou, gelety, črpáky, pôdišiar. A všetko dookola razí syrom a žinčicou. Vôňa syra a žinčice prebudí v ňom pocit hladu. Začrie varechou do putery a vypije na dúšok všetko, čo sa mu do nej nabralo. Je to čerstvo odvarená žinčica, ešte teplá, a v nej plno drobného syrenia. Akoby baču bolo niečo vyrušilo z práce, takže nemal čas dokončiť ju. Inak by predsa syr dávno musel byť v cedidle.
Áno, koliba bola zrejme nachvat opustená: v popole na ohnisku tlejú dosial žeravé uhlíky. Prečo ho však nezobudili a nepojali so sebou, keď odchádzali? Hmatá ďalej vôkol seba, usiluje sa nájsť nejaký východ alebo aspoň výhľad. Obíde všetky štyri steny, kým nenaďabí na škáru, ktorou sem vniká trochu svetla. Pritkne k nej oko. Výjav, ktorý sa mu ukáže na druhej strane, je v prvej chvíli nepochopiteľný. Pripomína mu nejakú udalosť, ktorá sa začala vo sne a teraz tu pokračuje, presadená do skutočnosti.
A či vari naopak: to, čo práve vidí pred sebou, je nadzmyselné a neskutočné pokračovanie toho, čo sa nedávno odohralo v skutočnosti. Vyzerá to tak, akoby stena, čo oddeľuje vnútorný priestor koliby od vonkajšieho sveta, tvorila súčasne priehradu medzi snom a skutočnosťou. Na nešťastie nevie však rozoznať, na ktorej strane je sen a na ktorej skutočnosť. Celkom zmätený odvráti zrak od škáry a ohmatáva ešte raz predmety vôkol seba.
Niet pochybnosti: toto tuná je skutočné a opravdivé, kým tamto máta mu len v hlave a je blúznivým pokračovaním sna, ktorý ho pred chvíľou opantal.
Ešte raz sa na to podíva triezvym a nezmúteným pohľadom:
Uprostred poľany, nezdá sa, že príliš veľkej, horí nízka vatra. Okolo nej, z tejto i tamtej strany, sedia
neznámi chasníci. Podávajú si hlinenú krpku a pijú z nej dlhými dúškami, zrejme nie po prvý raz. Jeden z nich obnieca kotol, ktorý visí nad ohňom. Druhý brnká potichu na husliach, kým nenájde nôtu, ktorú po chvíli podchytí vysoký ženský hlas, čo náhle znova vypučí z tmy ako ohnivý, červený kvet.
Ba nie, hlas nevypučal z tmy.
Spoza človeka, ktorého si dosiaľ nevšimol, pretože jeho čierna postava splýva s tmavým pozadím, vyklonila sa teraz jasná tvár. Vzhliadla dohora k temnému profilu, v ktorom Šimon s údesom poznáva zastretý Drakov profil. Sedí tam na kláte, v pravej ruke drží svoju čutoru, ľavou objíma nedbalo okolo pliec tú, ktorej hlas podstúpil skúšku dnešnej noci a ktorej tvár žiari v mäkkom, červenkastom svetle ako tvár spievajúceho cherubína.
Jeho profil skláňa sa z výšky k nej a ona naň hľadí a spieva o tom, čo noc, ako je táto, prináša na čiernych perutiach do ľudských sŕdc.
Čupí na zemi pri jeho kolenách, túli sa mu k boku a spieva pieseň tejto noci. Jej tvár je osvietená červenkastým svitom, vidieť ju celú, žiarivú a čistú. Tvár má v tôni. Poznať ju však predsa podľa temného profilu, podľa čiernej pásky na ľavom oku a tiež podľa dvoch nezacelených rovnobežných jaziev, ktoré sa náhle ukážu v plnom svetle, keď Drak zodvihne hlavu a pije z čutory.
Tieto dve nezacelené jazvy sú známe a desivo skutočné. Najskutočnejšie zo všetkého, na čo sa práve díva. Boli tu pred chvíľou vo sne. Ale boli tu už dávno predtým. A teraz sú tu zasa. Patrí k nim... Počkajteže... Patrí k nim ešte oko − čierny pohľad prižmúreného oka. A ruka, cieliaca do prižmúreného oka . . .
Celý výjav z predošlého dňa vynorí sa náhle pred ním v desivej, meravej skratke. Vidí ho pred sebou − nehybný a stŕpnutý − vo chvíli, keď ruka práve chcela odraziť ten prižmúrený pohľad a keď vtom skľavela, akoby podľahla zaklínacej formule neviditeľného čarodeja, ktorý sledoval celý ten výjav zo svojej lesnej skrýše.
Istotne bolo to tak, pretože inak by predsa ruka uderila, inak by sa musel pamätať, ako sa sem vlastne dostal. Istotne mu ten pohľad uriekol. Istotne spôsobil, že mu ruka odkväcla nevládne, skôr než zasiahla cieľ. Nič iné, len ten čiernolesklý pohľad z prižmúrených mihalníc... Cíti ho dosiaľ v útrobách. Odlomený jeho hrot trčí mu dosial medzi rebrami. Obklady z medvedieho sadla mu hádam časom pomôžu. No teraz niet kedy dlhšie sa tým zabávať. Chasníci s Drakom pijú, hľa, oldomáš. Oslavujú lacné víťazstvo. Celá jarka vrie im v kotle. Súdok rozólišu si nachystali. Ešte aj dievku pripravili pre vzácneho hosťa. A jeho samého ako brava zavreli do koliby, aby sa díval škárou v zrube, ako tuná hodujú.
Lenže počkajte, bračekovci, ešte sme sa neporátali. Ešte ste sa nás nespýtali, čo na to povieme. Koľko vás je vlastne? Dvaja, štyria, ôsmi − trochu veľa na jedného − Drak je deviaty.
Ozaj, Drak... dostal nás. Ako malého chlapca nás dostal. Sadli sme mu na lep. Teraz tam sedí a iste sa v duchu smeje, ako nás prekabátil. Od prvej chvíle, od chvíle, keď nám podal čutoru s pálenkou, nás klamal a podvádzal. Dokonca ešte pred tým, dávno pred tým, keď zdvihol zo zeme lastovičie mláďa, keď zatlačil hánkou späť pod mihalnicu slzu, čo sa mu usadila v kútiku oka pri pohľade na kríž medzi stromami, keď sa pustil ozlomkrk dolu úšustom k Zelenému plesu, stále nás klamal a podvádzal. Celé správanie vyrátal si tak, aby v nás vzbudil najprv dôveru a potom aby túto dôveru sklamal. Aj sa mu to podarilo. Namojveru, že sa mu to podarilo. Uspal nás, učičíkal. Tak nás učičíkal, že my, blázni, začali sme dokonca vyrezávať kúdeľ pre Evu, akoby sme inakšiu robotu ani nemali. Ozaj, kdeže je tá kúdeľ? Dávno sme ju nevideli... Eh, čert tam po nej. Máme teraz inakšie starosti. Keď aj nie ostatných, ale Draka musíme dostať do hrsti. Musíme dostať svoje, i keby mal popod holé nebo lietať.
Ako vždy, ani teraz nepije viac, než znesie. Očistom si sem-tam prihne z čutory. Lenže, skaza ho vie, možno tam má čistú vodu: ako vždy, i teraz chce zostať triezvy. Chce si udržať v ruke všetky tromfy. Bohvie, čo má ešte za lubom.
Zato ostatní − ostatní pijú ako dúhy. Akoby od hôd nevideli nápoj. Každú chvíľu putuje krpka k súdku a od súdka nazad k smädným ústam. Máte vari pípeť, mládenci, že sa tak ponáhľate? Nolen, dajte si pozor, veľmi sa neroztalpašte, sedí medzi vami Drak. Tú čriedu, čo predal dnes vám, môže zajtra predať dakomu inému. Dívajte sa mu dobre na prsty, vie s nimi vyvádzať kúsky, že vám oči navrch hlavy vylezú. Nedajte sa oklamať, že sa naoko díva len na tú Magdalénku, čo mu čupí pri nohách, že ju hladká a objíma. Poznáme ho, má len jedno oko, ale vidí ním dobre. Vidí, ako sa častujete, ako vám žilky ihrajú − len už skočiť, zaujúkať a pustiť sa do tanca. Uverte, čaká len na to. Čaká len, kým budete mať všetci dosť, aby vám vyparatil niečo, nad čím sa zajtra budete svorne chytať za hlavu. Chceli by ste vedieť, čo za klepec vám prichystal? To, namojpravdu, sám neviem. No dávam vám slovo, že budete poriadne prekvapení. Spýtajte sa hádam tej dievky, čo sa jej zalieča, tej sa skôr zdôveril ako mne. Stále jej, hľa, šepce čosi do ucha. Iste ju už obrobil. Ak dobre vidím, hotová je urobiť preň všetko. Hotová je... Práve, hľa, vstáva a nenápadne odchádza do tmy.
Pozor, pst... zdá sa, že ide sem, práve sa ktosi dotkol dvier.
Jediným dlhým skokom vrhol sa Šimon na lôžko. Robí sa, že spí, no ledva zdržiava zrýchlený dych. Cíti, že mu srdce bije až kdesi v hrdle. Nemá ani poňatie, načo ju Drak poslal k nemu do koliby. Je však pripravený...
Áno, keby len vedel, na čo má byť pripravený? Čaká a predstavuje si mäkkú, žiarivú tvár. Cíti už na líci jej teplý dych. Rozpaľuje ho a musí tuho zaťať päste, aby ho vydržal, aby sa nepohol a neprezradil sa. Rád by sa na ňu podíval aspoň kútikom oka: musí byť celkom blízko, nakláňa sa mu nad tvár, cíti vôňu jej vlasov. Stačilo by vztiahnuť ramená, aby ju objal v páse a pritisol k sebe.
Nie, musí sa tváriť, že spí, že dosiaľ nie je pri vedomí. Zatína päste ešte tuhšie. Čaro jej blízkosti pomaly, nečujne vyprcháva. Otvára opatrne oči. Niet tu nikoho. Že by sa mu to všetko bolo len zdalo?
Sadne si na priču a šúcha si dlaňou čelo. Nie. Istotne bola tuná. Skláňala sa nad ním a dlho, skúmavo ho pozorovala. Pach jej blízkosti vznáša sa dosiaľ v povetrí. Hlavu mu omámila. Ťaží sa mu vstať a prejsť znovu ku škáre v zrube, aby sa podíval, či tam sedí tak ako prv. Chce, aby dojem jej prítomnosti zostal v ňom čo najdlhšie.
Napokon si však predsa uvedomí, ako hlúpo si počína. Vstane a zdvihne hlavu. A tu sa mu zdá, že dvercia na kolibe sú máličko odškerené: čerstvý vzduch ovial mu cez ne tvár. Prejde k nim a dotkne sa ich koncom prstov. Povolili a trochu zavŕzgali v pántoch. Skúsi to ešte raz: naozaj sú otvorené. Zabudla ich teda zavrieť za sebou. Alebo ich azda schválne nezavrela? Na chvíľu sa nad tým zamyslí. Náhle si však uvedomí, aká možnosť sa mu tým naskytla. Chvatné vezme z priče kapsu a kamizol, ešte raz sa poriadne napije z putery a potíšku, aby dvercia veľmi nevŕzgali, vykĺzne z koliby. Jej tôňa poskytuje dobrú skrýšu jeho prvým krokom. Podíva sa na hviezdy a podľa vytrčeného oja Veľkého voza rýchlo nájde smer, ktorým musí ísť.
Zastavil sa, celý udychčaný, až hore v sedle, o ktorom tuší, že sa volá Pyšné. Odhaduje čas; môže byť okolo polnoci: nad vrchmi vyšiel práve polpeceň mesiaca v druhej štvrti. Ešte pred svitom môže byť v Leštinách. Ale prv než sa spustí na druhý bok do Kamenistej, rád by sa aspoň na chvíľu vrátil k tej, čo odchýlila dvercia na kolibe. Ľutuje, že sa pred odchodom nepodíval ešte raz na jej teplú, žiarivú tvár. Sotva ju viac uvidí. A keď ju aj uvidí, bude to za celkom iných okolností než dnes, keď ožiarená mäkkým, červenkastým svitom spievala pieseň tejto noci a preklenula hlasom všetky rozpory, čo sa navrstvili v ostatné dni.
Premohla ho a pripútala na lôžko do tých čias, kým sa mu rozum neočistil a myseľ nevyjasnila. Nedožičila času jeho vášni, aby v ňom vybuchla a vohnala ho do nerozmysleného konania vo chvíli, keď podľa dvoch švárov na tvárí poznal vedľa nej Draka. Z nevysvetliteľnej príčiny bola jej tvár v tej chvíli dôležitejšia ako tvár Drakova, ako všetko ostatné, a pohľad na ňu nesmel premeškať. Bol jej za to vďačný. Dokonca vďačnejší než za to, že otvorila dvercia na kolibe. Privrel na chvíľu oči a znovu ju uvidel, počul jej vábivý, vyčkávajúci hlas. Chcel sa ho chopiť, chcel naň odpovedať. Obraz sa však zvoľna začal rozplývať, hlas tíško zanikal, až zmĺkol načisto. Napokon sa podíval za seba do údolia. Hlboko pod ním horelo červené svetielko, akoby jedna z hviezd bola spadla do temravej, bezodnej studne. Udalosti, ktoré sa tam toho dňa odohrali a ktorých bol sám svedkom, videli sa mu teraz neuveriteľne nepravdepodobné a musel si ich násilím pripamätať, aby sa utvrdil v predsavzatí, ktoré mal vykonať.
Temer behom spustil sa dolu príkrym svahom. Prudká chôdza v čerstvom povetrí prevetrala mu myšlienky a zbavila ho všetkých pochybností. Keď sa nad ránom blížil k Leštinám, videl svoju úlohu pred sebou celkom jasne. Dôjduc k Drakovej vyžihárni, odbočil trochu z cesty, vyňal z kapsy práchno, kremeň a ocieľku a podpálil jej slamenú strechu. Počkal, kým sa oheň rozhorel a kým sa jeho hriva posadila rozkročmo, mávajúc víťazoslávne plamennými mečmi, na hrebeň strechy. Nazdal sa − a na to vlastne čakal − že pohľad na horiace Drakovo stavanie vzbudí v ňom pocit uspokojenia a zadosťučinenia. No nestalo sa to ani ono, naopak, doľahla naň temná nevôľa a pocit zbytočnosti a daromnosti toho, čo práve vykonal.
Z nohy na nohu, so zamračeným a oveseným čelom vošiel cez záhumnie do dediny. A iba teraz si uvedomil, že sa vracia z prehranej bitky a že ho podľa toho akiste aj privítajú. Nepripravil si nijakú výhovorku, nič, čím by okrášlil alebo ospravedlnil svoju porážku. Môže im síce rozpovedať, ako sa udalosti odohrali navonok, ale o tom, čo sa pritom dialo pod povrchom, v jeho mozgu a prsiach, nebude im vedieť povedať ani slovo. Nik by mu nerozumel a neuveril. Sám si už veľmi neverí, sám už pochybuje, či všetko bolo naozaj tak, ako sa mu zdalo, keď to prežíval.
Predstiera, že sa vracia ako víťaz. Podpálil Drakovu chalupu. Ale je to len prázdne a lacné gesto, ktorým zbytočne na seba upozornil, pretože v skutočnosti prichádza ako porazený. Nič z toho, čo bolo vykonané, nedá sa už teraz odvolať. Neostáva než vziať na seba všetky následky, ktoré privodili temné a nezmyselné udalosti v Smrečinách, Tichej a Tomanovej.
Ako zlodej plazí sa popod uhly. Nezodvihne hlavu ani vtedy, keď prechádza popred obloky, za ktorými dospáva svoj ranný sen Eva, jeho žena. Len v skrytom záhybe podvedomia vynorí sa nepriaznivý objav: Drak sa viac nevráti, Eva ho už nikdy neuvidí, patrí odteraz len jemu. Nemá však z toho objavu nijakú radosť. Výhodu, ktorú mu poskytuje, nezískal si v statočnom chlapskom zápolení. Prišiel k nej lacno a bez zásluh. V záchvate hrdého a nie priam úprimného odriekania púšťa ho z mysle a ospanlivou rukou klepe na okenicu richtárovho bývania.
Podľa čoho ju poznáme, ak vskutku príde? Ako jej dáme vedieť, že na ňu oddávna čakáme? Príde s hudbou a družicami, a či sa priblíži sama, na prstoch?
Pst, pst...! Ani slova viac! Zdá sa, že už aj prichádza s hudbou a družicami. Celkom nablízku hrajú, hľa, husle. Vysoký ženský hlas spieva. Spieva o láske a milovaní. Slovám nemožno rozumieť, ale melódia je všetkým známa. Vzdúva sa našou túžbou, chveje sa naším utrpením. Volá a vyčkáva, tŕpne a zaklína.
Ten, čo má prísť, sa však neozýva.
Pieseň sa zvíja, kvílivo stúpa, vzdáva sa, láme, padá zvysoka, klesá a zaniká.
A vtom ju podoprie a vtom ju podchytí jeho hlas: prichádza zďaleka, je slabý a ukonaný. Rozpráva o moriach a cudzích krajinách. Už sa však blíži, už ju poznáva, už sa jej chytá, berie ju do náručia. Splýva s ňou v jedno, nesie sa s ňou vedno v jasavom finále.
Stále však nevie, či bdie alebo sa mu len sníva.
Oči si zvykli na tmu a rozoznávajú temné obrysy predmetov, ktoré, zdá sa, patria do skutočnosti a pripomínajú zariadenie valaskej koliby. V ušiach dosiaľ však znie melódia vášnivo a vrúcne primknutá k neubúdajúcemu a nepostihnuteľnému čaru tejto noci. Vzniká v ňom pocit čudnej rozpoltenosti. Akoby jednou polovičkou vedomia bdel, kým druhou zostáva v objatí sna, z ktorého sa nemôže vymaniť.
Popravde ani sa mu nežiada vymaniť sa z neho. Chce zostať v jeho náručí hoc aj za cenu rozdvojenia bytosti a zrieknutia sa jej lepšej polovičky.
Zostáva preto ležať horeznak s rukami založenými pod hlavou, s očami uprenými do tmavej povaly. Všetko, čo dosiaľ nevedel vysloviť, hovorí teraz za neho táto pieseň. V súhlase s jej melódiou preskupujú sa mu pred zrakom mäkké, vábivé tvary. Kĺžu a vlnia sa v oblých pohyboch známych bedier a ramien. Do ich hladkého a plynulého striedania zasahuje rušivo len predstava upriameného, čiernolesklého pohľadu, dívajúceho sa spomedzi prižmúrených mihalníc a podčiarknutého dvoma rovnobežnými, krvácajúcimi jazvami. Táto predstava vynoruje sa v krátkych, pravidelných prestávkach, a hoci sa mu zakaždým podarí zatlačiť ju späť, vracia sa neodbytne a vytrvale.
Náhle sa však melódia skončí. Kolembavý pohyb, ktorý ho uspával, prestane. Prudkým nárazom vyhodí ho zvlnený príboj na tvrdý breh skutočnosti.
Pokúša sa zachrániť. Lapí sa oboma rukami okrajov priče, nohami hľadá pod sebou pevnú zem. Nenachádza však oporu a spoza chrbta útočí naň desivá predstava, že visí nad bezodnou prázdnotou. Až po chvíli zbadá, že sú tu dve priče a že leží na hornej z nich. Oddýchne si a s uľahčením spustí nohy na zem. Macia vôkol seba, dotýka sa jednotlivých predmetov a poznáva ich podľa hmatu. Áno, zrejme je to valaská koliba: tu visí kotol na kumhári, zastoknutom medzi dve brvná, tu je putera s varechou, gelety, črpáky, pôdišiar. A všetko dookola razí syrom a žinčicou. Vôňa syra a žinčice prebudí v ňom pocit hladu. Začrie varechou do putery a vypije na dúšok všetko, čo sa mu do nej nabralo. Je to čerstvo odvarená žinčica, ešte teplá, a v nej plno drobného syrenia. Akoby baču bolo niečo vyrušilo z práce, takže nemal čas dokončiť ju. Inak by predsa syr dávno musel byť v cedidle.
Áno, koliba bola zrejme nachvat opustená: v popole na ohnisku tlejú dosial žeravé uhlíky. Prečo ho však nezobudili a nepojali so sebou, keď odchádzali? Hmatá ďalej vôkol seba, usiluje sa nájsť nejaký východ alebo aspoň výhľad. Obíde všetky štyri steny, kým nenaďabí na škáru, ktorou sem vniká trochu svetla. Pritkne k nej oko. Výjav, ktorý sa mu ukáže na druhej strane, je v prvej chvíli nepochopiteľný. Pripomína mu nejakú udalosť, ktorá sa začala vo sne a teraz tu pokračuje, presadená do skutočnosti.
A či vari naopak: to, čo práve vidí pred sebou, je nadzmyselné a neskutočné pokračovanie toho, čo sa nedávno odohralo v skutočnosti. Vyzerá to tak, akoby stena, čo oddeľuje vnútorný priestor koliby od vonkajšieho sveta, tvorila súčasne priehradu medzi snom a skutočnosťou. Na nešťastie nevie však rozoznať, na ktorej strane je sen a na ktorej skutočnosť. Celkom zmätený odvráti zrak od škáry a ohmatáva ešte raz predmety vôkol seba.
Niet pochybnosti: toto tuná je skutočné a opravdivé, kým tamto máta mu len v hlave a je blúznivým pokračovaním sna, ktorý ho pred chvíľou opantal.
Ešte raz sa na to podíva triezvym a nezmúteným pohľadom:
Uprostred poľany, nezdá sa, že príliš veľkej, horí nízka vatra. Okolo nej, z tejto i tamtej strany, sedia
neznámi chasníci. Podávajú si hlinenú krpku a pijú z nej dlhými dúškami, zrejme nie po prvý raz. Jeden z nich obnieca kotol, ktorý visí nad ohňom. Druhý brnká potichu na husliach, kým nenájde nôtu, ktorú po chvíli podchytí vysoký ženský hlas, čo náhle znova vypučí z tmy ako ohnivý, červený kvet.
Ba nie, hlas nevypučal z tmy.
Spoza človeka, ktorého si dosiaľ nevšimol, pretože jeho čierna postava splýva s tmavým pozadím, vyklonila sa teraz jasná tvár. Vzhliadla dohora k temnému profilu, v ktorom Šimon s údesom poznáva zastretý Drakov profil. Sedí tam na kláte, v pravej ruke drží svoju čutoru, ľavou objíma nedbalo okolo pliec tú, ktorej hlas podstúpil skúšku dnešnej noci a ktorej tvár žiari v mäkkom, červenkastom svetle ako tvár spievajúceho cherubína.
Jeho profil skláňa sa z výšky k nej a ona naň hľadí a spieva o tom, čo noc, ako je táto, prináša na čiernych perutiach do ľudských sŕdc.
Čupí na zemi pri jeho kolenách, túli sa mu k boku a spieva pieseň tejto noci. Jej tvár je osvietená červenkastým svitom, vidieť ju celú, žiarivú a čistú. Tvár má v tôni. Poznať ju však predsa podľa temného profilu, podľa čiernej pásky na ľavom oku a tiež podľa dvoch nezacelených rovnobežných jaziev, ktoré sa náhle ukážu v plnom svetle, keď Drak zodvihne hlavu a pije z čutory.
Tieto dve nezacelené jazvy sú známe a desivo skutočné. Najskutočnejšie zo všetkého, na čo sa práve díva. Boli tu pred chvíľou vo sne. Ale boli tu už dávno predtým. A teraz sú tu zasa. Patrí k nim... Počkajteže... Patrí k nim ešte oko − čierny pohľad prižmúreného oka. A ruka, cieliaca do prižmúreného oka . . .
Celý výjav z predošlého dňa vynorí sa náhle pred ním v desivej, meravej skratke. Vidí ho pred sebou − nehybný a stŕpnutý − vo chvíli, keď ruka práve chcela odraziť ten prižmúrený pohľad a keď vtom skľavela, akoby podľahla zaklínacej formule neviditeľného čarodeja, ktorý sledoval celý ten výjav zo svojej lesnej skrýše.
Istotne bolo to tak, pretože inak by predsa ruka uderila, inak by sa musel pamätať, ako sa sem vlastne dostal. Istotne mu ten pohľad uriekol. Istotne spôsobil, že mu ruka odkväcla nevládne, skôr než zasiahla cieľ. Nič iné, len ten čiernolesklý pohľad z prižmúrených mihalníc... Cíti ho dosiaľ v útrobách. Odlomený jeho hrot trčí mu dosial medzi rebrami. Obklady z medvedieho sadla mu hádam časom pomôžu. No teraz niet kedy dlhšie sa tým zabávať. Chasníci s Drakom pijú, hľa, oldomáš. Oslavujú lacné víťazstvo. Celá jarka vrie im v kotle. Súdok rozólišu si nachystali. Ešte aj dievku pripravili pre vzácneho hosťa. A jeho samého ako brava zavreli do koliby, aby sa díval škárou v zrube, ako tuná hodujú.
Lenže počkajte, bračekovci, ešte sme sa neporátali. Ešte ste sa nás nespýtali, čo na to povieme. Koľko vás je vlastne? Dvaja, štyria, ôsmi − trochu veľa na jedného − Drak je deviaty.
Ozaj, Drak... dostal nás. Ako malého chlapca nás dostal. Sadli sme mu na lep. Teraz tam sedí a iste sa v duchu smeje, ako nás prekabátil. Od prvej chvíle, od chvíle, keď nám podal čutoru s pálenkou, nás klamal a podvádzal. Dokonca ešte pred tým, dávno pred tým, keď zdvihol zo zeme lastovičie mláďa, keď zatlačil hánkou späť pod mihalnicu slzu, čo sa mu usadila v kútiku oka pri pohľade na kríž medzi stromami, keď sa pustil ozlomkrk dolu úšustom k Zelenému plesu, stále nás klamal a podvádzal. Celé správanie vyrátal si tak, aby v nás vzbudil najprv dôveru a potom aby túto dôveru sklamal. Aj sa mu to podarilo. Namojveru, že sa mu to podarilo. Uspal nás, učičíkal. Tak nás učičíkal, že my, blázni, začali sme dokonca vyrezávať kúdeľ pre Evu, akoby sme inakšiu robotu ani nemali. Ozaj, kdeže je tá kúdeľ? Dávno sme ju nevideli... Eh, čert tam po nej. Máme teraz inakšie starosti. Keď aj nie ostatných, ale Draka musíme dostať do hrsti. Musíme dostať svoje, i keby mal popod holé nebo lietať.
Ako vždy, ani teraz nepije viac, než znesie. Očistom si sem-tam prihne z čutory. Lenže, skaza ho vie, možno tam má čistú vodu: ako vždy, i teraz chce zostať triezvy. Chce si udržať v ruke všetky tromfy. Bohvie, čo má ešte za lubom.
Zato ostatní − ostatní pijú ako dúhy. Akoby od hôd nevideli nápoj. Každú chvíľu putuje krpka k súdku a od súdka nazad k smädným ústam. Máte vari pípeť, mládenci, že sa tak ponáhľate? Nolen, dajte si pozor, veľmi sa neroztalpašte, sedí medzi vami Drak. Tú čriedu, čo predal dnes vám, môže zajtra predať dakomu inému. Dívajte sa mu dobre na prsty, vie s nimi vyvádzať kúsky, že vám oči navrch hlavy vylezú. Nedajte sa oklamať, že sa naoko díva len na tú Magdalénku, čo mu čupí pri nohách, že ju hladká a objíma. Poznáme ho, má len jedno oko, ale vidí ním dobre. Vidí, ako sa častujete, ako vám žilky ihrajú − len už skočiť, zaujúkať a pustiť sa do tanca. Uverte, čaká len na to. Čaká len, kým budete mať všetci dosť, aby vám vyparatil niečo, nad čím sa zajtra budete svorne chytať za hlavu. Chceli by ste vedieť, čo za klepec vám prichystal? To, namojpravdu, sám neviem. No dávam vám slovo, že budete poriadne prekvapení. Spýtajte sa hádam tej dievky, čo sa jej zalieča, tej sa skôr zdôveril ako mne. Stále jej, hľa, šepce čosi do ucha. Iste ju už obrobil. Ak dobre vidím, hotová je urobiť preň všetko. Hotová je... Práve, hľa, vstáva a nenápadne odchádza do tmy.
Pozor, pst... zdá sa, že ide sem, práve sa ktosi dotkol dvier.
Jediným dlhým skokom vrhol sa Šimon na lôžko. Robí sa, že spí, no ledva zdržiava zrýchlený dych. Cíti, že mu srdce bije až kdesi v hrdle. Nemá ani poňatie, načo ju Drak poslal k nemu do koliby. Je však pripravený...
Áno, keby len vedel, na čo má byť pripravený? Čaká a predstavuje si mäkkú, žiarivú tvár. Cíti už na líci jej teplý dych. Rozpaľuje ho a musí tuho zaťať päste, aby ho vydržal, aby sa nepohol a neprezradil sa. Rád by sa na ňu podíval aspoň kútikom oka: musí byť celkom blízko, nakláňa sa mu nad tvár, cíti vôňu jej vlasov. Stačilo by vztiahnuť ramená, aby ju objal v páse a pritisol k sebe.
Nie, musí sa tváriť, že spí, že dosiaľ nie je pri vedomí. Zatína päste ešte tuhšie. Čaro jej blízkosti pomaly, nečujne vyprcháva. Otvára opatrne oči. Niet tu nikoho. Že by sa mu to všetko bolo len zdalo?
Sadne si na priču a šúcha si dlaňou čelo. Nie. Istotne bola tuná. Skláňala sa nad ním a dlho, skúmavo ho pozorovala. Pach jej blízkosti vznáša sa dosiaľ v povetrí. Hlavu mu omámila. Ťaží sa mu vstať a prejsť znovu ku škáre v zrube, aby sa podíval, či tam sedí tak ako prv. Chce, aby dojem jej prítomnosti zostal v ňom čo najdlhšie.
Napokon si však predsa uvedomí, ako hlúpo si počína. Vstane a zdvihne hlavu. A tu sa mu zdá, že dvercia na kolibe sú máličko odškerené: čerstvý vzduch ovial mu cez ne tvár. Prejde k nim a dotkne sa ich koncom prstov. Povolili a trochu zavŕzgali v pántoch. Skúsi to ešte raz: naozaj sú otvorené. Zabudla ich teda zavrieť za sebou. Alebo ich azda schválne nezavrela? Na chvíľu sa nad tým zamyslí. Náhle si však uvedomí, aká možnosť sa mu tým naskytla. Chvatné vezme z priče kapsu a kamizol, ešte raz sa poriadne napije z putery a potíšku, aby dvercia veľmi nevŕzgali, vykĺzne z koliby. Jej tôňa poskytuje dobrú skrýšu jeho prvým krokom. Podíva sa na hviezdy a podľa vytrčeného oja Veľkého voza rýchlo nájde smer, ktorým musí ísť.
Zastavil sa, celý udychčaný, až hore v sedle, o ktorom tuší, že sa volá Pyšné. Odhaduje čas; môže byť okolo polnoci: nad vrchmi vyšiel práve polpeceň mesiaca v druhej štvrti. Ešte pred svitom môže byť v Leštinách. Ale prv než sa spustí na druhý bok do Kamenistej, rád by sa aspoň na chvíľu vrátil k tej, čo odchýlila dvercia na kolibe. Ľutuje, že sa pred odchodom nepodíval ešte raz na jej teplú, žiarivú tvár. Sotva ju viac uvidí. A keď ju aj uvidí, bude to za celkom iných okolností než dnes, keď ožiarená mäkkým, červenkastým svitom spievala pieseň tejto noci a preklenula hlasom všetky rozpory, čo sa navrstvili v ostatné dni.
Premohla ho a pripútala na lôžko do tých čias, kým sa mu rozum neočistil a myseľ nevyjasnila. Nedožičila času jeho vášni, aby v ňom vybuchla a vohnala ho do nerozmysleného konania vo chvíli, keď podľa dvoch švárov na tvárí poznal vedľa nej Draka. Z nevysvetliteľnej príčiny bola jej tvár v tej chvíli dôležitejšia ako tvár Drakova, ako všetko ostatné, a pohľad na ňu nesmel premeškať. Bol jej za to vďačný. Dokonca vďačnejší než za to, že otvorila dvercia na kolibe. Privrel na chvíľu oči a znovu ju uvidel, počul jej vábivý, vyčkávajúci hlas. Chcel sa ho chopiť, chcel naň odpovedať. Obraz sa však zvoľna začal rozplývať, hlas tíško zanikal, až zmĺkol načisto. Napokon sa podíval za seba do údolia. Hlboko pod ním horelo červené svetielko, akoby jedna z hviezd bola spadla do temravej, bezodnej studne. Udalosti, ktoré sa tam toho dňa odohrali a ktorých bol sám svedkom, videli sa mu teraz neuveriteľne nepravdepodobné a musel si ich násilím pripamätať, aby sa utvrdil v predsavzatí, ktoré mal vykonať.
Temer behom spustil sa dolu príkrym svahom. Prudká chôdza v čerstvom povetrí prevetrala mu myšlienky a zbavila ho všetkých pochybností. Keď sa nad ránom blížil k Leštinám, videl svoju úlohu pred sebou celkom jasne. Dôjduc k Drakovej vyžihárni, odbočil trochu z cesty, vyňal z kapsy práchno, kremeň a ocieľku a podpálil jej slamenú strechu. Počkal, kým sa oheň rozhorel a kým sa jeho hriva posadila rozkročmo, mávajúc víťazoslávne plamennými mečmi, na hrebeň strechy. Nazdal sa − a na to vlastne čakal − že pohľad na horiace Drakovo stavanie vzbudí v ňom pocit uspokojenia a zadosťučinenia. No nestalo sa to ani ono, naopak, doľahla naň temná nevôľa a pocit zbytočnosti a daromnosti toho, čo práve vykonal.
Z nohy na nohu, so zamračeným a oveseným čelom vošiel cez záhumnie do dediny. A iba teraz si uvedomil, že sa vracia z prehranej bitky a že ho podľa toho akiste aj privítajú. Nepripravil si nijakú výhovorku, nič, čím by okrášlil alebo ospravedlnil svoju porážku. Môže im síce rozpovedať, ako sa udalosti odohrali navonok, ale o tom, čo sa pritom dialo pod povrchom, v jeho mozgu a prsiach, nebude im vedieť povedať ani slovo. Nik by mu nerozumel a neuveril. Sám si už veľmi neverí, sám už pochybuje, či všetko bolo naozaj tak, ako sa mu zdalo, keď to prežíval.
Predstiera, že sa vracia ako víťaz. Podpálil Drakovu chalupu. Ale je to len prázdne a lacné gesto, ktorým zbytočne na seba upozornil, pretože v skutočnosti prichádza ako porazený. Nič z toho, čo bolo vykonané, nedá sa už teraz odvolať. Neostáva než vziať na seba všetky následky, ktoré privodili temné a nezmyselné udalosti v Smrečinách, Tichej a Tomanovej.
Ako zlodej plazí sa popod uhly. Nezodvihne hlavu ani vtedy, keď prechádza popred obloky, za ktorými dospáva svoj ranný sen Eva, jeho žena. Len v skrytom záhybe podvedomia vynorí sa nepriaznivý objav: Drak sa viac nevráti, Eva ho už nikdy neuvidí, patrí odteraz len jemu. Nemá však z toho objavu nijakú radosť. Výhodu, ktorú mu poskytuje, nezískal si v statočnom chlapskom zápolení. Prišiel k nej lacno a bez zásluh. V záchvate hrdého a nie priam úprimného odriekania púšťa ho z mysle a ospanlivou rukou klepe na okenicu richtárovho bývania.