Drak sa vracia - Kapitola 10 by Dobroslav Chrobk Lyrics
Akože sa aj vysvetlilo ...
Toho rána ležala na tráve strieborná hmla.
Ležala tam v nízkej vrstve, siahajúcej ledva nad kolená. Celé údolie bolo ňou vystlané akoby bielym, zľahka našuchoreným páperím.
Drak zobudil Šimona ešte pred úsvitom. Nahol sa k nemu a dotkol sa jeho pleca.
− Pôjdeme, − povedal mu.
Povedal mu to priduseným hlasom, akoby za uhlom mohol niekto načúvať.
Šimon sa posadil a díva sa rozospane na Draka. V rannom šere črtá sa jeho postava oproti svetlejšiemu rámcu dverí temer mátožne.
− Pôjdeme, − opakuje Drak a volá ho pohybom hlavy za sebou. Nato vychádza predo dvere a potichu zahvízda. Vzápätí pribehnú oba psi a vrtiac chvostmi, začnú mu obskakovať okolo kolien. Sú plní horlivosti, nedočkavo skučia, vetria okolo uhlov koliby a nachvat tam vykonajú svoju potrebu.
Šimon si okrúca návlaky. Prsty sa mu pritom trocha chvejú. Ľahké vzrušenie šteklí ho na prsiach a popod pazuchy. Každú chvíľu návlak povolí a rozmotá sa. Napokon sedia však krpce pevne na nohách. Šimon v nich párkrát zadupá o podlahu, akoby sa chystal preskočiť z miesta vysokú prekážku. Ešte si pritiahne opasok na tri pracky, aby dobre doľahol na bedrá. A už len zápästky, kamizol a klobúk... Môžeme ísť, je pripravený.
Drak čaká na neho predo dvermi. Sleduje pozorne Šimonove prípravy. Obočie sa mu pritom trochu stiahlo. Ostré črty okolo úst akoby sa na chvíľu zachveli vonkajším chladom. Alebo sa azda zachveli nejakým vnútorným pohnutím? Niet času rozoznať to; vzápätí znova stvrdli a znehybneli. Drak ich utíšil dlaňou, ktorou si prešiel po tvári odhora nadol. Potom zvoľna vykročil k miestu, kde stáli voly. Cestou rozmotal bič a dvakrát ním plesol. Psi v tej chvíli pochopili svoju úlohu a štekajúc začali zdúrať voly z ležoviska.
Šimon sa ešte chvíľu motá okolo koliby. Nenápadne vyberá hotovú vyrezávanú kúdeľ zo škáry v zrube, rozkladá ju na tri časti a strká pod kamizol. Neobyčajná nálada tohto rána vrýva sa mu do podvedomia niekoľkými nápadnými črtami. Zanecháva tam otvorené, citlivo reagujúce stopy. Dve hviezdy sliepňajú dosiaľ ospanlivo proti blížiacemu sa úsvitu. Vyzerajú náramne opustené na prázdnom obzore. Kontúry vrchov vystupujú s nevľúdnou určitosťou na mútnom, rozmazanom pozadí. Voly sa lenivo brodia nízkou hmlou; ich beznohé trupy akoby po nej plávali. Zvuk zvoncov zasahuje nápadne rušivo do mrazivého ticha.
„Nemali by sme ich odopnúť? Alebo aspoň zapchať trávou?" dumá Šimon sám pre seba.
No Drak nezdá sa tým znepokojený. Kráča zvoľna popredku hore údolím. Šimon počká, kým prejde celá črieda, a pridá sa potom na jej koniec.
Čím vyššie stúpajú, tým redšia je hmla. Napokon, keď vyjdú do sedla, majú ju pod sebou zo všetkých strán ako mlieko, rozliate na nerovnom kastróle. Vrchy z nej vystupujú v nesúvislých osihotených skupinách. Podobajú sa pustým, neobývaným hradom. Dávno sa už rozvidnelo, môže byť okolo poludnia, no v povetrí stále ešte čosi chýba.
Ach, áno, slnce sa dosiaľ neukázalo. A podľa toho, ako to tuná vyzerá, akoby sa už ani nemalo nikdy ukázať. Nič si ho tu aspoň nežiada. Čierne skaly po oboch stranách sedla ustrnuli v matnom prísvite a neprejavujú nijakú ochotu vyjsť mu v ústrety. Trčia mrazivo dohora. Na ich plochách usadzuje sa vlhká osuheľ. A čo je najhoršie: z druhej strany sedla vyzerá svet ešte nevľúdnejšie: vrchy neznámych mien zhŕkli sa tu proti nim v nevraživom zoskupení. Ich predný rad je temer na dosah ruky. Jeho výstražne vycerený hrebeň vynára sa z hmly čoraz hrozivejšie. Posunuje sa k nim bližšie a bližšie a zdá sa, strojí sa chňapnúť a rozdrviť ich obrovskými kerešami. Čo ako opatrne zostupujú, nemôže sa Šimon zbaviť dojmu, že na dne údolia nečaká ich nič dobrého.
Drak stále ide popredku. Chvíľami postáva, a zdá sa, načúva. Díva sa uprene do údolia, akoby odtiaľ niekoho čakal. Vošli práve do hory, ktorá sa na tejto strane začína o hodne nižšie ako na tamtej, keď znova zastal a dočkal na čriedu. Díval sa pritom zdola nahor, na Šimona a dobrú chvíľu sa zdalo, že mu chce čosi povedať. Nepovedal však nič. Šimon bol od neho asi na desať krokov, keď sa znova obrátil a rýchlo stúpajúc, predbehol čriedu. No Šimon zreteľne pocítil, že mu tým pohľadom chcel čosi riecť. Čosi také, čo hádam nemohol povedať slovami. Darmo sa však usiloval uhádnuť, čo to mohlo byť, darmo sa aj on pristavil a hľadel zamyslene na jeho chytro sa vzďaľujúci chrbát. Okrem nepokoja, ktorý sa od stretnutia s Drakovým pohľadom pridal k jeho predošlému vzrušeniu, nepocítil a nedopátral sa ničoho. Spoliehajúc na psov, ponáhľal sa za Drakom. Pred chvíľou zmizol mu v náhlej zákrute z očí a práve vtedy zmocnilo sa ho nejasné podozrenie. Odbočil z cesty a stúpajúc opatrne po machu, usiloval sa predbehnúť Draka.
Nepodarilo sa mu to. Znezrady uvidel ho na ceste pred sebou. Stál chrbtom k nemu. Oproti, hore prťou, prichádzali dvaja Poliaci, dvaja Podhaľanci v bielych hološniach, s cifrovanými šujtášmi na stehnách, s vybíjanými klobúkmi na hlavách. Stúpali rýchle, čochvíľa boli pri Drakovi. Zvítali sa s ním, podali si ruky, akoby boli spolu starí známi.
„Starí známi," blyslo Šimonovi hlavou. Temné podozrenie sa na chvíľu zosilnilo, nadobudlo určitejšie obrysy. „Starí známi..." Čosi sa k tomu žiada doložiť, čosi k tomu ešte patrí. „Pravdaže, sú to starí známi!" Jeden z Poliakov, starší a územčistý, s náramným orlím perom za klobúkom, poklepkáva, hľa, Draka po pleci. Vraví dačo veselé, čo ich všetkých na chvíľu rozosmeje.
Šimon sa prikráda ešte bližšie. Rozoznáva už jednotlivé poľské slová. Ten starší stále čosi šepletí. Drak stojí nad ním vystretý, z času na čas prikývne hlavou. Všetci traja opierajú sa o valašky. A náhle − náhle Poliak otrčí proti Drakovi vystretú dlaň. Ten chvíľu zaváha, potom do nej tľapne. Dlho si potriasajú pravicami.
Toto je pohyb, ktorý má všade len jeden význam. Šimon ho však sprvoti nechápe. „Čo sa tu kupuje a kto komu čo predáva?"
Vtom sa Drak obráti tvárou k nemu. Keď zbadá Šima, je na jeho tvári najprv úžas a prekvapenie. Potom krátky náraz vzdoru a slabý pokus o výpad. Napokon ostane v nej len skleslosť a trápne doznanie.
Šimon stále ešte neverí. Celý Drakov výzor, celé jeho správanie prisviedča však na jeho žasnúcu otázku, napísanú v široko roztvorených očiach. Drakovi ovisli plecia, pohľad skláňa k zemi. Niet už pochybnosti, nemožno sa mýliť − Drak predal Poliakom čriedu. Celú čriedu leštinských volov. Práve si tľapol s nimi do dlaní. Ale dávno, dávno predtým sa spolu zjednali... Kde sme len mali oči, že sme to nevideli? Čo sme len robili, že sme tomu nevedeli zabrániť? Ach, áno, vyrezávali sme kúdeľ. Kúdeľ pre Evu. Znovu nás opantali myšlienky na jej tvár, lono a plecia. Nazdali sme sa, že kúdeľou sa jej zavďačíme, že do nej vrežeme všetko, čo sa nám neprace do pŕs, čo vnáša mdlobu do slabín. A on medzitým... On medzitým vyjednával s Poliakmi. Chodil k nim denne, zostával u nich na noc, kým sme my pod ústreším vyrezávali z javora kúdeľ pre Evu.
Šimonovi sa chveje pera. Dolná pera sa mu odškerila, odhalila zaťaté zuby a chveje sa ako v zimnici. Nozdry sa rozširujú, nestačia naberať vzduch pre rozbúrené prsia. Na sluchách a na čele vystupujú žily ako povrazy. Svaly sa napínajú samy od seba. Trvá to dlho, nekonečne dlho, kým Drak znovu zdvihne hlavu a podíva sa na Šimona mútnym, neprítomným pohľadom. Šimon ustupuje pospiatky, akoby ho ten pohľad odstrkoval. Jeho ruka siaha po biči. Jeho zrak vymeriava vzdialenosť medzi ním a Drakom. A náhle sa ruka zoširoka rozmáchne. Ťažký voliarsky bič švihne vzduchom. Krátko hvizdne vzduchom a prilipne svojím koncom na Drakovu tvár. Zanechá tam dlhú krvavú stopu. Mútny, neprítomný pohľad na chvíľu zaiskrí, no tvár sa ani nepohne. A tu sa ruka znova rozmáchne, bič znova švihne vzduchom. A tvár sa znova ani nepohne. Z dvoch úzkych švárov na ľavom líci vymoká krv. Steká ku brade, kvape z nej na zem.
Obaja Poliaci akoby na chvíľu zdreveneli. Pozrú najprv na Šimona, potom na seba a napokon, akoby sa ešte raz chceli presvedčiť, na Draka, na jeho krížom rozťatú tvár. A vtom sa jeden z nich − ten vyšší, počerný − prikrčí, trochu sa zvrtne vbok a valaška z jeho rúk vyletí popri zemi prudkým, nečakaným pohybom proti Šimonovi. Hvizdne mu okolo uší a zatne sa ostrím do stromu za jeho chrbtom.
Temer súčasne, akoby to mali nacvičené, opakuje ten istý pohyb aj druhý Poliak. No Šimon stihol sa už uhnúť. Práve že stihol myknúť hlavu, keď i druhá valaška zaťala sa do stromu tesne vedľa prvej.
Prisámvačku, majú to naozaj nacvičené. Akoby ich to od malička v škole boli učili! Ale je tu ešte tretia valaška, pozor i na tú. Jeden z Poliakov trhá ju práve Drakovi z rúk. No ten ju drží pevne a zdá sa, nemieni ju pustiť.
Nastane tým nečakané spomalenie prudko sa vyvíjajúceho deja. Šimon je v prvej chvíli sám prekvapený. Drak nechce poslúžiť Poliakovi svojou valaškou. Chce ju azda hodiť po ňom sám?
I druhý Poliak je však prekvapený, jeho pozornosť je na chvíľu odpútaná od Šimona. Šimon to v momente postihne. V momente posúdi situáciu. Odhodí nabok bič a kamizol a niekoľkými dlhými skokmi vrhne sa na neho. Prv než sa mu stačí postaviť na odpor, búši doň z celej sily oboma päsťami. Pocíti v hánkach mäkký, povoľujúci odpor zlomených rebár, akási strašná sila nadvihne Poliaka od zeme a odhodí ho dobrých päť krokov nadol. Vzápätí, ani za ním nepozrúc, skočí Šimon i na druhého, čo sa dosiaľ naťahuje s Drakom o valašku. Schváti ho od chrbta oboma rukami cez pás, zodvihne vozvysok, dvakrát sa s ním skrúti dokola, náhle ho pustí a odsotí ďaleko od seba. Džuchne o zem celou váhou ako vrece plné zemiakov. Až teraz napľul si Šimon do dlaní. Až teraz dostal vlastne ozajstnú chuť do bitky. Hlava sa mu trocha zamotala, popred oči prešla mu krvavá hmla. Videl cez ňu Draka, stojaceho stranou a zdá sa, nezúčastneného na všetkom, čo sa dosiaľ stalo. Podopiera sa nedbalo o valašku a − nech som dobrý − medzitým, čo mu z rany na tvári vymoká krv, sotva viditeľný úsmev ihrá mu okolo úst. Vari si myslí, že toto divadlo odohráva sa len kvôli nemu? Či sa vari nazdá, že naňho už nepríde rad? Šimon zaškrípe zubami, vtiahne hlavu medzi plecia a vrhne sa rovno proti nemu. Nemerá vzdialenosť, nehľadá miesto, kam ho zasiahne. Cíti len, že sa preženie ponad neho ako uvoľnený balvan, že ho rozmliaždi na pagáč.
Je už od neho len na dva kroky. Jediný bod, Drakovo prižmúrené oko, priťahuje teraz Šimonovu pozornosť. Dvíha ruku, zohnutú v lakti, vysoko nad plece a mieri zaťatou päsťou rovno do oka. Oko hľadí nepohnute z úzkej štrbiny medzi mihalnicami. Svieti mu oproti čiernym, uhľovým leskom. Hrot jeho pohľadu mieri mu rovno doprostred pŕs. Ak sa nepristaví, nastokne sa naň ako na ražeň.
Prepára ho skrz-naskrz a vylezie mu na druhej strane popri chrbtovine. Šimon musí − uvedomuje si, že nesmie, no jednako musí vrátiť ten pohľad. Nedá sa, nemôže ho nechať bez odpovede. A tu zaťatá päsť na chvíľu zaváha. Jej pohyb sa zastaví. Krvou podliaty Šimonov zrak narazí s cvengotom na pohľad Drakov. Dva, trikrát sa s ním skríži, ostro nabrúsené čepele vymenia spolu kvart a terc. Potom tuš − ruka odkväcne a pustí kord. Vzápätí sa však znovu napruží. Šimon zavrie zrak a plnou silou uderí.
Neskoro. Drakova noha sa nenápadne zohne v kolene, potom sa prudko vymrští vpred. Okovaná podošva doľahne tupým nárazom na Šimov žalúdok. Zohnutý vo dva konce zrúti sa Šimon k Drakovým nohám. Všetko sa odohrá tak rýchle a hladko, že Drak sa temer nepohol z miesta. Neprestal sa dokonca opierať o valašku. Nahol sa nad Šima a podíval sa mu do tváre. Potom zastavil pohybom ruky oboch Poliakov, ktorí sa medzitým pozbierali zo zeme a vytrhnúc valašky zo stromu, hnali sa s nimi na Šimona.
− Netreba, − povedal im. − Nepreberie sa tak chytro. Vezmeme ho dolu.
Odťal z najbližšieho sihliaka dve mocné haluze. Položil na ne Šimona hlavou vyššie a kývnuc na svojich nových kompánov, zapriahol ich do tejto čudesnej fúry. Sám zdvihol zo zeme Šimonov bič, jeho kamizol i vyrezávanú kúdeľ, ktorá vypadla spod kamizola. Počkal na čriedu a šiel za ňou do doliny. Na tvári mu okrem dvoch jaziev opäť nevidieť nič zvláštne. Čierny lesk oka pohasol a jeho chôdza je vyrovnaná ako chôdza človeka, ktorý dobre vykonal svoju úlohu.
Toho rána ležala na tráve strieborná hmla.
Ležala tam v nízkej vrstve, siahajúcej ledva nad kolená. Celé údolie bolo ňou vystlané akoby bielym, zľahka našuchoreným páperím.
Drak zobudil Šimona ešte pred úsvitom. Nahol sa k nemu a dotkol sa jeho pleca.
− Pôjdeme, − povedal mu.
Povedal mu to priduseným hlasom, akoby za uhlom mohol niekto načúvať.
Šimon sa posadil a díva sa rozospane na Draka. V rannom šere črtá sa jeho postava oproti svetlejšiemu rámcu dverí temer mátožne.
− Pôjdeme, − opakuje Drak a volá ho pohybom hlavy za sebou. Nato vychádza predo dvere a potichu zahvízda. Vzápätí pribehnú oba psi a vrtiac chvostmi, začnú mu obskakovať okolo kolien. Sú plní horlivosti, nedočkavo skučia, vetria okolo uhlov koliby a nachvat tam vykonajú svoju potrebu.
Šimon si okrúca návlaky. Prsty sa mu pritom trocha chvejú. Ľahké vzrušenie šteklí ho na prsiach a popod pazuchy. Každú chvíľu návlak povolí a rozmotá sa. Napokon sedia však krpce pevne na nohách. Šimon v nich párkrát zadupá o podlahu, akoby sa chystal preskočiť z miesta vysokú prekážku. Ešte si pritiahne opasok na tri pracky, aby dobre doľahol na bedrá. A už len zápästky, kamizol a klobúk... Môžeme ísť, je pripravený.
Drak čaká na neho predo dvermi. Sleduje pozorne Šimonove prípravy. Obočie sa mu pritom trochu stiahlo. Ostré črty okolo úst akoby sa na chvíľu zachveli vonkajším chladom. Alebo sa azda zachveli nejakým vnútorným pohnutím? Niet času rozoznať to; vzápätí znova stvrdli a znehybneli. Drak ich utíšil dlaňou, ktorou si prešiel po tvári odhora nadol. Potom zvoľna vykročil k miestu, kde stáli voly. Cestou rozmotal bič a dvakrát ním plesol. Psi v tej chvíli pochopili svoju úlohu a štekajúc začali zdúrať voly z ležoviska.
Šimon sa ešte chvíľu motá okolo koliby. Nenápadne vyberá hotovú vyrezávanú kúdeľ zo škáry v zrube, rozkladá ju na tri časti a strká pod kamizol. Neobyčajná nálada tohto rána vrýva sa mu do podvedomia niekoľkými nápadnými črtami. Zanecháva tam otvorené, citlivo reagujúce stopy. Dve hviezdy sliepňajú dosiaľ ospanlivo proti blížiacemu sa úsvitu. Vyzerajú náramne opustené na prázdnom obzore. Kontúry vrchov vystupujú s nevľúdnou určitosťou na mútnom, rozmazanom pozadí. Voly sa lenivo brodia nízkou hmlou; ich beznohé trupy akoby po nej plávali. Zvuk zvoncov zasahuje nápadne rušivo do mrazivého ticha.
„Nemali by sme ich odopnúť? Alebo aspoň zapchať trávou?" dumá Šimon sám pre seba.
No Drak nezdá sa tým znepokojený. Kráča zvoľna popredku hore údolím. Šimon počká, kým prejde celá črieda, a pridá sa potom na jej koniec.
Čím vyššie stúpajú, tým redšia je hmla. Napokon, keď vyjdú do sedla, majú ju pod sebou zo všetkých strán ako mlieko, rozliate na nerovnom kastróle. Vrchy z nej vystupujú v nesúvislých osihotených skupinách. Podobajú sa pustým, neobývaným hradom. Dávno sa už rozvidnelo, môže byť okolo poludnia, no v povetrí stále ešte čosi chýba.
Ach, áno, slnce sa dosiaľ neukázalo. A podľa toho, ako to tuná vyzerá, akoby sa už ani nemalo nikdy ukázať. Nič si ho tu aspoň nežiada. Čierne skaly po oboch stranách sedla ustrnuli v matnom prísvite a neprejavujú nijakú ochotu vyjsť mu v ústrety. Trčia mrazivo dohora. Na ich plochách usadzuje sa vlhká osuheľ. A čo je najhoršie: z druhej strany sedla vyzerá svet ešte nevľúdnejšie: vrchy neznámych mien zhŕkli sa tu proti nim v nevraživom zoskupení. Ich predný rad je temer na dosah ruky. Jeho výstražne vycerený hrebeň vynára sa z hmly čoraz hrozivejšie. Posunuje sa k nim bližšie a bližšie a zdá sa, strojí sa chňapnúť a rozdrviť ich obrovskými kerešami. Čo ako opatrne zostupujú, nemôže sa Šimon zbaviť dojmu, že na dne údolia nečaká ich nič dobrého.
Drak stále ide popredku. Chvíľami postáva, a zdá sa, načúva. Díva sa uprene do údolia, akoby odtiaľ niekoho čakal. Vošli práve do hory, ktorá sa na tejto strane začína o hodne nižšie ako na tamtej, keď znova zastal a dočkal na čriedu. Díval sa pritom zdola nahor, na Šimona a dobrú chvíľu sa zdalo, že mu chce čosi povedať. Nepovedal však nič. Šimon bol od neho asi na desať krokov, keď sa znova obrátil a rýchlo stúpajúc, predbehol čriedu. No Šimon zreteľne pocítil, že mu tým pohľadom chcel čosi riecť. Čosi také, čo hádam nemohol povedať slovami. Darmo sa však usiloval uhádnuť, čo to mohlo byť, darmo sa aj on pristavil a hľadel zamyslene na jeho chytro sa vzďaľujúci chrbát. Okrem nepokoja, ktorý sa od stretnutia s Drakovým pohľadom pridal k jeho predošlému vzrušeniu, nepocítil a nedopátral sa ničoho. Spoliehajúc na psov, ponáhľal sa za Drakom. Pred chvíľou zmizol mu v náhlej zákrute z očí a práve vtedy zmocnilo sa ho nejasné podozrenie. Odbočil z cesty a stúpajúc opatrne po machu, usiloval sa predbehnúť Draka.
Nepodarilo sa mu to. Znezrady uvidel ho na ceste pred sebou. Stál chrbtom k nemu. Oproti, hore prťou, prichádzali dvaja Poliaci, dvaja Podhaľanci v bielych hološniach, s cifrovanými šujtášmi na stehnách, s vybíjanými klobúkmi na hlavách. Stúpali rýchle, čochvíľa boli pri Drakovi. Zvítali sa s ním, podali si ruky, akoby boli spolu starí známi.
„Starí známi," blyslo Šimonovi hlavou. Temné podozrenie sa na chvíľu zosilnilo, nadobudlo určitejšie obrysy. „Starí známi..." Čosi sa k tomu žiada doložiť, čosi k tomu ešte patrí. „Pravdaže, sú to starí známi!" Jeden z Poliakov, starší a územčistý, s náramným orlím perom za klobúkom, poklepkáva, hľa, Draka po pleci. Vraví dačo veselé, čo ich všetkých na chvíľu rozosmeje.
Šimon sa prikráda ešte bližšie. Rozoznáva už jednotlivé poľské slová. Ten starší stále čosi šepletí. Drak stojí nad ním vystretý, z času na čas prikývne hlavou. Všetci traja opierajú sa o valašky. A náhle − náhle Poliak otrčí proti Drakovi vystretú dlaň. Ten chvíľu zaváha, potom do nej tľapne. Dlho si potriasajú pravicami.
Toto je pohyb, ktorý má všade len jeden význam. Šimon ho však sprvoti nechápe. „Čo sa tu kupuje a kto komu čo predáva?"
Vtom sa Drak obráti tvárou k nemu. Keď zbadá Šima, je na jeho tvári najprv úžas a prekvapenie. Potom krátky náraz vzdoru a slabý pokus o výpad. Napokon ostane v nej len skleslosť a trápne doznanie.
Šimon stále ešte neverí. Celý Drakov výzor, celé jeho správanie prisviedča však na jeho žasnúcu otázku, napísanú v široko roztvorených očiach. Drakovi ovisli plecia, pohľad skláňa k zemi. Niet už pochybnosti, nemožno sa mýliť − Drak predal Poliakom čriedu. Celú čriedu leštinských volov. Práve si tľapol s nimi do dlaní. Ale dávno, dávno predtým sa spolu zjednali... Kde sme len mali oči, že sme to nevideli? Čo sme len robili, že sme tomu nevedeli zabrániť? Ach, áno, vyrezávali sme kúdeľ. Kúdeľ pre Evu. Znovu nás opantali myšlienky na jej tvár, lono a plecia. Nazdali sme sa, že kúdeľou sa jej zavďačíme, že do nej vrežeme všetko, čo sa nám neprace do pŕs, čo vnáša mdlobu do slabín. A on medzitým... On medzitým vyjednával s Poliakmi. Chodil k nim denne, zostával u nich na noc, kým sme my pod ústreším vyrezávali z javora kúdeľ pre Evu.
Šimonovi sa chveje pera. Dolná pera sa mu odškerila, odhalila zaťaté zuby a chveje sa ako v zimnici. Nozdry sa rozširujú, nestačia naberať vzduch pre rozbúrené prsia. Na sluchách a na čele vystupujú žily ako povrazy. Svaly sa napínajú samy od seba. Trvá to dlho, nekonečne dlho, kým Drak znovu zdvihne hlavu a podíva sa na Šimona mútnym, neprítomným pohľadom. Šimon ustupuje pospiatky, akoby ho ten pohľad odstrkoval. Jeho ruka siaha po biči. Jeho zrak vymeriava vzdialenosť medzi ním a Drakom. A náhle sa ruka zoširoka rozmáchne. Ťažký voliarsky bič švihne vzduchom. Krátko hvizdne vzduchom a prilipne svojím koncom na Drakovu tvár. Zanechá tam dlhú krvavú stopu. Mútny, neprítomný pohľad na chvíľu zaiskrí, no tvár sa ani nepohne. A tu sa ruka znova rozmáchne, bič znova švihne vzduchom. A tvár sa znova ani nepohne. Z dvoch úzkych švárov na ľavom líci vymoká krv. Steká ku brade, kvape z nej na zem.
Obaja Poliaci akoby na chvíľu zdreveneli. Pozrú najprv na Šimona, potom na seba a napokon, akoby sa ešte raz chceli presvedčiť, na Draka, na jeho krížom rozťatú tvár. A vtom sa jeden z nich − ten vyšší, počerný − prikrčí, trochu sa zvrtne vbok a valaška z jeho rúk vyletí popri zemi prudkým, nečakaným pohybom proti Šimonovi. Hvizdne mu okolo uší a zatne sa ostrím do stromu za jeho chrbtom.
Temer súčasne, akoby to mali nacvičené, opakuje ten istý pohyb aj druhý Poliak. No Šimon stihol sa už uhnúť. Práve že stihol myknúť hlavu, keď i druhá valaška zaťala sa do stromu tesne vedľa prvej.
Prisámvačku, majú to naozaj nacvičené. Akoby ich to od malička v škole boli učili! Ale je tu ešte tretia valaška, pozor i na tú. Jeden z Poliakov trhá ju práve Drakovi z rúk. No ten ju drží pevne a zdá sa, nemieni ju pustiť.
Nastane tým nečakané spomalenie prudko sa vyvíjajúceho deja. Šimon je v prvej chvíli sám prekvapený. Drak nechce poslúžiť Poliakovi svojou valaškou. Chce ju azda hodiť po ňom sám?
I druhý Poliak je však prekvapený, jeho pozornosť je na chvíľu odpútaná od Šimona. Šimon to v momente postihne. V momente posúdi situáciu. Odhodí nabok bič a kamizol a niekoľkými dlhými skokmi vrhne sa na neho. Prv než sa mu stačí postaviť na odpor, búši doň z celej sily oboma päsťami. Pocíti v hánkach mäkký, povoľujúci odpor zlomených rebár, akási strašná sila nadvihne Poliaka od zeme a odhodí ho dobrých päť krokov nadol. Vzápätí, ani za ním nepozrúc, skočí Šimon i na druhého, čo sa dosiaľ naťahuje s Drakom o valašku. Schváti ho od chrbta oboma rukami cez pás, zodvihne vozvysok, dvakrát sa s ním skrúti dokola, náhle ho pustí a odsotí ďaleko od seba. Džuchne o zem celou váhou ako vrece plné zemiakov. Až teraz napľul si Šimon do dlaní. Až teraz dostal vlastne ozajstnú chuť do bitky. Hlava sa mu trocha zamotala, popred oči prešla mu krvavá hmla. Videl cez ňu Draka, stojaceho stranou a zdá sa, nezúčastneného na všetkom, čo sa dosiaľ stalo. Podopiera sa nedbalo o valašku a − nech som dobrý − medzitým, čo mu z rany na tvári vymoká krv, sotva viditeľný úsmev ihrá mu okolo úst. Vari si myslí, že toto divadlo odohráva sa len kvôli nemu? Či sa vari nazdá, že naňho už nepríde rad? Šimon zaškrípe zubami, vtiahne hlavu medzi plecia a vrhne sa rovno proti nemu. Nemerá vzdialenosť, nehľadá miesto, kam ho zasiahne. Cíti len, že sa preženie ponad neho ako uvoľnený balvan, že ho rozmliaždi na pagáč.
Je už od neho len na dva kroky. Jediný bod, Drakovo prižmúrené oko, priťahuje teraz Šimonovu pozornosť. Dvíha ruku, zohnutú v lakti, vysoko nad plece a mieri zaťatou päsťou rovno do oka. Oko hľadí nepohnute z úzkej štrbiny medzi mihalnicami. Svieti mu oproti čiernym, uhľovým leskom. Hrot jeho pohľadu mieri mu rovno doprostred pŕs. Ak sa nepristaví, nastokne sa naň ako na ražeň.
Prepára ho skrz-naskrz a vylezie mu na druhej strane popri chrbtovine. Šimon musí − uvedomuje si, že nesmie, no jednako musí vrátiť ten pohľad. Nedá sa, nemôže ho nechať bez odpovede. A tu zaťatá päsť na chvíľu zaváha. Jej pohyb sa zastaví. Krvou podliaty Šimonov zrak narazí s cvengotom na pohľad Drakov. Dva, trikrát sa s ním skríži, ostro nabrúsené čepele vymenia spolu kvart a terc. Potom tuš − ruka odkväcne a pustí kord. Vzápätí sa však znovu napruží. Šimon zavrie zrak a plnou silou uderí.
Neskoro. Drakova noha sa nenápadne zohne v kolene, potom sa prudko vymrští vpred. Okovaná podošva doľahne tupým nárazom na Šimov žalúdok. Zohnutý vo dva konce zrúti sa Šimon k Drakovým nohám. Všetko sa odohrá tak rýchle a hladko, že Drak sa temer nepohol z miesta. Neprestal sa dokonca opierať o valašku. Nahol sa nad Šima a podíval sa mu do tváre. Potom zastavil pohybom ruky oboch Poliakov, ktorí sa medzitým pozbierali zo zeme a vytrhnúc valašky zo stromu, hnali sa s nimi na Šimona.
− Netreba, − povedal im. − Nepreberie sa tak chytro. Vezmeme ho dolu.
Odťal z najbližšieho sihliaka dve mocné haluze. Položil na ne Šimona hlavou vyššie a kývnuc na svojich nových kompánov, zapriahol ich do tejto čudesnej fúry. Sám zdvihol zo zeme Šimonov bič, jeho kamizol i vyrezávanú kúdeľ, ktorá vypadla spod kamizola. Počkal na čriedu a šiel za ňou do doliny. Na tvári mu okrem dvoch jaziev opäť nevidieť nič zvláštne. Čierny lesk oka pohasol a jeho chôdza je vyrovnaná ako chôdza človeka, ktorý dobre vykonal svoju úlohu.