Drak sa vracia - Epilóg by Dobroslav Chrobk Lyrics
− A potom? Čo bolo potom, stará mať?
Chlápä, ktoré celý večer driemalo pod materiným kamizolom a v polospánku načúvalo rozprávke o tom, ako Drak zachránil čriedu z Temných smrečín, vytrčilo teraz hlavu, posadilo sa na prípecku a zíza vypúlenými očami do kúdeľnej izby.
Stará mať neodpovedá na jeho otázku. Od dlhého rozprávania vyschlo jej v hrdle. Berie si z omarie plánča na prieslinku a omáľa ho v bezzubých ústach. Priadky, ktorým ten príbeh rozprávala, dávno už zadriemali s vretenami v lonách. Kolovrátky zmĺkli, oheň v kozube temer vyhasol, izba norí sa do šera. Tône, ktoré za celý večer stáli nehybne na vybielených stenách, postupne mäknú a rozplývajú sa. Len chlápä ešte vždy bdie a čaká na dokončenie rozprávky. Hlavou snujú sa mu strašidelné predstavy o tom, ako sa to všetko napokon skončilo. Volá znova na starú mať.
Stará mať si ho nevšíma. Je nahluchlá a sotva aj počuje chlapcovo volanie. Nedokončila rozprávku, pretože ju začala neskoro, keď sa už priadkam dávno driemalo, takže za celý čas hovorila viac pre seba ako pre ne. A keby ju aj boli počúvali, sotva by priadky videli v jej rozprávaní niečo zvláštne. Príbeh o Drakovi a Šimonovi zdá sa zvláštny a zaujímavý hádam len jej samej. V spomienkach na dni svojej mladosti vracia sa k nemu stará mať každej zimy, obnovuje a občerstvuje si ho v pamäti, a čím nižšie chýli sa jej hlava k zemi, čím bližšie má za Pochvánku, kam ju raz vynesú, tým sviežejšie ho vždy znova prežíva.
...rátali vtedy na šajne a lážovce. Pálenku merali na holby a rumplíky. Žili v tých časoch ešte vedmy a čarodejnice, ktoré vedeli liečiť neduhy, zariekať diabla a odoberať kravám mlieko. Zmokovia nosili gazdom, ktorí si to zaslúžili, zrno do sýpok a vlkolaci navštevovali za dusných nocí panny v komôrkach. Líhali s nimi a zanechávali im na znak toho krvavé chrasty na ústach. Žilo sa vtedy hádam ťažšie, ale svet bol menší a jednoduchší, ľahšie sa v ňom človek vyznal. Odplata stíhala hriech a dobrý skutok bol podľa zásluhy odmeňovaný. Ľudia mali svoje biedy, ktorých dodnes len málo ubudlo, ale aj svoje zábavy a radosti, o ktorých my potomci nič už nevieme. Každý mal v kalendári svoj deň a ku každému dňu vzťahovalo sa množstvo všelijakých povier a porekadiel, mnoho veselých hier, ktorými sa krátili dlhé zimné večery, ale aj mnoho vážnych a dôležitých udalostí, podľa ktorých spravoval sa beh sveta. Načo by sme ich tu jednotlive spomínali, beztak už všetky dávno vymreli a sotva sa z nich zachovalo viac než kostonky mien a čudných starých slov, ktorým vrstovníci nerozumejú.
Stará mať bola vtedy mladá a pekná. Nosila sa hersky, rada tancovala cindrušku, omilienec a všetky staré tance. Mládenci sa jej zaliečali, a keby nebola bývala z chudobného domu, iste by sa bola dostala pod čepiec ako prvá zo svojich vrstovníčok. Mala pekný hlas a vedela pesničky, ktoré sa dnes už nespievajú.
Jednu z tých piesní spievala toho letného večera, keď sama v celom poli zberala ľan z veľkého štôchu na Kráľovej. Jej hlas, hoc nebol silný, niesol sa ďaleko v tichom súmraku ponad tably zrejúceho žita a slová piesne hovorili práve to, čo stará mať vtedy cítila: hovorili o zelenom majoráne, ktorý nadarmo vädne na hriadke pod oknami, pretože dievča nemá komu uviť z neho pierko. A tu sa jej medzi dvoma veršami zazdalo, že jej hlas zastihol práve kohosi, či išiel sám chodníkom pomedzi zbožie. Chodník bol ešte vyhriaty popoludňajším slnkom, vydychoval teplú vlahu čerstvo upečeného chleba, a ten, čo po ňom kráčal, nachýlil k nemu tvár, aby tú teplú vlahu lepšie zachytil na svojich lícach a perách. Starej materi stiahlo sa hrdlo, ukradomky sa poobzerala okolo seba, a hoci nevidela nikoho, nedokončila pieseň. Tušenie, že ju počul práve ten, ktorému bola určená, bolo v nej príliš silné. Chvatné zaviazala pozberaný ľan do plachtice, prehodila si ho cez chrbát a ponáhľala sa domov.
A tu sa pred ňou vynoril ten, o ktorom vedela, že raz príde. Usmieval sa jej do tváre a díval sa na ňu spýtavým, žiarivočiernym pohľadom. Hanbila sa za svoje rozpaky, ale neľutovala, že počul jej pieseň. Nemusela nič viac hovoriť, ani on sa jej nemusel prihovárať, pretože začiatok povedala pieseň a ostatok dopovedal jej pohľad. Cítila, ako sa pod ním celá prebára a roztápa ako ľad na zamrznutej rieke, keď naň zasvieti jarné slnko. Nemohla to pred ním zatajiť a nechcela ani nič zatajovať. Zdvihla k nemu zrak, z ktorého on ľahko vyčítal plachý a odovzdaný súhlas na upriamenú otázku svojho žiarivolesklého pohľadu. Pritiahol ju k sebe a bozkal ju rovno doprostred úst, raz, dva, tri razy... bohvie koľko ráz.
Ostatok sme už povedali. Odľahlo nám, že sme to rozpovedali. Hoci nevieme, či sme všetko povedali tak, ako na to spomínala stará mať. To všetko stalo sa totiž dávno, v časoch, keď ešte žili strigy a vedmy, ktoré odoberali kravám mlieko, vedeli zariekať a porobiť.
Zriekli sa i proti starej materi a poponáhľali sa, aby prerušili jej krátke šťastie. Vzali jej toho, ktorého ľúbila, a vydali ju za iného, ktorého nemohla mať rada.
Až po rokoch, po dlhých rokoch bolestného odriekania a tupého utrpenia našla cestu k tomu druhému. Vyšla mu v ústrety toho rána, keď sa vracal s čriedou a keď sa zvesť o tom rozletela po celej dedine. Vybehla na záhumnie a videla ho zďaleka, kráčajúceho za čriedou. Pritisla sa k plotu, čakala a stŕpala, či ju zbadá, až pôjde pomimo.
Videla vtedy aj toho prvého. Šiel popredku a viedol za uzdu plavého koňa. Prešiel povedľa a nevšimol si ju, pretože sa práve díval a usmieval na tú, čo sedela bokom na koni.
Črieda prešla, on sa k nej blížil viac a viac, a stále ju ešte nevidel. Išiel so spustenou hlavou, žiaľ a zármutok sedel mu v tvári. Preto ju nevidel. Dva psi, dva biele chlpáne, ju však zbadali. Zaštekali a len potom zdvihol on hlavu. Pristavil sa uprostred cesty a dlho sa na ňu díval. Čím dlhšie sa díval, tým väčšmi sa ona pýrila, až napokon musel tomu uveriť, osmelil sa, pristúpil k nej a dotkol sa jej. Zdvihla k nemu oči a v každom oku trblietala sa plachá, odprosujúca slza. V tej chvíli spomenul si na vyrezávanú kúdeľ, ktorú držal v ruke:
− Pozri, akú kúdeľ ... páčila by sa ti?
Podával jej kúdeľ. Nevzala ju priam, ale oblapila ho naprv okolo hrdla, schovala tvár na jeho pleci a ticho sa rozfikala.
Potom...
− Čo bolo potom, stará mať?
Chlápä ešte vždy nespí. Zíza na babku, ktorej bezzubé ústa tíško čosi šepocú, oslovujú kohosi nežným, maznavým menom. Na chlapcov hlas preberie sa z driemot a odvetí mu mäkkým, trpezlivým hlasom:
− Potom? Potom už nebolo nič. Mali sa radi a žili spolu šťastne, kým nepomreli... Spi, syn môj.
Chlápä, ktoré celý večer driemalo pod materiným kamizolom a v polospánku načúvalo rozprávke o tom, ako Drak zachránil čriedu z Temných smrečín, vytrčilo teraz hlavu, posadilo sa na prípecku a zíza vypúlenými očami do kúdeľnej izby.
Stará mať neodpovedá na jeho otázku. Od dlhého rozprávania vyschlo jej v hrdle. Berie si z omarie plánča na prieslinku a omáľa ho v bezzubých ústach. Priadky, ktorým ten príbeh rozprávala, dávno už zadriemali s vretenami v lonách. Kolovrátky zmĺkli, oheň v kozube temer vyhasol, izba norí sa do šera. Tône, ktoré za celý večer stáli nehybne na vybielených stenách, postupne mäknú a rozplývajú sa. Len chlápä ešte vždy bdie a čaká na dokončenie rozprávky. Hlavou snujú sa mu strašidelné predstavy o tom, ako sa to všetko napokon skončilo. Volá znova na starú mať.
Stará mať si ho nevšíma. Je nahluchlá a sotva aj počuje chlapcovo volanie. Nedokončila rozprávku, pretože ju začala neskoro, keď sa už priadkam dávno driemalo, takže za celý čas hovorila viac pre seba ako pre ne. A keby ju aj boli počúvali, sotva by priadky videli v jej rozprávaní niečo zvláštne. Príbeh o Drakovi a Šimonovi zdá sa zvláštny a zaujímavý hádam len jej samej. V spomienkach na dni svojej mladosti vracia sa k nemu stará mať každej zimy, obnovuje a občerstvuje si ho v pamäti, a čím nižšie chýli sa jej hlava k zemi, čím bližšie má za Pochvánku, kam ju raz vynesú, tým sviežejšie ho vždy znova prežíva.
...rátali vtedy na šajne a lážovce. Pálenku merali na holby a rumplíky. Žili v tých časoch ešte vedmy a čarodejnice, ktoré vedeli liečiť neduhy, zariekať diabla a odoberať kravám mlieko. Zmokovia nosili gazdom, ktorí si to zaslúžili, zrno do sýpok a vlkolaci navštevovali za dusných nocí panny v komôrkach. Líhali s nimi a zanechávali im na znak toho krvavé chrasty na ústach. Žilo sa vtedy hádam ťažšie, ale svet bol menší a jednoduchší, ľahšie sa v ňom človek vyznal. Odplata stíhala hriech a dobrý skutok bol podľa zásluhy odmeňovaný. Ľudia mali svoje biedy, ktorých dodnes len málo ubudlo, ale aj svoje zábavy a radosti, o ktorých my potomci nič už nevieme. Každý mal v kalendári svoj deň a ku každému dňu vzťahovalo sa množstvo všelijakých povier a porekadiel, mnoho veselých hier, ktorými sa krátili dlhé zimné večery, ale aj mnoho vážnych a dôležitých udalostí, podľa ktorých spravoval sa beh sveta. Načo by sme ich tu jednotlive spomínali, beztak už všetky dávno vymreli a sotva sa z nich zachovalo viac než kostonky mien a čudných starých slov, ktorým vrstovníci nerozumejú.
Stará mať bola vtedy mladá a pekná. Nosila sa hersky, rada tancovala cindrušku, omilienec a všetky staré tance. Mládenci sa jej zaliečali, a keby nebola bývala z chudobného domu, iste by sa bola dostala pod čepiec ako prvá zo svojich vrstovníčok. Mala pekný hlas a vedela pesničky, ktoré sa dnes už nespievajú.
Jednu z tých piesní spievala toho letného večera, keď sama v celom poli zberala ľan z veľkého štôchu na Kráľovej. Jej hlas, hoc nebol silný, niesol sa ďaleko v tichom súmraku ponad tably zrejúceho žita a slová piesne hovorili práve to, čo stará mať vtedy cítila: hovorili o zelenom majoráne, ktorý nadarmo vädne na hriadke pod oknami, pretože dievča nemá komu uviť z neho pierko. A tu sa jej medzi dvoma veršami zazdalo, že jej hlas zastihol práve kohosi, či išiel sám chodníkom pomedzi zbožie. Chodník bol ešte vyhriaty popoludňajším slnkom, vydychoval teplú vlahu čerstvo upečeného chleba, a ten, čo po ňom kráčal, nachýlil k nemu tvár, aby tú teplú vlahu lepšie zachytil na svojich lícach a perách. Starej materi stiahlo sa hrdlo, ukradomky sa poobzerala okolo seba, a hoci nevidela nikoho, nedokončila pieseň. Tušenie, že ju počul práve ten, ktorému bola určená, bolo v nej príliš silné. Chvatné zaviazala pozberaný ľan do plachtice, prehodila si ho cez chrbát a ponáhľala sa domov.
A tu sa pred ňou vynoril ten, o ktorom vedela, že raz príde. Usmieval sa jej do tváre a díval sa na ňu spýtavým, žiarivočiernym pohľadom. Hanbila sa za svoje rozpaky, ale neľutovala, že počul jej pieseň. Nemusela nič viac hovoriť, ani on sa jej nemusel prihovárať, pretože začiatok povedala pieseň a ostatok dopovedal jej pohľad. Cítila, ako sa pod ním celá prebára a roztápa ako ľad na zamrznutej rieke, keď naň zasvieti jarné slnko. Nemohla to pred ním zatajiť a nechcela ani nič zatajovať. Zdvihla k nemu zrak, z ktorého on ľahko vyčítal plachý a odovzdaný súhlas na upriamenú otázku svojho žiarivolesklého pohľadu. Pritiahol ju k sebe a bozkal ju rovno doprostred úst, raz, dva, tri razy... bohvie koľko ráz.
Ostatok sme už povedali. Odľahlo nám, že sme to rozpovedali. Hoci nevieme, či sme všetko povedali tak, ako na to spomínala stará mať. To všetko stalo sa totiž dávno, v časoch, keď ešte žili strigy a vedmy, ktoré odoberali kravám mlieko, vedeli zariekať a porobiť.
Zriekli sa i proti starej materi a poponáhľali sa, aby prerušili jej krátke šťastie. Vzali jej toho, ktorého ľúbila, a vydali ju za iného, ktorého nemohla mať rada.
Až po rokoch, po dlhých rokoch bolestného odriekania a tupého utrpenia našla cestu k tomu druhému. Vyšla mu v ústrety toho rána, keď sa vracal s čriedou a keď sa zvesť o tom rozletela po celej dedine. Vybehla na záhumnie a videla ho zďaleka, kráčajúceho za čriedou. Pritisla sa k plotu, čakala a stŕpala, či ju zbadá, až pôjde pomimo.
Videla vtedy aj toho prvého. Šiel popredku a viedol za uzdu plavého koňa. Prešiel povedľa a nevšimol si ju, pretože sa práve díval a usmieval na tú, čo sedela bokom na koni.
Črieda prešla, on sa k nej blížil viac a viac, a stále ju ešte nevidel. Išiel so spustenou hlavou, žiaľ a zármutok sedel mu v tvári. Preto ju nevidel. Dva psi, dva biele chlpáne, ju však zbadali. Zaštekali a len potom zdvihol on hlavu. Pristavil sa uprostred cesty a dlho sa na ňu díval. Čím dlhšie sa díval, tým väčšmi sa ona pýrila, až napokon musel tomu uveriť, osmelil sa, pristúpil k nej a dotkol sa jej. Zdvihla k nemu oči a v každom oku trblietala sa plachá, odprosujúca slza. V tej chvíli spomenul si na vyrezávanú kúdeľ, ktorú držal v ruke:
− Pozri, akú kúdeľ ... páčila by sa ti?
Podával jej kúdeľ. Nevzala ju priam, ale oblapila ho naprv okolo hrdla, schovala tvár na jeho pleci a ticho sa rozfikala.
Potom...
− Čo bolo potom, stará mať?
Chlápä ešte vždy nespí. Zíza na babku, ktorej bezzubé ústa tíško čosi šepocú, oslovujú kohosi nežným, maznavým menom. Na chlapcov hlas preberie sa z driemot a odvetí mu mäkkým, trpezlivým hlasom:
− Potom? Potom už nebolo nič. Mali sa radi a žili spolu šťastne, kým nepomreli... Spi, syn môj.